Lopatka
Už roky robievam v pondelky a štvrtky gastroskopie. Aj dnes. Sestrička volá ďalšieho. Prichádza muž v mojich rokoch. Cyril. Aj priezvisko mal nevšedné. Upútalo ma. Pýtam sa ho, prečo prišiel, či je nalačno a či sa mu už takéto vyšetrenie robilo. Povedal mi, čo som chcel vedieť, uložili sme ho na lôžko a urobili potrebné. Mal vred na dvanástniku. Napísal som nález, vysvetlil som, čo smie, čo by nemal, odporučil liečbu a kontrolu o mesiac. Zobral si nález a pohľad mu padol na moju pečiatku a spýtal sa, či sa môj otec nevolal Jožko.
„Volal,“ odvetil som a spozornel.
„A nebol ako mladý na ruskom fronte?“
„Bol. Na Ukrajine, v nejakej rýchlej divízii.“
„Tak je to on,“ povedal Cyril.
Trochu som zneistel. Čo mi ten človek ide odhaliť?
Je fakt, že otec o tomto období života hovoril nerád a ak, tak iba útržkovito. Nevedel som si z toho poskladať nič súvislé. Keď som naliehal, vždy ma odbil: „Nyšt sa neboj. Ked budeš vačší tak ci šecko povím.“ Nestihol.
Cyril asi zbadal môj prekvapený výraz, lebo hneď dodal: „Nebojte sa, nič zlé. Iba, že môj otec ho veľa a často spomínal. Boli spolu na vojne od začiatku do konca.“
„To by ma zaujímalo. Porozprávame sa, keď prídete na kontrolu,“ navrhol som, pretože toľko času – na vojnu od začiatku do konca – som nemal. Ako každý pondelok po víkende, čakali ďalší pacienti.
Cyril súhlasil a dostal termín na štvrtok, medzi poslednými. Štvrtok nebýval taký hektický; predsa len – je to už taký malý piatok.
Otec mal naozaj kamaráta, ktorého volal Cyrilko partizán. Žil v Bratislave a mne a Marke ako mladomanželom raz dokonca poskytol chatu na Liptove na lyžovačku. Tak on mal syna a syn Cyrilko má teraz vreda a Jožkov syn ho bude liečiť a vyzvedať, čo jeho otec stváral na tom ruskom fronte. Bol som zvedavý.
Cyril o mesiac prišiel celý natešený, že môže všetko jesť i piť. Mal sa už dobre, vred sa zhojil. Poprosil som ho, aby počkal, kým vyšetrím posledných dvoch pacientov, a potom sa u mňa v pracovni porozprávame.
Bol to asi hodinový monológ. O Odese, o Sevastopole, o Kryme, o Rusoch, Nemcoch, o krymských katakombách, kde ich, skôr ako ušli z ruského zajatia, skrývali nejaké ruské dievčence, o ich strastiplnej ceste cez Ukrajinu a Poľsko až do Ostravy a pred Vianocami 1944 domov na Slovensko. Tu sa ich cesty rozdelili. Cyrilko šiel domov na Liptov a skrýval sa v horách medzi partizánmi. Čo urobil môj otec neviem. Či sa prihlásil ako zbeh z ruského zajatia, alebo sa skrýval doma v rodnej dedine pri Trnave, neviem. Viem iba, že po prechode ruských vojsk, ktoré oslobodili Bratislavu a Trnavu a postupovali ďalej, zneškodňoval v uniforme desiatnika slovenskej armády s ďalšími vojakmi – zrejme ostatkami slovenskej armády – nevybuchnutú muníciu v okolí rodnej dediny.
S Cyrilom som sa už nestretol. Sľúbil, že prestane fajčiť a asi to dodržal, vredy sa mu zrejme nezopakovali, nebol dôvod, aby ma vyhľadal. Roky ubiehali, každodenný boj o život všetko zatlačil do úzadia a z udalostí, o ktorých mi vtedy porozprával, mi v pamäti veľa neostalo. Aspoň som o tom bol donedávna presvedčený.
Voda „nevytrískala“
Moji rodičia sa pominuli my sme predali naše krásne hniezdo na Patrónke a sťahovali sa späť k Markiným rodičom, aby sme ich doopatrovali. Zvládli sme to a čakala nás rekonštrukcia malého domčeka v štvrti podobných domčekov v strede Bratislavy. Po dvojročnom bývaní v prachu a špine sme si zopakovali pocity spred pätnástich rokov, keď sme dokončili rekonštrukciu domu na Patrónke. Výdych však trval krátko. Pohľad na spustošenú záhradku za domom bol ďalšou výzvou.
Kreslili sme si čo a ako. Veľa kvetov po obvode a v strede iba trávnik. Všetko malo byť zelené a svieže, z čoho logicky vyplynula potreba studne. Cena vody každý rok stúpala, bez studne by bola námaha zbytočná.
Zavolali sme partiu zo Žitného ostrova. Povedali, že to nebude „žádná problém, takí studne oni nabíjajú za jedna den“. Ťapli sme si. Za dvanásťtisíc korún vraj voda vytryskne a my ešte v tú jar môžeme prerábať záhradku podľa svojich predstáv.
V partii ich bolo osem. Ukázal som im, kde by studňa mala byť, oni nanosili dlhé rúry spravili trojnožku a začali nabíjať. Striedali sa po dvoch. Ťahali lano a spúšťali ťažké závažie na rúru. Tá sa pomaly zanárala do zeme a za štyri hodiny sa dostali do hĺbky štyroch metrov. Nosili sme pivo, jedlo, oni otročili, no ich šéf Zoli pomaly strácal úsmev a situáciu zhodnotil takto: „Je to nejaký hnusný zem. Velice pomály ide. U nás na ostrove by už bol rúra aj šesť metry.“
Ilustračné foto: synx508 (flickr.com)
Po piatich hodinách to vzdali. Rúra sa vzpierala a začala sa kriviť. Museli ju odrezať. Skúsili to na inom mieste; ešte horšie. Dohodli sme sa na ôsmich tisíckach za námahu a oni večer odišli zničení a smutní. „Hát voda nevytrískala.“
Zavoláme vŕtaciu súpravu? Keď som videl to auto, pochopil som, že by som musel zbúrať polovicu novopostaveného kamenného plota a výsledok nemusel byť zaručený. Budeme teda kopať. Ja a syn Tomáš. Dovezieme skruže, pomaly budeme podkopávať, až kým nenarazíme na vodu. Keď som však skruže zbadal, pochopil som, že ani tade cesta nevedie. Musel by ich dvíhať žeriav; a zbúrať preň nový múr som odmietal.
Čo budeme robiť?
Chodil som z práce okolo stavby budúceho obchodného centra Polus, kde vodu narazili v hĺbke piatich metrov. Naša záhradka bola odtiaľ asi tristo metrov a to ma presvedčilo. Skruže si vyrobíme. Vypočítal som, akú hrúbku a výšku musí mať skruž s priemerom jeden meter, aby vážila maximálne sto kíl. Dvaja by sme ju mali zodvihnúť. Vypratal som garáž, postavil mocný stôl 150 x 150 cm a dal ho do roviny. Mesiac som kreslil, počítal a postupne vyrábal formy. Vonkajšiu a vnútornú, medzi ne armovacia oceľ a zaleje sa to betónom. Formy museli vydržať zloženie a rozloženie, tlak zalievaného betónu aj s tým spojené vlhko a špinu. Vyrobil som ich z dreva. Z červeného smreka.
Z prvej skruže som mal takú radosť, až som sa zľakol – bolo ich treba vyrobiť tridsať. Príchod z práce, rýchlo niečo zjesť, potom montérky. Namiešanie betónu v detskej vaničke malou vojenskou lopatkou trvalo asi hodinu. Ako kanoisti na olympiáde. Nechať to celú noc schnúť, na druhý deň príchod z práce, odstrániť vonkajšiu a vnútornú formu, očistiť od zvyškov cementu, vymyslieť spôsob, akým dostať stokilovú skruž bez pomoci zo stola, aby to prežila. Podarilo sa. Zložiť formu, vycentrovať. Potom vanička, cement, štrk, lopatka a kanoe. Naliať do formy atď... Každý deň jedna. Celý mesiac. V sobotu a nedeľu, ak som neslúžil, chodili sme s Tomášom po cement, štrk, a karirohože. Na celý týždeň. Z nich som robil armatúry. Tridsať kusov. V rohu garáže pomaly narástli štyri kopy po sedem skruží.
Konečne sme začali kopať. Vyrobili sme si malý krompáč. Malú vojenskú lopatku, ktorá sa osvedčila pri betónovaní, som mal ešte z Patrónky. Osekávali sme ňou steny a naberali zem do vedier. Za dva dni sme boli v hĺbke dvoch metrov. Samý štrk zlepený s ílom. Pochopil som prečo zlyhala Zoliho partia. Bolo to ako betón. S Tomášom sme sa striedali v kopaní a večer sme vyvážali hlinu na neďalekú cestu medzi garážami plnú dier a mlák. Vyrovnávali sme to, poslúžil vozík za autom. Hlbšie sa už kopať nedalo. Dvíhať vedrá nad hlavu bolo namáhavé. Museli sme si postaviť trojnožku s kolieskom a lanom.
Rozhodli sme sa, že od tejto hĺbky začneme spúšťať skruže jednu na druhú. Vyriešili sme, ako ich dopraviť z garáže, ako ich nacentrovať pod trojnožku, ako ich zachytiť na lano a spúšťať. Opäť nepopísateľná radosť, ak sa niečo darí napriek tomu, že ste to nikdy nerobili. Marke som vtedy zvykol vravieť bonmot, ktorý používal Bolek Polívka vo filme Dědictví aneb Kurvahošigutntág: „Maminko já sú tak ščasnej.“ A Marka už vedela, čo to znamená. Neviem, či vždy chápala, ako môže byť niekto „sčasný“ z niečoho takého, ale rešpektovala to. Proste, zobrala si takého...
Zasypeme to? Nikdy!
Tomáš chcel strašne podkopávať skruže. Už sme ich naukladali na seba šesť, mali by sa prepadať vlastnou váhou. Čo vykopeme, to v podobe ďalšej skruže naložíme. V jame bude bezpečne a tak dokolečka dokola. Tak aj bolo. Skruže pomaly klesali a už ich tam bolo osem. Boli sme machri. Myslím, že mojím „ščascím“ sa nakazil i Tomáš. Začal podkopávať poslednú, no hoci sa zdalo, že odkopal dosť, skruže neklesali. Trápil sa tam, no neklesli ani centimeter.
„Nechaj tak, dnes končíme. Zajtra je sobota, začneme hneď ráno.“
V sobotu som nemohol ani dospať. Hnalo ma to k studni. Hrôza. Skruže už neležali jedna na druhej. Tá najspodnejšia neklesla celá rovnomerne. Jedna časť dole druhá ostala na mieste. Tie nad ňou ju poslúchli a poukladali sa tak, ako fyzika dovolila. Skrátka bordel. Bolo mi do plaču. Ako ich teraz takéto zaklinené vytiahnuť von? A čo potom? Alebo to celé zasypeme a studňa story skončila? Teraz? Po toľkej námahe? Nikdy.
Úspech sa skladá z cesty od prúseru k prúseru, no bez straty nadšenia. Nejako tak to vraj povedal Churchil. Rozhodol som sa, že to bude platiť aj u nás. Prerobili sme trojnožku, zohnali horolezecké lano a kladostroj. Za pol dňa som sa naučil, ako správne založiť lano do kladkostroja so šiestimi kolieskami. Do každej skruže sme navŕtali štyri diery a upevnili kotvy s hákom. Namerali sme rovnaké dĺžky reťazí a upevnili ich na háky a kladkostroj. Tomáš bol veľmi skeptický a pocit šťastia z neho úplne vyprchal.
Takto skonštruovaný kladkostroj má vraj úžasnú silu. Tak som si to pamätal ešte z fyziky. Stačí iba ťahať za lano jednou rukou a skruže by sa mali hýbať. Tak aj bolo. Šlo to veľmi pomaly, no lano sa naplo, reťaze zašramotili a skruž sa začal približovať k nám. Opäť som bol nesmierne „ščasný“. Zdalo sa mi, že práve požívam veľkú úctu aj od svojho pomocníka najvernejšieho. Ďalšie už chcel vyťahovať on. Vraj keď to už zavinil…
Z blata do kaluže… radosti
Ďalší postup už nasledujúci týždeň fungoval ako dobre namazaný stroj. Bolo jasné, že musíme kopať pekne trpezlivo. Krompáč, lopatka, vedro, lano, fúrik, vozík. Občas sme spúšťali olovnicu. Už sme boli v hĺbke štyroch metrov a vtedy ľahko stratíte orientáciu. Trochu nás zabrzdila Marka. Otvorila okno a zvestovala nám plná obáv, že na Markíze dávali správu o chlapovi, ktorý v Prostějove kopal studňu a tá ho zavalila. Museli sme všetko nechať tak a urobiť opatrenia proti zavaleniu. Marka mala pravdu. Nevedeli sme, koľko ešte musíme kopať. Zem bola ílovitá, steny držali, boli ako vyseknuté, no riziko bolo i tak veľké. O štvrtej ráno mi napadlo rýchle, účinné i lacné riešenie. Natĺkli sme do studne štyri lešenárske rúry a medzi ne a steny sme spustili do kruhu zvinuté kari rohože. Bolo to účinné. Rúry aj rohože sme vždy zatĺkli do vykopanej hĺbky. Spúšťali sa spolu s nami a chránili nás. Aj už sme si dali aj prilby. V hĺbke päť metrov začala byť zem vlhká a kýble ťažké. Lopatka stonala, plakala, no vydržala. Naše kríže tiež.
Na druhý deň ráno som s výskotom vletel do kuchyne, kde už voňala káva. Máme vodu, za noc sa jej tam nazberalo asi desať centimetrov. Bagandže sme vymenili za gumáky a začali sme vyberať už blato. Hrozilo, že zem sa z bokov začne zosúvať, museli sme teda spustiť prvú skruž a podkopávať ju ako spočiatku. Na ňu ďalšiu. Posledný meter sme už s prestávkami museli vodu odčerpávať. Hrozilo totiž, že sa naberie do čižiem. Dostali sme sa na hĺbku šesť a pol metra, päť skruží už bolo dnu.
Ilustračné foto: Matt Harris (flickr.com)
Na ďalšie dovolenkové ráno mi skoro vyhŕkli slzy. Na dne studne bolo krásne, čisté zrkadlo s obrazom neba. Voda. Včera ešte hnedá bačorina, dnes čistučká voda. Hĺbka vodného stĺpca 150 cm. Tá námaha stála za ten pocit šťastia, víťazstva, a hrdosti nad vykonaným dielom. Dokončenie už bola zábava. Schodíky do studne, privedenie elektriny, inštalácia ponorného čerpadla, vyriešenie zanášania pieskom a veľa ďalších maličkostí. Mohli sme zmeniť profesiu na záhradný architekt-amatér. Ďalšie tri roky sa obraz v záhradke postupne menil. Letá teplé v rámci riedkej ozónovej vrstvy, no u nás všetko krásne zelené. Voda nevyschla ani v najhorúcejších rokoch. Studňa sa stala akousi mojou malou pýchou. S radosťou som ju prezentoval rodine i známym. Niektorí pochválili, iní závideli a snažili sa nájsť chyby. Klasika.
Záchrankyňa
A ako to súvisí s Cyrilom, synom Cyrila-partizána, vojnového kamaráta môjho otca, od stretnutia s ktorým ubehlo vyše dvadsať rokov?
Pri práci v dielničke zvyknem počúvať rádio Devín. Na starosť sa mi akosi zunovala večne živá, optimistická muzika s večne veselými a samozrejme, najvtipnejšími spíkermi v iných rádiách. Na Devíne zväčša rozprávajú aj nepoliticky, fakticky, i múdro. Zachytil som nejaký medailón venovaný spisovateľovi Ladislavovi Ťažkému. Spozornel som, keď začal spomínať na strasti, ktoré prežíval ako mladý vojak odvelený na východný front. Odesa, Sevastopoľ, Krym. Veď to sú mestá, kde bol aj môj otec.
Zapísal som sa teda do Univerzitnej knižnice a vypožičal si dve jeho knihy, kde tieto udalosti popisuje. Dúfal som, že v niektorej postave možno spoznám otca. Fantázia? No a čo. Niekedy to vyjde. Prelúskal som ich poctivo obe, no nič. Asi nebol ani hrdina ani zradca, čo by stálo za zmienku veľkému spisovateľovi.
Zistil som však, že z toho, čo mi pred dvadsiatimi rokmi vravel Cyril junior, mi v pamäti predsa len niečo ostalo. Cyril-partizán a Jožko sa vraj dostali do ruského zajatia. Vozievali ich z nejakého tábora pri Odese kopať zákopy. Obvykle sedeli na korbe nákladného auta. Jožko a Cyril stále spolu. Ako vravel Cyril mladší, prirútil sa Messerschmitt. Nepozorovane zhora a začal strieľať a zhadzovať muníciu na cestu, po ktorej ich viezli. Cyril sa prebral mimo cesty. Na ňom ležal môj otec a Cyril si myslel, že je mŕtvy. Veľa zajatcov okolo bolo mŕtvych a zranených. Prevrátil otca na chrbát a otec sa prebral. Vraj sa sťažoval na bolesti chrbta. Cyril mu sňal z chrbta plecniak a rukou skúšal, či tam nie je krv. Nebola. Iba bolesť. Schmatli batohy a utekali sa schovať do blízkeho lesíka. Čakali, čo sa bude diať. Boli smädní. Otvorili batohy a hľadali poľnú fľašu, napili sa. Otec vraj vytiahol malú vojenskú lopatku, ktorú mal v batohu. Bola v strede deravá. Prečo? Veď bola skoro nová.
„Panebože, Jožo, teba trafili!“
„Tá lopatka ti zachránila život. A keby si ma nebol privalil, asi by bolo aj po mne,“ povedal Cyril.
V roztrhanej zloženej vojenskej deke, ktorú mal otec v batohu, našli veľkú črepinu. Otcovi asi ten úder vyrazil dych a zrejme nejaká tlaková vlna po výbuchu ich oboch vyhodila z auta na pole.
Vtedy sa rozhodli nevrátiť sa do tábora, ale ujsť domov. A najprv šli do Odesy, kde ich v katakombách nejaký čas schovávali nejaké dievčatá, s ktorými sa poznali. Otec si vraj lopatku aj črepinu chránil ako najväčšiu cennosť a údajne si ju doniesol domov. Keď mi to Cyril junior rozprával, pýtal sa, či ju mám a ja som odvetil, že nie. A nepoznal som ani tento príbeh. O tejto otcovej relikvii som nevedel nič.
Až teraz. Rádio Devín, Ladislav Ťažký, Cyril junior a lopatka.
Medzi nebom a zemou
Všetko sa mi to v hlave začalo miešať a ako blázon som začal hľadať tú nezničiteľnú lopatku, s ktorou sme asi o tri roky neskôr vykopali ešte jednu studňu. To nie je možné. Toľko ráz som ju už chcel vyhodiť! Bola stará, bola deravá. Zrazu som ju však strašne chcel nájsť. Bál som sa, že neprežila poriadok, ktorý robil Tomáš s kamarátom v garáži. Pracovali systémom všetko staré a nepotrebné vyhodiť.
Všetko som presnoril a nič. Bol som smutný. Veľmi. Keby som bol o nej vedel to, čo dnes, ani by som sa jej nebol dotkol. Zavesil by som si ju v pracovni. Tam, kde mám fotky otca, mamy, sestier i dedka, Marky, Tomáša i nevesty. Na tú najcennejšiu stenu v našom príbytku.
Foto: Rudolf Hrčka
Potom sme raz zrútili starý, nebezpečný múr od susedov a ja som si chystal náradie na stavbu nového. Všetky murárske veci mám v plechovom kalfase v najzapadlejšom kúte našej dielničky. Kladivo, vodováha, olovnica, kelňa, murárske lyžice. A úplne na dne – moja zázračná lopatka! Bol to radostný šok. Chvíľu som si tam pofňukal. Tak, aby ma nikto nevidel. Mal som chuť ospravedlniť sa lopatke za predchádzajúce zaobchádzanie. V duchu som jej sľúbil, že ju očistím na dreň. Urobím jej dôstojný príbytok a zavesím si ju do pracovne, ako som vždy chcel.
Všetko som splnil. Vyčistená, nalakovaná tým najodolnejším polyuretánovým lakom. Už jej nijaký kyslík neublíži. Dočkala sa a ja tiež.
Občas mi vŕta hlavou, ako je možné, že sa tá lopatka nestratila pri našom veľkom sťahovaní z Patrónky. Vtedy sme vyhadzovali všetko nepotrebné. Postupne som sa rozpamätúval, ako ležala v pivnici vo veľkej plechovej debne plnej rôznych otcových pilníkov, skrutkovačov, kľúčov a podobne. Ešte ako chlapec som ju raz odtiaľ vytiahol a otec mi vtedy povedal, aby som „s nú robil velice opatrne, lebo je to taká stará vojenská lopatka a už teho moc nevydrží“.
Možno to jej pri našom sťahovaní zachránilo život. Asi som ju do nového domova priniesol ja. Veď kto iný? Aj tú plechovú debnu mám dodnes v dielni. Možno mi aj o nej chcel otec porozprávať. Raz, keď už budem veľký, ako sľuboval. Možno tam z toho neba v ktorom určite je, našepkal Cyrilkovmu synovi, aby ma našiel a porozprával mi o nej. Možno mu aj ten vred zariadil. Možno sa bál, že by tú stavbu nového múra už neprežila a skončila by niekde v starom železe sama, opustená. Ktovie. Čím som starší, tým viac sa mi zdajú veci medzi nebom a zemou reálnejšie...
