Kompótovica
Raz po službe doktora Seleckého som si ráno našiel na izbe dámu v najlepších rokoch, ktorú prijal na biopsiu pečene. Bol jej dlhoročným lekárom, liečil jej pečeň a bol presvedčený, že pije, no bola taká prefíkaná, že ani on, veľký diagnostik jej to nevedel dokázať, a to ho veľmi hnevalo. Vraj jej dal podmienku: buď si dá urobiť biopsiu pečene a podľa výsledku sa potom rozhodne, či jej zoženie nejaké drahé švajčiarske lieky, alebo k nemu prestane chodiť. Povedala dobre a on ju teda prijal. To už bolo v čase, keď mi prestal hovoriť tú dehonestujúcu vetu a raz v službe sme si dokonca potykali.
Prepadovka
Pri tej pacientke som od neho dostal úlohu: „Musíme ju počas pobytu na klinike prichytiť a dokázať jej, že pije. Ja som o tom presvedčený, no ani jej muž ani jej dcéra ju nevideli opitú a na rodinných oslavách údajne dokonca alkohol ostentatívne odmietala. Vraj preto, že pán doktor by na to určite prišiel a odmietol by liečiť jej chorú pečeň. Referencie z práce boli obdobné. Ja som mal vtedy tendenciu zväčša pacientom veriť skoro všetko. Ona bola seriózna, veselá sympatická, komunikatívna. Prečo by takáto rozumná žena mala byť alkoholička? Testy hovorili, že by pokojne byť mohla, no tie nie sú stopercentné. Podstúpila teda aj biopsiu a histológia ukázala už cirhózu, pravdepodobne etanol toxickej genézy. Marián zúril. Slúžili sme spolu, na večernej vizite sme vošli do jej izby a on jej bez opýtania otvoril nočný stolík a prehľadal skriňu. A bez opýtania sa prehrabal aj v jej cestovnej taške s osobnými vecami. Nič. Fľašu nenašiel. Ja som sa iba tíško hanbil; aj za neho. On však tvrdil, že lekár na to má právo atď.
Ja som sa celý čas na pani Eriku pozeral. Normálne by bolo, keby sa bola aspoň v náznakoch rozčúlila alebo zaprotestovala. Ona nič, iba sa opovržlivo usmievala a jeho šlo roztrhnúť od hnevu. A mne ten jej úsmev vŕtal v hlave. Pôsobil ako pri pocite víťazstva.
Stopa
Na klinike sme mali ošetrovateľa, staršieho pána, bývalého alkoholika. Kedysi hrával volejbal s naším prednostom, ktorý ho z dna alkoholizmu vytiahol, dal mu prácu a mal ho na očiach. Veril, že ho prerobí. Jožko bol milý inteligentný a keď bol večer v službe čas, zavše sme sedávali na teraske a ja som počúval jeho príhody. Musím sa ho spýtať na jeho názor. Vedel som, že alkoholik alkoholika akýmsi šiestym zmyslom zaňuchá. Ako vínna muška ocot. Keď som ich dokonca s Erikou zazrel v družnej debate, hneď na druhý deň som za ním zašiel do kúpeľne, kde triedil bielizeň.
Foto: Didrik (flickr.com)
„Jožko povedzte mi pravdu. Máte dojem, že pani Erika pije, alebo nie? Marián je presvedčený, že áno. Nevie jej to však dokázať.“
Jožko sa začal smiať: „Tá? Tá pije extraligu. Každé dva dni jej donesiem jednu vodku. Dobre platí, tak čo. Nech sa uslope, milostivá,“ konštatoval a siahol pod vaňu v kúpeľni. Zo servisného otvoru na vodu vytiahol ešte neotvorenú vodku. „Zajtra si po ňu príde. Tú včerajšiu má v hruškovom kompóte na nočnom stolíku, prázdnu jej odnášam. Mohli ste hľadať!“
Skoro ma roztrhlo. Tá baba si z nás celý čas robila prdel. Preto si tak užívala tú prepadovú akciu a vodka bola na jej stolíku v hruškovom kompóte. Ba zrak mi zablúdil na veľký pohár hruškovej zaváraniny hneď na druhý deň po prijatí, keď som ju vyšetroval. Chcela dokonca vedieť, či na tú svoju pečeň môže hrušky. Vraj to má strašne rada a dúfa, že pečeni to nebude škodiť. Vrele som jej to odporučil – zo mňa si urobila prdel ako z prvého.
Koštovka – šokovka
Všetko som zreferoval Mariánovi a ten chcel hneď vletieť za ňou.
„Počkaj, počkaj, spravíme to tak fajnovo ako ona. Počkáme na veľkú vizitu. Budeme mať aj svedka. Prednostu, autoritu. Z toho sa už nevymotá. Ja sa jej spýtam, či tú zaváraninu má odvtedy, čo prišla. Za týždeň by sa mohla aj skaziť. A akože jej ju radšej zoberieme a dáme to vyšetriť na alkohol.“
Marián súhlasil. Ešte nikdy sme sa tak netešili na veľkú vizitu. Keď už docent vizitu u nej ukončil a chystal sa na odchod, tak som sa ponížene spýtal, či už tá zaváranina nie je pokazená, že by sme ju zobrali preč.
„Ale nie je. Ja každý deň zjem jednu čerstvú. Ja to strašne milujem. Dobre mi po tom trávi,“ zaštebotalo to neviniatko.
Foto: Marta Moravčíková
Docent sa už chystal preč, akože aké hovädiny to splietam a ona na to dodala: „Veď okoštujte, sú výborné, z našej záhradky. Sama som ich zavárala.“
Marián to už nevydržal. Otvoril jej stolík, vytiahol z neho lyžicu a kým sa spamätala, mal polovicu hrušky v ústach. Ona vytreštila oči a Marián podáva lyžicu prednostovi: „Stanko, daj si aj ty. Takú dobrú hruškovicu si ešte nekoštoval.“
Prednosta nechápal, no keď sa pani Erika srdcervúco rozplakala a Marián jej víťazoslávne oznámil, že ju varoval, že z neho nikto vola robiť nebude, pochopil. Až potom sa pani Erika rozpila a prestala chodiť na kontroly. Už sa nemusela skrývať. Absolvovala dve neúspešné protialkoholické liečenia a o dva roky nám zomrela v službe na vykrvácanie z pažerákových varixov.
S Mariánom sme sa nakoniec stali celkom dobrí kamaráti. Osud chcel, že po ťažkej havárii ležal už ako penzista v Petržalke na ARE a ja som mu zavádzal PEG (zjednodušene – sonda na podávanie výživy, ak ju pacient nemôže prijímať ústami). Z bezvedomia sa už neprebral. Pomáhal mu ten, z ktorého nikdy nemal byť doktor.
