Priťahuje ma zápas človeka o dobro

Ivan Bukovský – Marta Moravčíková

Človeka možno zlo ani nepriťahuje. Pácha ho preto, že urobiť lotrovinu je oveľa ľahšie, ako sa snažiť lotroviny nerobiť. Nech sú to neplechy akéhokoľvek typu, od podrážania nôh spolužiakovi po zastrelenie nepriateľa. Vždy záleží na situácii. Nikdy nikto totiž nemôže povedať, ako by sa v určitej situácii zachoval, kým tá situácia nenastane. A hľadať korene zla...

PF 2020

Kapitán na lodi faktov

Vojtech Zamarovský – Marta Moravčíková

Kedy v živote som musel preukázať najväčšiu odvahu? Keď som sa dal na písanie. A to som urobil, keď ma vyhodili z komunistickej strany. Profesionálny kontakt, ktorý som vtedy nadviazal so šéfredaktorkou Mladých liet Máriou Kyseľovou, bol síce povzbudzujúci, no pokus živiť sa takto riskantne vyžadoval naozaj odvahu.

Šľachtic histórie

Marta Moravčíková

Značku auta, z ktorého pomohli tomuto mužovi chorobou nachýlenej postavy, no šibalsky usmievavých očí a ostrého jazyka si už nepamätám. Kopu oficialít, ktoré odzneli na jeho adresu, tiež nie. Zato ma na prijatí tohto čestného občana mesta Trenčín na tamojšom okresnom úrade zaujalo, že si s ním všetci, od najstaršieho kmeťa, až po pánov a panie, čo by mu mohli byť pomaly vnúčencami, na jeho želanie tykali. Pretože patrí všetkým; ochotne a rád.

Bratislava 21. – 26. 11. 1989

Marta Moravčíková

Prvý deň protestných štrajkov vysokoškolákov, neskôr i stredoškolákov som prežila v aule Univerzity Komenského, na nádvorí Vysokej školy múzických umení, v Študentskom domove Ľ. Štúra v Mlynskej doline a v uliciach Bratislavy. Záznam z tohto diania sa podarilo dostať do minulého čísla Mladých rozletov. Udalosti však pokračovali.

Bratislava 20. 11. ‘89

Marta Moravčíková

– Dovoľte, ešte som neskončil. Podsúvate nám myšlienky, ako keby vedenie školy schvaľovalo bitie ľudí. To nie je pravda. Ak nám však ide o riešenie problémov vysokoškolákov, musíme hľadať formu, ako to urobiť. Preto ju hľadajme. Zaručujem voľnosť diskusie.

– Sú stratení, – šepká jeden študent druhému. Vzápätí však prejavuje isté pochopenie, ba účasť s pedagógmi: – Ja by som teraz nechcel sedieť na ich mieste.

Je tady pořád

Marta Moravčíková

Okiadzali a okiadzajú ho aj hanobili a hanobia. A jedným i druhým sa zviditeľňovali. Bezostyšne. Zainteresovaní, aj tí bez akejkoľvek znalosti jeho práce a života. A nič na tom nezmenila ani jeho smrť. Vzhľadom na diagnózu a vek očakávaná, no zároveň iracionálne odmietaná. Spôsob, akým sa zapisoval nielen do vedomia ľudí, čím cizeloval svoj život, aby mal predovšetkým pre neho samého cenu, o akú stojí za to stáť, bol dôvod, prečo si ho vážiť. V duchu to možno pripúšťali aj jeho nepriatelia či kritici. Karel Gott.

Blízkym

Marta Moravčíková

Správa o Borisovej smrti mnou zalomcovala ako máloktorá s podobným obsahom. Z Pravdy som preč už vyše dvadsať rokov, ale na výborného, nepovrchného, vzdelaného a citlivého kolegu-novinára Borisa Lattu si spomínam takmer denne. Naozaj. Okrem jeho ústretovej osobnosti plnej humoru a vrúcneho citu k ľuďom za to môže šunka. A hoci Boris tu už s nami od 31. júla 2019 nie je, mne aj vďaka nej zostane na neho nielen veselá, ale i zamysleniahodná spomienka, až kým sa tá ružová záplata na hlad nepominie z môjho repertoáru rýchlych večerí. Bude prečo spomínať.