Oxford
Slávne meno. Úcta. Pýcha životopisov. No a vzdelanie z Oxfordu? Skrátka Mercedes. Kto by nezatúžil čo i len po malom dotyku? Mal som to šťastie. Dostal som pozvanie – poster a účasť na plenárnej diskusii o odbornom probléme. Mal som zastupovať Slovensko. Štvordňový pobyt, nedalo sa odmietnuť. Bol som však dva roky po vážnej operácii, trochu som sa obával cestovania a predstavy, že by som mohol byť dve hodiny mimo dosahu WC. Oxford však všetko prebil; a zobral som aj syna. Pre istotu. Vysokoškolák, nech vidí Oxford aj zvnútra. Nech si užije priestory, kde sa pohyboval aj Harry Potter.
Po lete do Londýna a ceste autobusom do Oxfordu, čo z mojej strany prebehlo bez komplikácií, zatiaľ fajn. Ubytovali nás priamo v srdci slávneho zámku, v izbe pre oxfordských študentov. Skromné, no dôstojné. Všetko čisté, staré, usporiadané, strohé, anglicky studené. Asi to tak má byť. Dostali sme čipové karty na vstup a teda všetko OK.
Doobeda môj odborný program, poobede túlanie so synom po mestečku a po záhradách zámku. Všetko príjemné, zabehané, bez zbytočných okázalostí, až na pokraji sklamania.
Raňajkujeme v najrepre miestnosti zámku. Švédske stoly, no opäť nič extra, to u nás sa vieme inak naraňajkovať. Nevadí, stačí. Očami opäť blúdime po stenách, strope, nábytku nevieme sa nasýtiť. Čo tam po raňajkách.
Help!
Poster oslovil. Slovák v Oxforde tiež niečo ukázal. Posledný deň pobytu. Pobaliť sa, odniesť kufre na vzdialenú recepciu do deviatej hodiny. Potom už len záverečné plenárne zasadanie s odsúhlasením záverov. Všetko sme stihli, až na raňajky. Na výber bolo už iba studené anglické mlieko, stopkatý zeler a zopár suchých čipsov. Tomáš to nechcel, ja som to narýchlo zhltol a utekal na záverečné plenárne stretnutie. Ešte nezačali, ja si to užívam a som spokojný. Konečne som sa trochu otrel o Oxford aj z najvnútornejšieho vnútra.
Foto Gordon: Merton Hall, Oxfordská univerzita
Čo to však cítim? Nepríjemný žblnkot v črevách, potom pohyb a nakoniec už len studený pot. Vstávam. Predseda prerušuje reč. Ja sa zmôžem iba na tiché sorry a trielim drobnými krokmi k dverám. Za nimi si s hrôzou uvedomujem iba jedno: buď bude za rohom WC, alebo sa poseriem. Do izby by som nedobehol. Nakoniec, už ani nemám čipkartu. Kufre na recepcii, Tomáš v meste. Rútim sa dolu širokým vylešteným dôstojným oxfordským schodiskom celkom nedôstojne, čudne pokrčený, spotený, neprirodzene drobčiaci v snahe pomôcť svojmu sfinkteru. A ten už naplno reve: Help me, už to nevydržím! Oproti mne Japonci na prehliadke Oxfordského zámku. Dívajú sa na rútiace sa bledé spotené oxfordské strašidlo a uskakujú mu z cesty. Mierim dolu. Len dolu. Hádam ma zachráni nejaká pivnica. Mal som šťastie. V priestoroch zámku majú celý deň službu starší distingvovaní livrejovaní „sérovia“, ktorým nič neujde. Neušiel som ani ja; jeden sa predo mnou zrazu zjavil.
„Any problem sir?“
„Yes a big problem. Toilet.“
Pochopil. To sa nedalo simulovať. Ukázal správne dvere a vraj „fifty yards and then to the left.“ Preskákal som po tom dvorku ako klokan, jednou rukou si držiac gate. Vrútil som sa po troch schodíkoch do priestoru pod akýmsi dôstojným schodiskom. Ak by tam bol práve niekto sedel, neviem, neviem... asi by som mu naložil. Skoro som vytrhol dvere, odtrhol som si aj gombík na nohaviciach a potom už len nirvána. Prebehli mnou tri vlny v sprievode strašných kŕčov. Od šťastia som sa rozplakal a bol som tam odhodlaný sedieť donekonečna. Až kým si nebudem istý, že sa to nezopakuje. Za tých päť minút mi bežal v hlave film: hlavný predstaviteľ sa nepríčetne plíži chodbami starobylého Oxfordu s osranými gaťami, bez možnosti upraviť sa. Kufor má na recepcii, bielizeň a nohavice v kufri. No hrôza. Pri predstave takej reality ma znovu oblieva pot. Realita podo mnou však prekonala všetko. Našťastie, na WC v Oxforde hoci miniatúrnom a blbo umiestnenom, bolo dosť papiera na to, aby som sa vypucoval. Bol som zachránený.
Celú cestu v autobuse do Londýna som tŕpol, že sa to zopakuje, no nič. Ani na letisku, ani v lietadle. Studené surové anglické mlieko so stopkatým zelerom a čipsami – vrele odporúčam všetkým, ktorí majú problémy opačného charakteru. Skutočne Oxfordu hodná skúsenosť.
Kedy mi odľahlo
Jeden priateľ pri stole si túto príhodu vypočul a povedal: „Aj tak si mal šťastie. Jeden môj známy sa tiež s vypätím posledných síl dostal po dramatickej jazde autom na záchod, našťastie domov. V poslednom momente stiahol gate aj s trenkami a sadol si. Užíval si strašnú úľavu. Prebral sa až na blbý pocit: niečo teplé mu tieklo do topánok. Len teraz mu došlo že sedí na WC-poklope. Žena ho vždy tepala za to, že po malej necháva poklop hore. Konečne sa ho naučil sklápať a takto to dopadlo.“
Mal som teda naozaj z pekla šťastie, že v Oxforde takýto blbý zvyk nepestujú. Vlastne až potom mi odľahlo.
Ďalší pri stole vytiahol príhodu, ako sa jeho známy chcel po celodennej lyžovačke konečne napiť niečoho dolu v bufete. Ani lyže neodopol. Ešte predtým sa mu však strašne chcelo čurať. Iba tak rýchlo, za bufetom. Nedalo sa. Zazipsovaný v overale až po krk. Zips sa mu podarilo otvoriť iba čosi vyše frajerskej krátkej bundičky. Nižšie bol kompletne zamrznutý. Nepovolil. Známy sa pošťal a napil sa až doma. Odvtedy v overale nelyžuje.
Ďalší vytiahol príhodu s obdobným koncom. Nedokázal na lyžovačke odopnúť zamrznutý frajerský látkový opasok s prevliekacou sponou. Posral sa veľmi nariedko. Rovno na svahu. Cez recepciu v hoteli vyletel aj v lyžiarkach rovno do izby. Darmo za ním recepčná revala. Odvtedy už používa iba klasický remeň. Vo výťahu vraj ešte večer ostali pachové stopy.
„Někdo se tady musel posrat,“ zhodnotil situáciu turista z Česka.
„Ja to tu cítim už dva dni,“ pritakal páchateľ cestou na večeru. „Půjdu to říct recepční, ať s tím něco udělá.“
