Georgína
Spomenul som si na Žoržiku, mladučkú sestričku rovno zo školy. Pekné mladé čiernovlasé dievčatko s krásnym úsmevom a pekným vzťahom k pacientom. Ihneď sme si ju obľúbili. Vychodila maďarskú zdravotnú, kde asi mali minimum slovenčiny, no po slovensky sa učila rýchlo. Spomenul som si na ňu po rokoch, keď som sledoval Ildikó v seriáli Susedia. Pokojne sa mohla volať Ildikó.
Večerná vizita v službe.
„Kde je Žoržika?“ pýtam sa druhej sestričky.
„Ale, stále sedí na vecku. Bolí ju brucho.“ Skončili sme teda vizitu bez nej. Žoržika už sedí v staničnej miestnosti a úsmev nikde.
„Čo je Žorži?“
„Ale, pán doktor, strašne bolí bruško. Stále sedím na vecko a mám taký strašný zápcha, že mi ide brucho trhnúť.“
„A dala si si niečo na zápchu?“
„Hát, nič som nedala. Neviem, čo dať. Dajte néčo.“
„No ľahni si a ukáž to brucho.“
Poslúchla. Brucho nebolo ani nafúknuté, ani na dotyk bolestivé. Chcel som jej vyšetriť aj konečník prstom, niekedy tam býva tvrdá „zátka“ zo stolice. Vybral by som ju a bolo by po zápche. U starých ľudí je to bežné, u mladých to nebýva, medicína je však nevyspytateľná. Žoržika to rezolútne odmietla.
„Radči umrem doktor úr,“ a pridala ešte nejakú nezrozumiteľnú vetu v maďarčine.
„No dobre, daj si teda pätnásť kvapiek Guttalaxu,“ vravím jej a odišiel som ambulovať. Pred polnocou som sa zastavil na oddelení. Druhá sestra mi referovala, že Žoržika už nevládze ani chodiť.
„Kde je?“
„Sedí na záchode. Musela som ju tam odvliecť.“
Idem za ňou a počujem zvuky, ktoré svedčia o výdatnej stolici. Sestrička mi hovorí: „Takto serie už druhú hodinu.“
„No, tak je dobre. Pohlo sa to,“ ja na to.
Žoržika splachuje a vychádza na roztrasených nohách.
„Tak čo, pomohlo? Pohlo sa to?“
„Ešte horší. Ja som dala tridsať kvapky a len to tak teče. Predtým mosela icť tri rázy za hodinu, teraz každá desať minút. Už nevládznem. Taký zápcha som živote nemal,“ zalamentovala Žoržika.
„Ale čo to trepeš, jakú zápchu, šak ty máš sračku jak bič,“ hovorí druhá sestra.
No dofrasa, pomyslel som si. Žoržika mala hnačku, no mne povedala že má zápchu a ja som je dal na prehnanie Guttalax. Zapojili sme ju teda na infúzie a dostala lieky proti hnačke.
„Žoržika, zápcha je po slovensky, keď stolica nejde. To, čo máš ty teraz, je hnačka alebo škaredo sračka. Írtem?“
Pri infúziách sa jej vrátil úsmev: „Ja som taký sprostý. Toto už budem pamatať.“
Aj ja, pomyslel som si. Na druhý deň už každý vedel, akú strašnú zápchu mala Žoržika a ako ju ten mladý doktor liečil Guttalaxom. Ja som sa utešoval, že keby bola vydržala ten prst v zadku, bolo by hneď jasné, že nejde o poruchu motility, ale slovenčiny.
