Evička, Katka, Jurík
Dokončil som výmenu PEG (perkutánna endoskopická gastrostómia). Je to trubička, ktorú zavádzame cez brušnú stenu do žalúdka. Slúži na podávanie stravy a tekutín ľuďom, ktorí prestali hltať a hrozila by im smrť hladom. Zväčša sú to nešťastníci po úrazoch hlavy alebo po cievnych mozgových príhodách. Sú natrvalo odkázaní na pomoc najbližších alebo profesionálov. Dnes to bol relatívne mladý muž niečo po štyridsiatke, ktorý zostal po mozgovo cievnej príhode ochrnutý. Nevedel hltať, a iba minimálne a nesúvisle povedal pár základných slov. Všetkému však rozumel, mal normálnu mimiku tváre, prenikavý skúmavý pohľad a minimálne zachovanú hybnosť ľavej ruky. PEG mal zavedený vyše roka a zrejme pri neopatrnej manipulácii sa mu poškodil. Bolo ho potrebné vymeniť čo najskôr, zaradili sme ho do nabitého programu. Ostatní museli počkať. Ja som nahodil turbo a bol som trochu nervózny. Po skončení výkonu som sa obrátil na sestričku aby zavolala tú paniu, ktorá s ním prišla a čakala ho vonku s vozíkom. Sestrička asi cez moje rúško nerozumela, čo chcem a spýtala sa: „Koho to mám zavolať?“ Strhol som si rúško a možno i podráždenejšie a hlasnejšie ako inokedy som zopakoval: „Ja neviem, kto to je. Opatrovateľka?“
Pacient zareagoval. Prepichol ma nenávistným pohľadom. Prišla pekná žena v strednom veku. Pohladila ho po vlasoch a milo sa na neho usmiala. On sa ju snažil tou ťarbavou rukou nežne pohladiť po ruke. Podarilo sa. Tvár sa mu uvoľnila, v očiach sa objavili slzy a upierajúc akoby víťazný pohľad na mňa, zašepkal: „Manželka, manželka“. Ten pohľad hovoril: „Vidíš, ty debil, ja mám ešte stále krásnu a milujúcu manželku. Nijakú opatrovateľku. A ty mi to jediné, čo mi na tomto svete zostalo, nebudeš spochybňovať.“
Zasiahlo ma to. Veľmi hlboko. Zmohol, som sa iba na prepáčte a odišiel som na chvíľku vedľa, akože k počítaču písať nález. Táto situácia mi vyprovokovala intenzívne zvieravý pocit na hrudníku a v hrdle, ako pred štyridsiatimi rokmi, keď som videl malú Katku a Juríka so snežienkami v ruke, ako kričia za ujom doktorom, ktorý pred nimi ušiel. Nezvládol situáciu. Musel sa ísť vyplakať.
Evička bola prekrásna. Ja som mal sedemnásť, ona mohla mať o čosi viac. Stretával som ju vo V-klube. Ona netušila, že existujem, ja som sa na ňu iba ňu díval. Keď tancovala, keď sa smiala a keď popíjala pri bare v obkľúčení tých najfrajerskejších frajerov vtedajšieho Véčka. Keď tam nebola, Véčku niečo chýbalo. Veľmi som vtedy banoval, že mám iba sedemnásť. Je to síce vek plný testosterónu, no také krásky sa nebudú „znehodnocovať“ ani len pohľadom na taký bezperspektívny materiál. Bola skrátka nedosiahnuteľným snom. Očumoval som ju asi rok. Občas som ju stretol na korze. Vždy bola sólo, bez kamarátky, zato obkľúčená známymi dotieravými ovadmi z Véčka. Len bzúkali a ona sa iba smiala. Bože, ako som ich nenávidel.
Keď sa na to pozerám s odstupom rokov, uvedomujem si, že to bola vlastne jediná blondína s modrými očami, ktorá dokázala u mňa, bloňďáka bielokožého, vyvolať takú ukrutnú hormonálnu búrku. A v každej bunke. Teraz sa usmievam, no vďaka aj za takú skúsenosť. Prehánky a búrky potom u mňa vyvolávali už iba oči čierne a vlasy skôr havranejšie. Po nadobudnutí biologického vzdelania som si to odôvodňoval tak, že genetika nepustí. No asi aj tam platia vzácne výnimky.
Potom, čo prišli Rusi, prestalo Véčko v pôvodnej podobe fungovať. Navyše prišla škola, povinnosti a v hlave tiež prebiehalo veľké upratovanie a mantinelizácia záujmov, túžob a možností. Chodil som s milým dievčaťom a Evičku som občas zazrel iba tak na ulici. Bývala zrejme v okolí Šafárikovho námestia, v rovnakej štvrti, kam som chodil odprevádzať.
„Je krásna, však?“ povedala tá moja, keď sme Evičku minuli. Asi zaregistrovala môj predĺžený pohľad jej smerom.
„Normálka,“ zamachroval som.
„Takže je. Všetkým chlapcom sa vždy páčila, už od základky,“ dostal som informáciu z prvej ruky. Asi Evičku poznala bližšie. Tému som radšej nerozvíjal. Po šiestich rokoch som na Šafárikovo námestie chodiť prestal a Evičku som odvtedy nestretol. Pohyboval som sa v úplne iných častiach Bratislavy a bolo mi jasné, že tieto trasy už nezmením.
Vtedy som netušil, že ma raz Evička rozplače.
ko začínajúci sekundár na internej klinike na Bezručovej som vstúpil jedno februárové ráno s plnou náručou chorobopisov na ženskú izbu č. 6. Bol pondelok, izba bola po víkende plná. Šesť pacientok. Štyri staršie milé tety a dámy ma vítali pohľadom i úsmevom. Bol som ich izbový lekár. Dve nové na mňa upreli zvedavé oči. Smutné patrili – Evičke…
Pravidelnú tzv. malú rannú vizitu som vždy začínal meraním tlaku, pulzu a vypytovaním, ako sa ktorá mala. Ak bolo treba, kontroloval som srdce, pľúca, brucho podľa diagnózy a všetko som zapisoval do chorobopisu, aby som mal na poradu o pol ôsmej informácie poruke. V to ráno to bolo iné. Ostal som stáť uprostred izby, položil kopec chorobopisov na stôl pod oknom a bez slova vyšiel von. Na chodbe som sa oprel o stenu a iba som stál. Bol to zvláštny pocit. Kdesi som čítal, že keď sa objaví kobra pred myšou, tá vraj úplne stŕpne a kobra má potom ľahkú prácu. Mňa ako by vtedy prestali poslúchať ruky i nohy. Evička ako kobra. Neviem, ako by sa to bolo skončilo, keby ma nebola oslovila sestrička Veronika, ktorá sa už k izbe rútila s infúziou.
„Poďte, pán doktor. Tej novej musíme dať infúziu s antibiotikami ešte pred veľkou vizitou. Už máte odvizitované?“
„Nie, nemám. Viete čo, dajte infúziu sama, ja by som nestihol poradu.“
Na poradu som šiel bez vizity a dúfal, že prednosta sa na pacientky z izby č. 6 nebude pýtať. Nepýtal sa. Celá porada sa točila okolo Evičky. Referoval o nej starší kolega, ktorý ju prijal a jej stav opisoval dosť dramaticky. Vraj ju našli jej dve malé deti ležať v bezvedomí v kuchyni na dlažbe a zavolali sanitku. Potom hovoril niečo o šelestoch na jej srdci, ukazoval aj EKG a RTG pľúc a keďže bol kardiológ, dovolil si s prednostom docentom, kardiológom, aj polemizovať o jej diagnóze. Ja som ničomu nerozumel. Bol som v nemocnici necelý druhý mesiac po piatich rokoch strávených na akadémii vied a mal som dojem, že z teoretickej školskej medicíny som všetko zabudol. Prax som nemal nijakú. Našťastie, na môj názor nebol nik zvedavý. Nielen, že som nestihol počúvať Evičkine srdce a pľúca, lebo som stál na chodbe ako tĺk, ale keby aj, nebol by som vedel, čo vyplýva z toho, čo by som bol počul.
Evičkovovéčková stopa v mojej hlave teda nezmizla. Priam vybuchla a prehlušila všetko. Porada ma zrejme opäť zresetovala, takže som rýchlo bežal dokončiť a zapísať vizitu. Evičke už tiekla infúzia a tak som ju nevyšetril. Vraj aby som jej nepokazil infúziu. Mala teplotu 39, ťažko a rýchlo dýchala, no usmiala sa. Iba na mňa. Skôr si však myslím, že úsmev bol venovaný anonymnej autorite izbového lekára. Keby bola vedela, že pred ňou stojí ten véčkový vzduch spred dvanástich rokov...
Vtom sa prednosta úplne neplánovane rozhodol, že ide vizitovať izbu č. 6. Začal u Evičky, momentálne najťažšej pacientky na klinike. Chcel sa od nej dozvedieť, čo predchádzalo tomu dramatickému vývoju pred prijatím. Nebola schopná ani odpovedať. Zadýchavala sa a kašľala. Sestrička jej pomohla vyzliecť sa a podopierala ju pri sedení. Prednosta brázdil po jej nádhernom hrudníku fonendoskopom. Chcel sa vyznať v šelestoch, ktoré tam počul a ktoré zvyčajne pomenúval veľmi presne a jednoznačne. Potom vyzval kardiológa Michala, aby priložil fonendoskop sem a potom tam a potom na krk. Michal tvrdil, že pred dvoma dňami pri prijatí to, čo počul, tak nebolo.
„Píšte,“ obrátil sa prednosta na mňa. „Menlivé šelesty systolické aj diastolické v celom prekordiu.“
Písal som ako stenografka. Každé slovo. Potom jej obzeral dlane, kde mala akési bolestivé začervenania, díval sa jej do úst a pýtal sa Michala, či „to“ tam mala aj pri prijatí. Debata potom pokračovala na chodbe. Bolo treba zistiť čo najobjektívnejšiu anamnézu od blízkych – od manžela, detí, rodičov. Padla aj diagnóza ťažkej endokarditídy s rozvojom sepsy.
Vrátil som sa do izby a pýtal som sa jej na príbuzných. Manžela odbavila iba ľahkým pohŕdavým úsmevom. S ťažkosťami zašepkala „mama poobede“. Záver z vizity bol, že ak sa stav nebude do večera zlepšovať, bude pacientka preložená na kardiologickú jednotku. Boli to vtedy akési prvé pokusy o to čo, dnes voláme JIS – jednotka intenzívnej starostlivosti. Zväčša tam ležali akútne infarkty. Už sme tam mali prvé primitívne monitory a jednu sestru na troch pacientov. Superluxus.
Poobede sa zjavila upravená dáma – päťdesiatnička a dve malé deti. Dievčatko štvrtáčka a chlapček prváčik. Ženská krása sa v rodine zrejme posúvala z mamy na dcéru až po malú Katku. Dnes by som povedal – slovenské Angeliny Joliovie. Hneď som vedel, za kým idú. Poprosil som omiku, ako ju volali deti, aby sme si na chvíľu sadli a povedala mi niečo viac. Dozvedel som sa, že Evička sa asi mesiac po návrate z lyžovačky v Tatrách začala cítiť zle. Dostala vysoké teploty, kašľala a nevládala ani ísť do práce. Nikdy predtým sa na nič nesťažovala a po nejakých antibiotikách od obvodnej lekárky sa vraj za tri dni zlepšila natoľko, že už chcela ísť do práce. Robila sekretárku, peniaze potrebovali, lebo deti vraj vychovávali iba ony dve. Otcovia boli dvaja, no o deti nejavil záujem ani jeden. Z práce vraj chodila stále unavenejšia a sotva dokázala vyjsť domov na tretie poschodie. Stále vravela, že to nič nie je a že sa to zlepší. Kondičku mala vždy dobrú, lebo športovala a predtým aj profesionálne tancovala. Nijaký alkohol, lieky alergie. Na drogy som sa ani nepýtal. Vtedy to bol zväčša neznámy pojem.
ten osudný deň ju našli deti ležať v bezvedomí na dlažbe v kuchyni. Omika bola v obchode. Našla doma už iba uplakané deti a susedku, ktorá zavolala sanitku. Katka, bosá, iba v pyžamku, jej trieskala na dvere, lebo nedočiahla na zvonček. Kričala, že maminka zomrela. Evička si nič nepamätala, prebrala sa v sobotu večer v nemocnici. Najprv vraj ani nevedela rozprávať, no po infúziách sa všetko zlepšilo a v nedeľu sa už chcela vrátiť aj s deťmi a mamou domov.
Deti sa náš rozhovor pokúšali prerušiť. Chceli čo najskôr vidieť maminku. Ona sa, našťastie, od rána po antibiotickej infúzii natoľko zlepšila, že už sedela sama a jej preloženie na JIS-ku sme odložili. Prednosta chcel, aby som niekoho z rodiny, ak sa objaví, poslal za ním. Omiku som teda odviedol k nemu a deti k Evičke. Žiarila ako kedysi na parkete. Skôr, než sa na ňu deti vrhli, stihla povedať, že takú infúziu by ešte chcela. Nevedela, koho skôr objať. Iba tak trochu previnilo vrhla pohľad cez ne aj na mňa. Pochopil som. Nechal som ich, nech sa tešia. Asi to predsa len nebude také zlé. Prednosta aj s Mišom asi robia zbytočnú paniku.
Dali mi vyplniť nejaké tlačivo pre ministerstvo na dovoz špeciálnych antibiotík zo západného Nemecka. Pre Evičku. Prednosta súril, no chýbali ešte nejaké laboratórne vyšetrenia a bez nich by to zamietli ako neodôvodnené. Tie antibiotiká vraj boli veľmi drahé, stáli devízy, a to bol v roku 1980 veľký problém. Na výsledky som čakal skoro do osemnástej hodiny, aby som mohol tlačivo doplniť a ráno ho dať prednostovi na podpis. Poslal ho potom po sekretárke rovno na ministerstvo.
Stále som si od rána nestihol prečítať nič o endokarditíde a zo školy som si už nepamätal, ako sa to môže vyvíjať a s akými dôsledkami. Naštudoval som si to až večer doma. Niekedy je lepšie nevedieť. Všetko sedelo. Aj Janewayove škvrny na dlaniach. V Evičkinej krvi sa našiel aj zlatý stafylokok. Hnusná baktéria. Priam najhnusnejšia. Preto to naháňanie za zahraničnými antibiotikami. Z jej dokumentácie sme sa dozvedeli, že jej ešte v detstve zistili ľahkú srdcovú chybu. Napriek tomu športovala a tancovala. Možno preto mala takú krásnu, nevinne detskú tvár. Pamätal som si ešte zo stáží na detskej kardiológii nádherné detské tváričky dievčat so srdcovými chybami.
Prednostovi sme každý deň referovali, ako sa Evičkin stav vyvíja. Doobeda napojená na infúzie, cez obed zlepšenie, poobede ovešaná deťmi, ktoré za ňou chodili samy. Bývali neďaleko nemocnice a po škole utekali za maminou. Strašne sa na ne tešila. Nechávali sme ich pri nej až do šestnástej. Potom prišla omika z práce a zobrala ich domov. Evička bola šťastná, no vyčerpaná a večernú infúziu obyčajne prespala. V noci jej stúpavala teplota a ťažko sa jej dýchalo. Nadránom zlepšenie. Bolo zrejmé, že antibiotiká sú stále menej účinné a zahraničné stále nechodili. Prednosta zúril. Zainteresovával do problému všetky vtedajšie stranícke špičky, no nič. Konečne prísľub. V piatok na obed sme sa dozvedeli, že antibiotiká prídu z Nemecka v pondelok ráno. Všetkým sa nám uľavilo. Myslím, že nielen Evičkina choroba, ale i jej neobyčajná krása motivovala vtedy väčšinu mužského doktorského osadenstva k neobvyklej aktivite v snahe pomôcť. Nielen, že chceli veľmi ochotne počuť tie hrozné šelesty na jej krásnom hrudníku, ale ktosi do tejto siete zapojil dokonca aj šéfa vtedajšej colnice, aby sa dodávka nezdržovala. Bol to náš bývalý pacient a prisľúbil, že lieky privezie osobne.
sobotu som po nástupe do služby vzal chorobopisy a šiel vizitovať. Keď som vošiel do izby číslo 6, pacientky mi jedna cez druhú referovali, že Evičke sa v noci veľmi priťažilo a pán doktor, ktorý slúžil, ju preložil na JIS-ku. Utekal som tam a naďabil na kolegu z nočnej. Vypisoval úmrtný list.
Evičku práve nakladali na vozík. Len tak, zabalenú v bielej plachte. Krásnu, bielu ako sneh s rozpustenými plavými vlasmi a obrovskými mihalnicami. Iba tie modré, akoby stisnuté pery k nej nepatrili.
„Náhle jej zlyhalo srdce, dostala štyridsiatky, nepomáhali ani studené zábaly, bola v bezvedomí. Netrápila sa,“ zreferoval mi kolega kardiológ. „Idem volať Stankovi, hádam už bude hore.“
Zo slúchadla bolo spočiatku počuť iba ticho. Potom dve najsprostejšie slovenské nadávky v prednostovskom podaní a potom už len nekonečné lamentovanie, prečo tie antibiotiká nemohli prísť skôr.
oto: x1klima (flickr.com)
Evičku odviezli do nenávratna.
Vrátil som sa na oddelenie. V izbe č. 6 prepukol hromadný plač. Nemohol som tam zostať. Bol som iba kúštik od toho, aby slzy premohli aj mňa.
Bola sobota 8. marca. MDŽ. Na druhom konci chodby v blízkosti dverí JIS-ky si práve na lavicu sadali Evkine deti. Obe mali v rukách kytičku snežienok. Zbadali ma: „Ujo doktor, ujo doktor, kde je naša maminka?“
Otvoril som dvere na schodište a zbabelo ušiel o poschodie vyššie do lekárskej izby. Stislo ma na hrudi a začal som vzlykať, ako kedysi dávno v detstve, keď som mal pocit strašnej bezmocnosti a krivdy. Po chvíli som sa dal dohromady a zavolal našej vrchnej. Tá si brávala v sobotu doobeda službu kvôli liekom. Už všetko vedela. Nevedela iba to, že dolu sedia deti s kytičkami snežienok a chcú ich dať maminke k sviatku. Prosil som ju, aby to ako žena a matka nejako vyriešila. Ja som toho nebol schopný. To nás na škole neučili. Bola to moja prvá smrť v nemocnici. Krutá, nespravodlivá, možno odvrátiteľná, keby sme boli mali to, čo už máme dnes. V telefóne som začul, ako naša niekedy až strohá a neprimerane prísna vrchná, ktorá zažila za tie roky veľa nečakaných odchodov, začala hlasno vzlykať. Povedala iba dobre a položila telefón. Dostalo to i ju, skúsenú profesionálku.
ebyť toho PEG asi by som si už na to nespomenul. Vtedy pred rokmi som na to chcel čo najskôr zabudnúť. Nepovedal som o tom nikomu, ani svojej najdrahšej. Nechcel som, aby videla, ako sa rozplačem.
Niekedy sa až hrozím, čo všetko mám v pamäti uložené. Najhoršie je, že človeka vedia nepríjemné spomienky prepadnúť celkom neočakávane v nevhodnom čase a na nevhodnom mieste. Sme tak vystavení na milosť a nemilosť náhode, ktorá bude opäť neopakovateľne neočakávaná. Donedávna som si myslel, že sa mi takto zjavujú iba samé veselšie spomienky. Aj som si to dával na papier a rád som sa k nim vracal. Teraz vidím, že to asi nebude celkom tak. Čo už. Ostávajú iba oči pre plač…
P. S.
Keby si to prečítala moja mama, určite by sa ma spýtala: „No a jak to dopadlo? Čo sa stalo s týma deťma? A čo tá vaša vrchná s týma deťma spravila? A zavolala tej omike? A bohvíčo robá tý detičky. Už mosá byť velké.“
Príbehy bez konca sa jej skrátka nepáčili. Evičkine deti možno žijú tu, možno niekde inde. Ja len dúfam, že nezabudli, a maminke chodia na hrobček položiť kytičku každý rok aj 8. marca. A dúfam, že na toho uja doktora, ktorý pred nimi ušiel, už dávno zabudli, a odpustili mu. Bol ešte mladý a neskúsený.
