O práve vyjadrovať svoje názory
Ak vôbec disponujeme nejakými právami, sú to tie, ktoré si navzájom priznávame a uznávame v spoločenskej zmluve, ktorú formalizuje platná ústava. O práve môžeme hovoriť vtedy, ak ide o oprávnenie, ktoré je priznané všetkým. Ak ide o oprávnenie, ktoré je priznané len niektorým, ide o privilégium. Demokratická spoločenská zmluva vychádza z presvedčenia, že legitímne sú len práva, nie privilégiá. Takže ak vysmievam a dehonestujem a dehumanizujem (opice, svine kvičiace na bitúnku), označujem za dezolátov či frustrátov, spochybňujem alebo dokonca vyzývam na obmedzenie či odňatia niektorého z práv garantovaných ústavou a nepožadujem zároveň, aby toto právo bolo obmedzené alebo odňaté aj mne, dožadujem sa privilégia. Z človeka alebo skupiny ľudí, ktorých práva chcem obmedziť, robím neplnoprávnych občanov – v lepšom prípade. Spochybňujem tak princíp občianskej rovnosti. Fakticky to však znamená, že vypovedám spoločenskú zmluvu. Tým však aj sám seba vylučujem z občianskej spoločnosti. Vystavujem sa tak nebezpečenstvu, až aj moje práva budú skôr či neskôr obmedzené alebo dokonca odňaté.
Bol by som rád, keby si to uvedomili všetci tí, čo sa verejne dožadujú toho, aby tí, s ktorými nesúhlasia, ktorých postoje považujú za choré, scestné či mylné, nemali právo prezentovať svoje názory alebo voliť, koho oni uznajú za vhodné. Obzvlášť by si to mali uvedomovať verejní a predovšetkým ústavní činitelia – tí totiž dokonca na ústavu prisahajú a zaväzujú sa ju dodržiavať. A Ústava SR nevymenováva názory a politické presvedčenia, ktoré smú občania zastávať a verejne sa k ním hlásiť a nešpecifikuje ani, ktoré politické strany alebo kandidátov môžu občania voliť. Naopak, tvrdí, že „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu“ (čl. 26, ods. 2).
Určite by to mali brať do úvahy aj pracovníci médií (novinári), ktorí majú tendenciu vzťahovať toto právo iba na seba a upierať ho všetkým ostatným, a to dokonca ešte aj pracovníkom iných médií. Akosi pritom zabúdajú, že si tým osobujú privilegované postavenie, ktoré sa neopiera o ústavu, ale naopak, väčšine právo garantované v čl. 26, ods. 2 upiera (ten o.i. tvrdí, že „Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu“ takže neakceptovanie niektorých informačných platforiem a ich pracovníkov ako médií a novinárov je prejavom čistej svojvôle a protiústavnosti). Jedného dňa by sa však mohlo stať, že takéto postoje budú znormalizované natoľko, že právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu, bude obmedzené aj tým, ktorí si ho teraz reklamujú len pre seba.
