Minipoviedka
Súdružka profesorka Chalupová, naša milovaná triedna, nás pripravovala na maturity. Raz sme mali na domácu úlohu napísať minipoviedku. Veď čo ak bude na maturite niečo podobné? Vraj čím kratšia a originálnejšia bude, tým lepšia bude známka. Ktosi z predošlých maturantov údajne prekonal dlhoročný rekord – jeho poviedka mala iba päť riadkov a aj ju kdesi uverejnili. Takto nás pani profesorka motivovala.
Mali sme na to týždeň. Všetci sme čosi napísali, no nikto nechcel nič prezradiť. Konečne. Prvá hodina, slovenčina. Gabo ako zvyčajne posledný, tesne pred zvonením.
„Kurva, prúser. Ja nemám ani riadok,“ zaúpel.
Prišla súdružka profesorka, písala do triednej knihy, čo bolo treba a Gabo zatiaľ horúčkovito čosi čmáral do zošita.
„Tak čo? Som zvedavá, čo máte. Budeme si tie poviedky čítať. Začneme odzadu.“
Posledný v abecede bol Gabo.
„Wertlen, tak poď a prečítaj, čo si vytvoril. Poprosím aj prednes.“
Obzerám sa, Gabo ešte stále čarbe, zatvára zošit a pomaly, neochotne ide k tabuli.
„Tak spusť.“
Gabo sa klania, je veľmi vážny, my sa začíname usmievať. Tušíme nejaké divadielko.
„Moja minipoviedka sa volá Prúser,“ vraví Gabo, otvára zošit, chvíľu listuje.
„Gabo, ale to má byť minipoviedka. Dúfala som, že maximálne na jednu stranu,“ prerušuje jeho listovanie profesorka Chalupová.
„No veď áno, je taká malá, že ju ani nájsť nemôžem.“
To sa už všetci smejeme, Gabo dvíha ruku a volá: „Mám ju, tu je.“
Stíchli sme a Gabo hlasom hodným Machatu začína čítať.
„Dnes mi mimoriadne ušiel autobus.“
Všetci sme sa začali smiať; Gabo nikdy neprišiel načas.
„Ledva som stihol zvonenie. Bolo mi jasné: prúser. Už nijakú minipoviedku nenapíšem.“
Hlboký úklon a chystá sa odísť na miesto. Trieda vybuchla spontánnym smiechom.
„No počkaj, Gabko, počkaj, veď to je geniálne,“ profesorka vstáva, naširoko sa usmieva a Gabo je zaskočený. Ovisnuté plecia sa však rýchlo narovnávajú a podáva zošit profesorke.
„Píšem ti jednotku za nápad a päťku za usilovnosť.“
Asi tušila, kedy ju napísal. Bola to Pani profesorka. Gabova minipoviedka nebola na tej hodine prekonaná. Myslím, že ani nikdy potom.
