Marián zúril. Slúžili sme spolu, na večernej vizite sme vošli do pacientkinej izby a on jej bez opýtania otvoril nočný stolík a prehľadal skriňu. A bez opýtania sa prehrabal aj v jej cestovnej taške s osobnými vecami. Nič. Ona tiež nič, iba sa opovržlivo usmievala. Ako pri pocite víťazstva. A mne ten úsmev vŕtal v hlave.
„No dobre, daj si teda pätnásť kvapiek Guttalaxu,“ vravím a odišiel som ambulovať. Pred polnocou som sa zastavil na oddelení. Druhá sestra mi referovala, že Žoržika už nevládze ani chodiť...
