Ružičky
Svokra to neskôr komentovala, že to ich „stríblo príborové čerňá z teho smradu jak potvora“. A svokor nemohol na dvore pooberať hrozno. Tiež vyzeralo jak to „stríblo príborové“. Štvrť teda nemala bohvieakú bonitu ani povesť. Potom však výrobu viskózneho vlákna odviezli z Bratislavy kamsi do srdca Slovenska a štvrť ožila. A srdce Slovenska? Bohvie.
Štvrť voňavej bonity
Dnes je Ľudová štvrť prakticky v strede Bratislavy. Medzi dvoma tepnami – Račianska a Vajnorská. Mnohí, čo v nej nikdy neboli, nevedia pochopiť, že uprostred Bratislavy sa nachádza taká prekrásna oáza pokoja, prírody a spievajúcich vtákov. Býva tam aj kohút budíčkár. Starí pomaly umierajú a ich deti to tam rekonštruujú. V strede park, lavičky, fontána. Po objavení demokracie objavilo túto štvrť aj zopár skromných zbohatlíkov.
Sú až tak bohatí, že kašlú na veľké baráky a dobré adresy v kopcoch nad mestom. Stačí im, že môžu hocikedy zaparkovať, že majú odtiaľ blízko do väčšiny super- a hypermarketov. A záhradky pri domoch sa niekedy dajú upraviť čarovne a intímne. Nemusia teda ani na chaty. My ostatní ich máme celkom radi. Vylepšujú nám bonitu.
Miro, kolega z práce, zistil, že tam bývam i ja a priznal sa, že to tam pozná. Vyrastal neďaleko na rušnej Vajnorskej a do jedného domčeka tam chodil za kamarátom. Odkryl mi tak ďalšiu vrstvu tohto miesta, ktoré som si stihol, hoci prišelec, za tých dvadsať rokov zamilovať.
Foto: Pho Tel
Miro trávieval prázdniny celé dni u kamaráta a jeho starých rodičov. Bývali v jednom z týchto domčekov medzi Thälmanovou ulicou a jednou z uličiek, ktorá sa z tejto hraničnej napájala. Oproti nim cez ulicu býval dôchodca, priateľ kamarátovho dedka a mal v predzáhradke prekrásne ruže. Každý ich obdivoval. Darilo sa im. Mali veľa slnka a starý pán sa im venoval. Polieval, strihal, striekal. Ráno od nich voňala celá ulica.
Raz prišiel kolega Miro za kamarátom Jarom o čosi skôr. Mali na pláne rybačku na Kuchajde. Jaro už sedel na dvore s dedkom a babkou., raňajkovali, udice pripravené. Zavolali aj Mira, aby s nimi poraňajkoval aj on. Jedli vianočku a chlapci pili kakao. Dedo sa chvíľami mrvil a vrtel. Opakovane vstával od stola a vyzeral ako ich Bobino, keď vetril.
„A vy necícíte nič?“
„Ná čo také Ferko?“ pýtajú sa babka.
„Necítili sme nič,“ pokračoval Miro v rozprávaní. Akurát ja vôňu ruží.
Vysvetlili mi, že to voňajú ruže od starého Baka oproti. Takto ráno ich cítiť najviac. Potom začali pochodovať vojaci v kasárňach oproti. Dupotali, spievali a už sme necítili nič. Ani tie ruže. Dedovi to však nedalo.
„Négdo sa tu mosel posrat alebo čo. Necícíte?“
A naozaj. Vojaci prestali buntošiť a čuch akoby sa nám vrátil. Všetci sme zrazu cítili ukrutný závan hovien. Dedo Fero vybehol ako vystrelený. Čuchal a utekal k bránke. Potom stratil stopu. Iba ranný vánok a ruže. Babka tvrdila, že to je nejaký mačačinec. Kontrolovala dedove papuče, nič. My sme dojedli a šli na rybačku. Asi o týždeň mi Jaro povedal, že dedo videl z ich okna skoro ráno Baka. Chodil iba tak v papučiach a v spoďároch okolo ruží, v ruke držal šerbeľ a nejakú starú varechu. Miešal a miešal a po troche nalieval k tým ružiam. Dedo otvoril okno a vraj ho aj hneď zavrel.
„Šak ten Bak, hovado staré, mosel požrať nejaké potkany alebo čo. Strašné néčo,“ horekoval dedo Fero a celý deň hútal, čo s tým spraví. Pohnevať sa s Bakom nechcel, no mať oproti kafilériu a tých múch, ktorých bolo zrazu akosi veľa, tiež nie. A už vôbec nechcel prísť o príjemné raňajky vonku. Bolo mu jasné: starý Bak nakládol rannú dávku do nočníka. Asi tam nalial vody a potom miešal a hnojil svoje krásne ružičky. No a pri raňajkách na dvore už všetci cítili hlavne tie bakoviny. Nikto si nespomenul na veľkosť stvoriteľa, ktorý dokáže taký smrad premeniť na ružový parfém.
Foto: Peter Reed (flickr.com)
Útok
Jaro Mirovi povedal, že dedo bol v prvej chvíli taký nasraný, že chcel ísť za Bakom a vynadať mu. Kvôli nemu sa cíti jak na hajzli a nemôže ani raňajky dojesť. Žalúdok má dvihnutý vraj až v krku. Točil zatiaľ iba v kuchyni stále to isté. Stále dokolečka dokola. Skrátka problém, ktorý musela hasiť babka, inak by sa to asi skončilo zle. Dedo bol pruďas... Babka vymyslela, že napíšu anonym. Dedo Baka vyfotí, ako behá s tým šerbľom a pošlú to na národný výbor.
Fotka sa podarila a list mal dedo napísaný raz-dva. Ako bývalý kontrolór to aj podoprel všelijakými paragrafmi.
„Jara poverili, aby to hodil do schránky a nikomu ani muk. Jaro však mal lepší nápad. List si predbežne nechal, nad parou sme ho otvorili a rehlili sa,“ smeje sa Miro. „Na fotke bol perfektne odfotený sused, ako sa skláňa k ružičkám v krátkych spoďároch. Hlava dole, zadok hore, šerbeľ v ruke a jeho odležané kraslice na dlhšom závese, sa mu kúpu v rannom vánku. Ružovom.
List sme zalepili a Jaro povedal, že mu poháre nad ružami odstrelíme večer vzduchovkou. On mal normálnu veľkú a ja som mal vzduchovú pištoľ na olovené diabolky. Jaro u dedka vybavil, že budem u nich spať, lebo pôjdeme skoro ráno na ryby. Z ich povaly bol perfektný výhľad na Bakovu záhradku. Strašne sme sa tešili na pomstu. Uložili sme sa do malej izbietky v podkroví a počkali, kým dedko s babkou zaspia. Za svitu uličnej lampy bolo do Bakovej záhradky perfektne vidieť. Na tyčiach s oviazanými ružami mal nastoknuté poháre od kompótov. Akože predstava krásy. Namaľoval ich na červeno, bielo, žlto. Ako tie ružičky. Strelnica na kolotočoch. Ideálny cieľ. Jaro nabil, zacielil na červený a prásk. Strašný rachot. V tom večernom tichu to medzi dvoma domčekmi rezonovalo. Až sme sa zľakli. Čakali sme za záclonou, no nič. Dedo chrápal až na povalu a vonku sa tiež nijaké okno nerozsvietilo.
„A teraz ty,“ posmeľoval ma Jaro.
Tak som vyliezol na stoličku a cez to malé okno som mieril na žltý pohár. Červený už Jaro odstrelil. Vyšiel iba taký pukotavý zvuk. Oproti Jarovej vzduchovke slabota. Žltý sa ani nepohol. Jaro potom odstrelil všetkých päť. Pomsta teda mala byť dokonaná. Celú noc sme nespali. Svitalo. Striehli sme z okna, kedy sa objaví Bak. Konečne sa rozsvietilo svetielko na ich záchode. V rannom tichu otriasli Ľudovou štvrťou dva mocné prdy. Čakali sme na stiahnutie. Nič. Retiazka ostala v očakávaní a Jaro vo vytržení.
„To hovädo sa muselo vysrať do šerbľa. Počkaj, ja mu ten šerbeľ odstrelím z ruky.“
Foto: Pho Tel
Jednoducho momentálna inšpirácia. Geniálny nápad, na dôsledky ktorého sme však neboli pripravení. Pôvodne sme čakali, že sa Bak bude rozčuľovať nad rozbitými pohármi. Šerbeľostreľba v pláne nebola. Počuli sme dupot krokov po drevených schodoch. Bak schádza dolu. Naozaj. Vrzli dvere a starý Bak položil šerbeľ plný svojich zázrakov na lavičku. Mal tam nachystanú krhlu s vodou a nejakú palicu. Dlho to miešal. Fuj, už som chápal Jarovho dedka.
Bak si vôbec nevšimol, že jeho sklenená krása je fuč. Tým horšie pre neho. Jaro ma odstrčil od okna a zaujal pozíciu. Nabil. Ja tiež. Jaro si počkal, kým sa Bak došúchal k prvej ruži. Sklonil sa a pekne sústredene začal zalievať. Pomaličky, opatrne, ku korienkom. Ani kvapka nazmar. Jeho kraslice opäť ako na fotke. Zrazu len prásk a cink. Jaro v tranze. Trafil ten obrovský šerbeľ. Dedo Bak nič nechápal. Narovnal sa a šerbeľ držal v ruke. Jaro medzi tým zalomil, nabil a prásk a cink. Druhý raz. To už Bak zrúkol, pustil poklad na zem a prchal domov, čo mu papuče dovolili. Jaro bol vo vytržení. Ja tiež. Mal som nabité a iba tak som strelil do vzduchu. Na a tu máš. To už bol Bak mimo dostrel. Iba to puknutie z mojej pištole doznievalo v rannom tichu.
Policajná akcia
Dedko aj s babkou ešte spali, my sme sa rýchlo pobalili a s udicami na pleci odišli na Kuchajdu. Nevedeli sme tam však obsedieť. Ryby nebrali. Zabalili sme to a vrátili sme sa asi o pol deviatej na raňajky. Na rohu sme ostali stáť. Na konci ulice pred domom Jarových starých rodičov stojí policajné auto. Babka s dedkom na ulici a starý Bak v trenkách rozhadzuje rukami a volá policajtov k sebe. Zle je. Utečieme? Ostaneme? Vyšli sme spoza rohu a kráčali sme akoby nič k dedkovi.
„Čo sa deje?“ pýta sa Jaro dedka.
„Ale vraj sa tu ráno strieľalo, keď hnojil ruže. Vraj ho aj trafili.“
„A kto?“ pýta sa Jaro.
„Aj policajti sa nás vypytovali, ale my s babkou sme nič nepočuli. Bak tvrdil, že to bolo okolo piatej ráno, my sme ešte spali. A vy ste kedy odišli na ryby?“
„Jój my sme boli už o pol piatej na Kuchajde, však, Miro.“
„No, možno aj skôr. Nikoho sme nevideli.“
„Bude aj rekonštrukcia. Bak tvrdil, že to museli byť vojaci z kasární oproti. Vraj to boli dve strašne silné rany a potom jedna taká menšia,“ referovala babka.
Trochu sme sa upokojili. Jaro utekal na povalu schovať „artilériu“ a potom sme akože raňajkovali, no nechutilo nám. Prišlo ďalšie policajné auto a babka povedala že aj dvaja tajní. Natŕčali sme ušiská a schovávali sme sa za babkou. Jeden z tých tajných si niečo kreslil do notesa a povedal, aby zastavili premávku na ulici. Natiahli tam tie ich špagáty. O chvíľu počujeme prichádzať vojakov. Nejaká rota zoradená do troch radov za sebou na chodníku pod kasárenským múrom. Za múrom sa objavil ten druhý tajný a hodil z múra dolu špagátové klbko. Druhý koniec odvíjal cez ulicu až k múriku Bakovej záhradky tajný číslo jeden. Potom vyšiel Bak aj s policajtom a musel presne ukázať, kde stál a ako držal ten šerbeľ. Bak sa sklonil tak, že šerbeľ bol tesne pri zemi.
„Drž to porádno,“ kričal prvý tajný na druhého a začal ťahať špagát z vrchu kasárenského múru. Ten mal asi tri metre, múrik v predzáhradke asi meter. Prvý tajný vysvetľoval policajtovi, že z toho múru by do toho šerbľa nikto trafiť nemohol. Bránil tomu múrik na predzáhradke.
Bak to počul a začal revať: „Já vám zas hovorím, že to tu bolo jak pri Stalingrade. Celé mi to odstrelili z ruky!“
Policajt aj s tajným prezerali Bakov šerbeľ. Nič tam nenašli. Diabolka si iba zazvonila, glazúra ostala neporušená. Zrazu si Bak všimol, že aj tie sklenené poháre sú rozmlátené a črepiny má v tráve pod ružami.
„Aj toto mi pobili kuknite sem,“ začal im ukazovať tých päť, čo predtým trónili na tyčiach. „Ze mna si súdruhovia esembáci blázna robit nebudete. Ešte včera som ich tam mal.“
„A koľko že rán ste počuli?“
„No dve strašné a jednu takú menšiu,“ dobre si pamätal Bak.
„A koľko že bolo tých skleníc?“
Starý Bak sa skoro rozplakal a potom zahlásil: „Tak to mosela byť brokovnica.“
„Dedo, už si prestaňte vymýšľať. Brokovnica by vám rozmlátila aj všetky okná na baráku. Pofoťte to a ideme.“
Tajný ešte išiel k veliteľovi vojakov, chvíľu sa bavili, potom veliteľ zavelil vľavo bok a vojačikovia, viny zbavení, sa porúčali do kasární. Policajti aj s tajnými vošli k Bakovi do domu a asi po pol hodine odišli všetci preč. Kauza ad acta.
Boží trest i vykúpenie
Babka s dedkom a asi desať susedov to na ulici celé sledovali a dlho rozoberali. My sme pre istotu vbehli do domu a sedeli sme v kuchyni.
„Očúvaj Jarko sem. Kde je ten list, čo dedko včera napísal?“ pýtala sa babka a Jaro sa akože strhol.
„Ráno sme zabudli. Ideme ho teraz hodiť,“ naťahoval babku.
Foto: Pho Tel
„Nehajte tak, chlapci. Já idem za chvilečku nakupuvat a cestou ho tam hodím. Pospite si v záhrade na deke. Skoro ste stávali. A tam máte na zmrzlinu,“ šveholila babka najmilšie, ako vedela a uplatila nás zmrzlinou. Ona, chúďa, nevedela, že sme ten list otvorili a po tej streľbe sme ho logicky poslať nemohli. Dvanásťroční chlapci už nie sú sprostí. Na zmrzline sme sa potom rehlili, ako sme babku natiahli.
Starý Bak sa z toho spamätával dlho. Všetkým naokolo vykladal, ako ho chcel niekto zastreliť, ale unikol. A nadával na esenbákov. Určite to museli byť tí vojaci. On vie, že esenbáci a vojsko držia spolu. Dedko trpezlivo počúval jeho náreky a vyhrážky, „že to tak nenehá a požene to vyššie“.
Pravda je, že dedko bol spokojný a babka to vyhodnotila, ako že Boh ten smrad nedopustil a Baka potrestal. Starý Bak prestal kydať do nočníka, a ruže voňali rovnako. Len tak krásne nekvitli. Poháre už medzi ne nedal. Bál sa vojakov.
My sme držali dlho, predlho jazyk za zubami. Až po Bakovej smrti sme už ako veľkí chalani prezradili dedkovi a babke, ako to bolo naozaj. Dedko sa smial ako už dávno nie a babka si to tiež veľmi dobre pamätala. A teraz do toho zainteresovala aj Panenku Máriu, kerá držala nad nami chlapcami ochrannú ruku.
„Víte chlapčiská, čo by to bolo, keby ste boli ten list hodili do schránky? Alebo Baka, nedajbože, trafili ? Z národného výboru by k nám došli jak na hotové. Bak by bol hneď vedel do to po ňom strílal a tý hovná by vylíval pod tý ružičky doteraz a naschvál. On bol taký. Nech mu je zem lechká.“
Tú Panenku Máriu sme jej nevyhovárali. Veď načo. Bola s ňou celý život dobrá kamarátka. Určite by to pre ňu urobila, uzavrel kolega Miro.
Dnes už v oboch tých domoch bývajú celkom iní ľudia a aj tie domy už vyzerajú celkom inak. V záhradke už ruže nerastú. Je tam parkovisko pre autá. Škoda, že tie domčeky nemajú pamäť. Nedokážu si zaspomínať. Ani zavolať na okoloidúcich a pozvať ich na pokec. Bolo by to určite zaujímavé. Ako v skanzene. Každý dom s rodným listom. Občas popri nich chodievam a usmievam sa. Ak tam raz zablúdite i vy, možno si spomeniete ako raz chlapci cez prázdniny…
