Otvorene, vecne, vtipne
Zážitky autora knihy Všetko je raz prvý raz… aj v Bratislave ma vrátili do čias, keď som ako dieťa z malého mesta trávievala leto vo vtedy podobne malej, hoci „hlavnomestskej“ Petržalke v rodinnom dome na pôvabnej slepej Užockej ulici, a so štyrmi bratancami sme vyvádzali, až sa z toho dospelí mohli zblázniť. Nezbláznili sa. A po rokoch sa na nich dokonca smiali. Ani rodičia autora knihy, primára endoskopického oddelenia Gastroenterologickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnice Bratislava, MUDr. Rudolfa Hrčku, sa z jeho detských, mládeneckých či profesných zážitkov nezbláznili a po rokoch sa na nich zrejme i smiali. Teraz sa môžu smiať aj čitatelia. A nielen sa smiať, ale zároveň sa s tým, čo zažil a zažíva, aj stotožniť a prijať aspoň na chvíľu vnímanie života a sveta jeho optikou. Jeho schopnosť pozorovať a nevtieravo analyzovať a vtipne komentovať rodinné i mimorodinné udalosti dáva jeho knihe aj rozmer akejsi psychologicko-sociologickej sondy do života bežných ľudí cez optiku humoru. Nič sa v nej nepredstiera, nič sa v nej nehrá, je otvorená, úprimná, vecná a pritom plná poetickosti. To sa môže podariť, len ak si autor ctí pravdivosť a nehanbí sa za nič, čo ňou odhaľuje.
Všetko je raz prvý raz… je kniha cenná vecným rozprávačstvom bez kučierok, spôsobom, ktorý okrem výbuchov smiechu prináša čitateľovi podnety na zamyslenie. Sila Hrčkových príbehov je aj vo forme, do ktorej ich obliekol. V jazyku, ktorý zrkadlí všetko, čo zažil, verne a bez prikrášľovania, a rozpráva to tónom (i podtónom) plným nesileného humoru, aký je v súčasnej literatúre i „literatúre“ veľmi zriedkavý. Príbehy vyrozprávané lekárom, ktorý, vníma ľudí nielen cez diagnózy, ale v kontexte ich (a aj svojho) života sa tak stali objektívnym svedectvom o dobe, v ktorej sa pre neho všetko dialo prvý raz. Vyvaroval sa v nich totiž hodnotení; predložil fakty. A na ich cene nič nemení to, že sa týkajú autora ako subjektu. Práve pre lakonickosť spôsobu, akým ich prezentuje, sú v konečnom dôsledku objektívne. Práve pre ich (zdanlivú) subjektívnosť sa s nimi dokážu čitatelia stotožniť. Hovoria aj o nich. A pretože autor sa na nič nehrá, a jeho kniha je „len“, ale aj „až“ tým, čím ju chcel mať – spomienkou-svedectvom, rezonujú nepochybne aj v čitateľoch-nerovesníkoch. A nevdojak sa menia aj na spomienku a svedectvo ľudí, čo ju čítajú; aj tých, ktorých spomienky sú iné, aj tých, ktorí svoje spomienky ešte žijú ako prítomnosť.
Rudolf Hrčka sa zapísal do literatúry faktu (kam nepatria len významné mená či dejinné udalosti, ale aj životoch bežných ľudí) nielen priamočiarosťou, s akou odkrýva svoju minulosť a svoje vnútro, ale aj láskavosťou voči ľuďom okolo seba. I láskavosťou k životu.
Pre čitateľov je dobrou správou, že Rudolf Hrčka vydal – vlastným nákladom – ďalšie dve knihy (Prvokráty 2 a Pri stole), v písaní pokračuje a s niektorými príbehmi je ochotný podeliť sa s čitateľmi martam.sk. Prvý bude z knihy Pri stole. Zaplnil ju príbehmi, ktoré „počul a povedal pri stole, zažil v autobuse, električke a tak…“
