Dýka
Zarezal som si do ľavého ukazováka. Našťastie to schytal hlavne necht. Nebyť tejto božej ochrany, asi by som mal ukazovák už naveky zastrúhaný. Vyriešil to leukoplast, zostal však nepríjemný pocit. Najmä z predstavy čo by mohlo byť keby... Potom som sa začal usmievať. Všimla si to moja najdrahšia, ktorá ma v jeden jesenný sobotný podvečer poverila takouto činnosťou. Vonku nepohoda, doma teplučko a nudil som sa. Nechcelo sa mi nič. Ani čítať, ani četovať, ani pozerať telku. Objavil som sa teda v kuchyni a hneď bolo po nude.
„Tu máš tento kôpor. Pokrájaj ho. Konečne si nabrúsil nože, predveď sa.“
Veľmi sofistkovane nabrúsený nôž ma teda najskôr takmer zmrzačil, no vzápätí vyvolal spomienku a úsmev.
Foto: Lane Laurent
Mal som asi osem rokov. Tiež som v sobotu podvečer sedel v kuchyni a pozoroval otca, ktorý vtedy zvykol raz do mesiaca brúsiť britvu. Mama si po celodennom „tanci“ v kuchyni zvyčajne dávala v spálni hlasnejšieho šlofíka, ja som kľačal na stoličke a s otvorenými ústami sa díval, čo otec robí. Kuchynský stôl bol iba náš. Bol to akýsi rituál. Na stole veľká čierna kovová krabica s pomaľovaným vrchnákom. Taká zvláštna krajinka s riekou a veľkým letiacim vtákom s obrovskými drápmi. Vraj si to doniesol z vojny v Rusku. Odjakživa tam mal holiace potreby. Najrôznejšie brúsne kamene, olejčeky, handričky, špeciálne mydlo a štetky na holenie. K tomu do klbka ako had zamotaný široký čierny remeň s dvoma kovovými sponami na koncoch. V strede trónila menšia červená krabička s troma britvami. Tej som sa nesmel ani len dotknúť. Otváral si ju sám a ako poslednú ju zatváral a dával do tej veľkej čiernej.
„Sem do tej miščičky mi dones vodu. A né že to porozlíváš.“
Cítil som sa tou úlohou strašne poctený a „nyšt som neporozlíval“. Otec si do „miščičky“ naukladal kamene na brúsenie.
„Kukny sem tento je najfajnovší. To je japónský. Tento tu je najhrubší a henten je velice jemný. To je švéd.“ Všetko si to rozložil. Konečne otvoril červenú krabičku a prezeral si svoje tri britvy. Najčastejšie používal čiernu. Mala rúčku z pravého ebenového dreva.
„To je najtvrdšé drevo na svece,“ opakoval zakaždým. Ja som to však už dávno vedel od Verneho. Aj som mu to raz povedal.
„Ty si nejaký múdry, Rudiško. Nemosím ci nyšt hovorit.“
Na to som radšej nepovedal nič. Bál som sa, že sa naštve.
Nuž teda, do tej rúčky z ebenu sa zaklápala britva. Z pravej tvrdej švéckej ocele. Ako zvykol zdôrazňovať: „Takú Rudiško už neská nezeženeš, veru né. Tí naše to je už len taký aušus. Hned je to tupé.“
Aj som mu chcel povedať, že takú musel mať určite aj kapitán Nemo od Verneho, lebo on mal tiež všetko najlepšie, no predbehol ma.
„Daj sem,“ povedal. Na scénu nastúpila moja hlava. „Ty máš také echtovné vlasy,“ rukou mi do nich vošiel a zopár mu ich ostalo medzi prstami. Ani som nemukol. Je fakt, že vždy som mal husté a silné vlasy. Dal mi ich medzi prsty a kázal držať. Zobral do pravej ruky prvú britvu a šikovne ju iba tak palcom otvoril. Medzi ľavý palec a ukazovák som mu musel dať jeden z tých mojich vlasov, podržal si ho akoby proti svetlu a britvou v pravej ruke mu odrezal konček. Veľmi spokojne pohmkával a postupne ho skracoval.
„Ná teda, táto je parádná. To je kvalita kurnýk šopa. Rok tu len tak leží a reže.“
Podobne dopadla aj druhá britva. Tretia , z toho ebenového dreva už vlas odrezať nedokázala. Tou sa zvykol holiť. Prečo by sa mali tie dve otupiť, keď s nimi nič nerobil, neviem. Verne o tom tiež nič nehovoril. Keď som sa ho raz na to spýtal, len mávol rukou a povedal, že je to fyzika. Potom už len sedel a brúsil. Kameň musel byť mokrý a postupne od toho najhrubšieho až po ten „japónský, najfajnovejší“. Trvalo to možno aj hodinu. Cvičenými pohybmi tými svojimi obrovskými rukami iba jemne chodil britvou po kameňoch, utieral ich handričkou a stále dookola, kým nebol spokojný.
Predposlednou scénou bola hodinárska lupa v jeho oku. Keď povedal: „Tak to je paráda už ta mosím len fajnovo pretáhnút,“ vedel som, že sme tesne pred záverečnou skúškou.
Foto: Anaxolotl
Zakvačil čierny hrubý remeň prackou o kľučku na dverách a hodnú chvíľu šmýkal britvou hore dolu. To bolo to „pretahúváný“. Vraj aj to je fyzika, keď mäkká koža dokáže dokonale vyhladiť to najtvrdšie švédske oceľové ostrie. Proste axióma. Z jeho úst zákon sám. A Verne , moja vtedajšia Wikipédia o tom ani slovo. Musel som to teda prijať bez diskusie.
Konečne som mu podal posledné vlasy, ktoré som celý ten čas držal medzi prstami.
„A teraz ci ho pekne zastrúhám.“
Stalo sa. Šikmým rezom vlas akoby zašpicatil. Britva bola opäť pripravená mesiac holiť jeho strnisko.
„Vidzíš to? Takto sa to robí. To ma naučil tvoj dzetko nebohý. Aj ta ešče držal na rukách ked si bol malý. Menuješ sa po nom. Rudolf.“
Dzetkov dohán
Potom sa začal usmievať. Porozprával mi hádam prvý a posledný raz v živote, nejakú veselú spomienku na svoju mladosť.
„Ked som bol taký malý jak ty, tak ma nahovorili mój starší brat strýco Petro z Brenera a ujo Vilo z Košólnej, aby som dzetkovi napchal do fajky ten najfajnovší dohán. Dzetko nefajčili, ale ked brúsili britvu, tak si jednu bafli. Šecko vtedy krásne vonalo. Celá kuchyna aj gánek. Petro a Vilmuš mi vtedy dali také kúsky, aby som to dal dzetkovi do tabáku. Vraj sú to najfajnovšé usušené, vonavé byliny. Ja som bol najmladší a dzetko ma mal najradší. Len mne dovolil napchávat fajku tabákem. Aj som smel sirku zapálit. On potahuval, až kým tabák nezadymil. Tento raz to šak bolo ináč. Začal potahuvat a namísto úsmevu sa začal mračit a potom začal plut po celej kuchyny.“
,Ná očúvaj sem Jožino, jakého že si mi to dohánu do tej fajky napchal? Há? Šak to smrdzí jak spálené kopytá v kováčni. Fuj, to sú nejaké ščiny,‘ zabedákal na celú kuchynu.
„Už som vedel, že je zle, lebo ten smrad v kuchyny bol ukrutný“.
,Ale šak to mi Petro s Vilmušom dali také vonavé byliny,‘ bránil som sa.‘
,Já ci hned povím byliny. A vonavé. Friško mi ich doved sem.‘
„Vybehol som z kuchyne na dvór, kde práve lézli Petro s Vilmušom z kuchynského okna. Šecko to moseli očut a vidzet, lebo tak sa rehlili, že ma ani nezbadali.“
,Dzetko vás volajú hned, friško,’ kričal som na nych, no ušli preč,“ pokračoval otec a smial sa. „Dzetko boli velice nahnevaný. Večer z nich vypáčili, že to boli na drobno pokrájané nechty z jeho vlastných nóh. Den predtým mu ich velice ochotno ostrihali. Dostali zato aj na cukrové.“
Asi preto som sa pri tom svojom zrezanom nechte usmieval. Ja, necht, fajka, dedkov necht a medzitým otec a britva. Krásne zgučená asociácia, ktorá bola spojená s ďalšou, trochu mladšou kamarátkou.
Asi o štyri roky som už otcov sobotný britvový rituál nesledoval s takou úctou. Mal som iné záujmy a on si musel vystačiť so svojimi vlasmi. Rešpekt pred jeho brúsiarskym umením mi však zostal.
Raz som od uja Kytku z Lamača dostal nádhernú dýku. Rúčku mala z jelenieho parohu a bola zastoknutá v nádhernom prešitom koženom puzdre, ktoré sa dalo uchytiť aj na remeň nohavíc. V tom veku sme už v našej uličnej bande mali aj takéto okrasy. Moja bola najväčšia a najkrajšia. Iba som ju vyťahoval, ukazoval a schovával. Vzbudzovala iný rešpekt ako tá, ktorú som mal dovtedy. Polohrdzavú z nejakého starého noža, iba tak zastrčenú za opaskom.
Občas sme celá rodina chodievali k maminej rodine do Lamača na rôzne oslavy. Svadby, krstiny, hody, meniny a tak. My deti sme tam mali všelijakých druho- a treťostupňových bratancov a sesternice a vždy sa tam niečo dialo. Ja som aj tam mal, samozrejme, dýku za pásom a vzbudzoval som v lamačských bratancoch patričný rešpekt.
Mama bola veľmi šťastná, keď si mohla občas poklebetiť s najbližšími, otec to skôr iba trpel kvôli nej. A mama bola na týchto stretnutiach samostatná kapitola. Smiala sa, hlasno rozprávala, takmer sme ju nepoznávali. Otec naopak. Hovoril ešte menej ako zvyčajne a skôr sa mračil. Pil, iba keď musel, a tak som stále počul: „Ale Jožo, ná teda daj si, čo sa ondzíš.“ On trochu olízol, položil pohár na stôl a sedel. Ostatní chlapi mali o chvíľu vypitú jeho celoročnú dávku. Skrátka medzi nich nezapadol.
Vrcholom osláv bol manžel nejakej vzdialenej maminej sesternice, Jožko Kytka od Nitry. Strašne hlasno rozprával a zaťahoval nitrianskym dialektom. Mame, rodáčke od Nových Zámkov, tento dialekt lahodil, no otca od Trnavy skôr odpudzoval. Jožko Kytka so stúpajúcou náladou nekompromisne prevzal taktovku zábavy. Bol rodeným zabávačom. Najhlasnejšie sa rehlil, vedel najviac frkov a nenechal nikoho dohovoriť. Keď sa spievalo, bolo počuť najviac jeho. Ruka hore, pohár v pohotovosti. Ja som dovtedy na nič také nebol zvyknutý. Pozeral som na neho ako na zjavenie. Všetci sa smiali, náš otec iba tak na pol huby. A keď mama začala nášho zabávača dopĺňať a zo žien sa najhlasnejšie smiať na každom jeho vtipe, otec sa začal až akosi opovržlivo usmievať a potom sa už prestal úplne. Zvyčajne sa to skončilo tak, že sme sa v najlepšom pobrali domov. Otec zavelil, mama sa mračila, no rozlúčila sa a otcovi na zlosť Kytkovi obzvlášť úprimne aj zamávala a venovala mu dlhokánsky úsmev.
Cestou domov bolo v autobuse hrobové ticho. Zato u nás v kuchyni potom bolo veselo. Nás poslali spať, no i tak sme počuli – pre zmenu iba otca.
„Ná čo sa teda len tak velice rehlíš temu Kytkovi. Šak to je taký dedinský blázen. Ožere sa a potom mele samé sprostosci. A ty sa mu len otŕčáš a rehoceš. Já tam vác nepójdem. Šak tam sa nedá ani v klude povyprávat“.
Mama sa však nedala.
„A keď vyťáhol tú harmaniku tak si si aj zaspíval.“
„A húby zaspíval. Šak som nepočul vlasného slova, jak ten blázen vyrevuval a falešne tahal. Len sa mancuje.“
„A keby bolo na tebe, tak by tam bolo jak na pohrebe. Len by šecá sedeli a sedeli, až by pospali.“
Vtedy som to celé nechápal. Ujo Kytka bol opak nášho otca. Všetko mu bolo smiešne a nikoho k slovu nepustil. Mama si na málovravného skôr zadumaného Jožka po svojom boku asi zvykla, ale občas tých čertíkov, ktorých v sebe nosila, musela vypustiť. Bola potom úplne iná, než akú sme ju poznali. Nám deťom to nevadilo, no pre otca to asi bolo nestráviteľné. Dnes si myslím, že otec na toho veselého Kytku žiarlil a mama sa asi tak trochu a iba sem-tam na chvíľu túžila zahrať na provokatívku Kareninovú. Aj keď, hoci bola Anna, o Kareninovej určite nič nepočula.
Dýka s doručením
Emócie časom opadli, no ďalšie udalosti asi potvrdzujú moju teóriu o otcovej žiarlivosti a maminej chuti svojho milovaného nezábavného Jožka tak trochu provokovať.
Jedno sobotné dopoludnie sa ozval u nás zvonček.
„Nááá Jožko, vitaj. Taká som rada, že ťa vidím!“ počuli sme mamu, keď sa v kuchyni objavil Kytka. „Šak poď ďalej, mój Jožko išól skoro ráno do záhrady kosiť trávu. Dójde až poobede. Stel si néčo s ním ?“
„Ale né, Anička nestel. Tuto idem za tvojím malým. Slúbil som mu tú dýku.“
A vytiahol z kabely prekrásnu dýku v koženom puzdre. Na poslednej oslave, z ktorej sme tiež už asi tretí raz odišli predčasne, mi ujo Kytka sľúbil, že mi spraví takú dýku, akú nebude mať nikto v ulici. Predtým sa dosť opovržlivo vyjadril o tej mojej, ktorú som mal, samozrejme, aj v Lamači za opaskom. Mama ani otec o ničom nevedeli a ja som na to dávno zabudol.
Ujo Kytka bol vlastne obuvník, tak ušil prekrásne puzdro z hrubej kože, prirobil k nemu dýku a ja som si ho, pravdaže, hneď obľúbil. Možno ešte viac ako mama. Keď odišiel, mama mi prísne zakázala povedať o dýke otcovi.
„Víš, jaký je otecko prísný. Víš, jak sa mu tá tvoja stará dýka nepáčila a jak sa hneval, ked si ju nosil. A táto je ešte vačšá a celá nablýskaná a určite by sa bál, že by si sa porezal. Ja ti hu skovám a len ked otec nebude doma, tak si ju móžeš nosit.“
Čo som mal robiť? Boli prázdniny a ja som sa chcel v bande na ulici pochváliť. Mame som povedal, že ju budem mať schovanú v búde v záhrade a budem ju nosiť iba vonku. Povolila. V bande som začal požívať veľkú vážnosť, každý si chcel dýku chytiť a poťažkať. Hneď som im ju bral z rúk a strkal do puzdra.
Potom to však prasklo.
Našou obľúbenou zábavou totiž bolo hádzanie dýkou do jedného starého duba v lese. S tou starou som bol celkom dobrý, zväčša sa zapichla. Najviac dráždila Karola. Hádzal najlepšie, lebo jeho dýka vraj bola perfektne vyvážená. Zvyčajne sa mu zapichla aj z piatich metrov.
„Daj,vyskúšam tú tvoju.“
Už som nemohol cuknúť. Zobral, poťažkal v ruke rozohnal sa a hodil. Nič. Tresla do duba rúčkou a odletela preč. Skúšal asi desať ráz, no nezapichla sa ani raz. Začal sa škodoradostne škľabiť a podal mi ju.
„Podľa mňa je nahovno. Je nevyvážená. Toto parožisko ju ťahá dopredku, a preto sa nezapichne.“
Mal pravdu. Ani mne sa nezapichla a pri poslednom raze odletela do kameňa v tráve, len to cinklo a zrazu mala špic ohnutý ako hák. Karol sa ponúkol, že ten špic doma na sveráku vyklepe. Pomohlo. Bola opäť krásna, ale nahovno. Úplný prepad som však zažil, keď sme si šli vyrezať šípy do lukov. Z bazy, tie najrovnejšie paličky. Ja som ich musel nalámať. Dýka moja krásna nerezala. Karol povedal, že je tupá jak poleno a chcel mi ju nabrúsiť u nich doma. Takú hanbu som už neuniesol a povedal som mu, že si ju nabrúsim sám a bude ako britva.
Odvážil som sa teda bez otcovho vedomia otvoriť jeho posvätnú kovovú krabicu s britvami. Šiel som tajne do pivnice a tam som v dielničke brúsil presne tak, ako som to videl u otca. On doma nebol, takže všetko malo prebehnúť v najväčšom utajení. Asi po hodine brúsenia ma už boleli ruky. Hrubý kameň, švédsky kameň a dokonca aj ten najfajnovejší, čierny japonský. Ostrie sa lesklo. Skúsil som teda vlas. Iba sa ohol a ostal celý. Asi to predsa len treba aj na tom špeciálnom remeni. Hore dole hore dole až do únavy rúk. Opäť vlas a nič. Ohol sa. Vyšiel som do záhrady a snažil sa zo stromu odrezať konár hrubý ako ceruzka. Nič. Dýka sa iba šmykla a konárik ostal iba trochu poškriabaný. Ani ďalšie pokusy niečo drevené odrezať nevyšli. Bol som smutný. Musím počkať, až bude otec brúsiť britvy a poriadne si všímať, ako to robí. Prešli asi dva týždne. V bande som sa vyhováral, že mi otec zakázal dýku nosiť. Konečne sobota podvečer. V kuchyni pohoda, mama odfukuje v spálni, otec otvára krabicu a díva sa na mňa.
Katastrofa (rozuzlenie)
„No čo, Rudiško, už sme spolu dlho nebrúsili, čo? Dáš mi pár vlasov a ideme na to.“
Aj vlasy som si vytrhol aj vodu som mu doniesol a nevylial. Rozložil si kamene, namočil ich a dal si okuliare. Ešte ani britvu nevytiahol a začal sa akosi čudne prizerať raz na jeden potom na druhý a tretí kameň. „Ná teda kurnýk šopa, čo je to? Čo sú to za šrámy na tých kamenoch? Šak tu sú normálne ryhy.“
Obrátil ich na druhú stranu. Tá bola našťastie v poriadku.
„Čo sa to s nyma porobilo? Šak to sú ešče po dzetkovi.“
Zodvihol sa a šiel do spálne za mamou.
„Aňám, nebrúsila si náhodou nože na mojich kamenoch? Kukni jaké sú znyčené!“
Foto: Matus Kalisky
Mama, chúďa, jednak bola rozospatá a jednak by si nikdy nedovolila ani otvárať túto jeho posvätnú krabicu, zaprela. A ja som vedel, že je zle. Chcel som sa nenápadne vypariť z kuchyne, no neskoro. Zahľadel sa na mňa a bolo to jasné.
„Že si to bol ty, štricák jeden. Dobre víš, že s tým nesmíš nyšt robit! Čo si s tým robil há?“
To už bola mama v kuchyni a snažila sa otca mierniť.
„Ja som si chcel iba naostriť dýku. Karol sa mi smial, že taká dýka a tupá jak poleno.“
„Jaká dýka, čo to vyprávaš?“ nechápal otec a ja som musel s pravdou von. Priniesol som dýku a on si ju pozorne prezrel.
„A odkál to máš? Ponykluvaná je dobre, ale vidzíš tuto? Šak to mosel robit nejaký tlkon. Šak to neny ocel, to je obyčajné makké železo. Ten somár mohol ponykluvat aj staré fusakle. Takéto železo sa nedá porádno nabrúsit. Odkál to máš?“
Mama vytreštila oči, no nepomohlo. Povedal som pravdu.
„Ujo Kytka mi ju doniesol aj s puzdrom.“
„Čo?! Ten tlkon z Lamača? A čo ci má nosit nejaké dýky?“
„On mi ju sám aj urobil,“ snažil som sa zachrániť situáciu a malo to, pravdaže, efekt ako benzín do ohňa.
„A čo sa ten šuster míša do železa, ked temu nerozumí. Nech si šije bačkory tlkon jeden,“ bol otec vytočený. Potom stíchol a pozrel sa na mamu.
„A kedy tu bol?“
„Ale raz v sobotu, ked si bol kosit, len tak medzi dveráma sa stavil a dal mi to pre Rudiška a hned sa ponáhlal preč. Vraj mu to sľúbil keď sme boli na tej poslednej oslave.“
No, bola to pravda aj nepravda. Doniesol to mne, no bol u nás v kuchyni aspoň dve hodiny a mama sa vtedy zase smiala tak ako na oslave. Ja som len súhlasne kýval hlavou a mama opäť nadobúdala obvyklú rovnováhu. Otec sa upokojil a dlho predlho mi začal vysvetľovať prečo sa z takého železa nemôžu robiť nože a prečo je také železo nenabrúsiteľné. Skrátka fyzika.
„Keby si ma bol poprosil, tak by som ci hneď povedal, že sa to nedá. A nemosel si mi skoro znyčit takéto vzácne kamene. Teraz ich budem moset prebrusuvat. Víš, jaká je to strašná robota?“
No to som teda nemal ani tušenia a bol som rád, že sa to tým skončí.
Neskončilo. Mama si neodpustila svojho milovaného Jožka predsa len trochu podpichnúť. „A čo sa tak rozčiluješ? Šak Kytka to myslel dobre. On nestel, aby sa chlapec porezal.“
Do otca ako keby strelilo.
„Čo to vyprávaš? To ty stačil povedat medzi týma dveráma, jak ty tú dýku dával, že mu to urobil z takého železa, aby sa neporezal? Šak ten tlkon any nevý jaký je rozdíl medzi železom a ocelú! On tak akurát móže hulákat a vyprávat sprosté frky. Aj ci nejaký dobrý medzi dveráma povedal, ked sa ho tak zastávaš?“
Nikdy predtým ani potom som nepočul mamu s otcom tak na seba kričať. Ešte že som nestihol podrobne otcovi porozprávať ako ujovi Kytkovi chutila káva aj štrúdla, ktorú práve vtedy vytiahla z trúby. Ani to, ako ju len chválil. A ako dlho sedel v kuchyni.
„Tak a do teho Lamača ma už nigdo nedostane,“ uzavrel tgo otec.
Tak aj bolo. Asi dva roky sme tam neboli. Potom sa objavila teta Helenka, ktorá sa mala s mamou najradšej a volala ju na svoje okrúhle narodeniny. Mala to byť veľká oslava v kultúrnom dome. Nedalo sa odmietnuť. Mama to musela spomenúť aj otcovi. Už ho tá zlosť asi aj prešla. Možno, no nie celkom; dal si podmienku.
„Dobre, Aňám, pójdeme, ale pekne sa prejdeme peši. Šak to je kúsek. Patrónka Lamač vedľa trati je pekný chodníček prejdeme sa aj s detma.“
Otec vedel, že naša mama najviac neznášala prechádzky, a keď nemusela, pešo nešla.
„Dobre vy choďte ale já pójdem autobusom,“ oznámila mu.
„Tak teda pójdeš sama,“ povedal otec. Vedel, že to by asi v Lamači nevysvetlila, prečo Jožko neprišiel. Súhlasila. Aby to nebolo také kruté, tak jej otec veľkodušne sľúbil, že domov pôjdeme všetci autobusom. Mamu skoro roztrhlo, no bola to múdra žena. Pochopila, že Jožko vlastne bojuje o ňu a podvolila sa.
Tá pešia cesta do Lamača bola pamätná. Otec vpredu rýchlym krokom, ja tesne za ním a mama s Anyčkou a Martuškou úplne vzadu. Dcéry ju neopustili a strašne ich bavilo, keď sa otec stále zastavoval a rozčuľoval, prečo sa tak vlečú. Kytka už tiež nebol, čo býval aj keď sa snažil. Možno preto, že mama sa už tak hlasno nesmiala. Nemal ozvenu a iba sa sťal pod obraz.
Britvy a remeň dostal po otcovej smrti môj švagor, ktorý tvrdil, že sa tiež holí britvou. Kamene som si však uchránil. Brúsiť nože ani britvu ma otec nenaučil, aj keď sľuboval. Naučil som sa to na staré kolená sám podľa You Tube.
No a raz, ako som spomenul na začiatku, som jeden kuchynský nôž nabrúsil tak sofistikovane, že som si takmer odrezal prst.
