Poldi B. alebo Moja prvá neobvyklá diagnóza
Predstavte si asi 50-ročného muža vysokého do 160 cm, dozadu ulízané čierne vlasy, úzke fúziky a obrovské brucho. Chodil ako Marián Labuda vo filme Vesničko má středisková. To veľké brucho kompenzoval záklonom. Skrátka francúzsky kuchár zo starého filmu. Poldi B. Profesiou bol zubný technik, veľmi šikovný, vyhľadávaný, s nesmierne rozsiahlou klientelou. Každému na klinike zásadne tykal. (A mal, ako čitatelia zistia, veľmi špecifický spôsob vyjadrovania – na hranici medicínskej diagnózy; pozn. red.)
Stretával som ho na klinike v piatok poobede, keď už všetci odišli a zostali sme iba my slúžiaci. Raz- dvakrát do mesiaca sa u prednostu, v najzadnejšom zákutí kliniky, konali stretnutia. Poldi býval prvý. Cez plece veľká kabela, v ktorej občas niečo štrnglo, pravidelne ho sprevádzala aj vôňa klobásy. Dnes by sme povedali Poldi katering. Okolo osemnástej už prichádzali ďalší. Zvyčajne šajby z vtedajšieho mestského výboru strany, riaditeľ ÚNZ a mnohí iní. Do rána sa jedlo, pilo a hral sa mariáš, a Poldi robil katering a klauna v jednej osobe. Stihlo sa tam dojednať všetko dôležité týkajúce sa zdravotníctva. Náš prednosta držal ruku na pulze dňa a na klinike to bolo poznať. Na tú dobu sme mali relatívne všetko potrebné. Skrátka strašne prehnitý socializmus.
Zamlčaná diagnóza
Raz sa mi Poldi dostal na izbu ako pacient. Mal ľadvinovú koliku a pomohol som mu hneď prvú noc. Vtedy existoval jeden skutočne zázračný liek. Palerol. Dokázal odstrániť aj tú najhoršiu ľadvinovú koliku. Už počas podávania do žily ste videli, ako pacient ožíva, začína sa usmievať neveriac, že ho zrazu nič nebolí. To strašné sucho v ústach bolo proti krutej bolesti nič. Ocenil to aj Poldinko. Ihneď mi začal tykať a stal som sa jeho obľúbeným doktorom. Snažili sme sa ho udržať ešte ďalšie dva dni, no plzeň sme mu zabezpečiť nevedeli, tak sa porúčal. Okrem obličkových kameňov mal mnoho ďalších diagnóz, pre ktoré by si bol zaslúžil našu hlbšiu pozornosť, no on uznával iba bolesť. Ak nič nebolí, je človek zdravý a hotovo.
Keď som ráno na „kolektíve“ čítal Poldiho prepúšťaciu správu, prednosta súhlasil a chystal sa ju podpísať, no primár Lukáč zodvihol ruku a poznamenal: „Jedna diagnóza mi tam chýba.“
Prednosta aj my ostatní sme sa na neho pozerali spýtavo, netušiac, akú má Poldinko diagnózu o ktorej by sme nevedeli.
„Koprolália, kolega, koprolália,“ zdupľoval primár.
Skutočne, dobrý postreh. Primár bol taký podfúznoha, občas zaperlil a trafil. Aj teraz – koprolália, neodolateľné nutkanie používať sprosté slová i tam, kde by sa to nemuselo, je diagnóza. Nastal všeobecný smiech a kauza Poldi bola vybavená.
Poldiho infarkt a spokojní policajti
Vzťah úplnej Poldinkovej oddanosti nášmu prednostovi sa údajne vybudoval oveľa skôr, než som nastúpil na kliniku. Obaja mali radi vínko. Na túto lásku sme u prednostu usudzovali iba z jeho veľkého kolorovaného nosa, slovenčina to volá frňák alebo raťafák, nikdy sme ho však nevideli spitého.
Poldinko údajne preferoval hlavne vodku, a víno pil iba od smädu. Pritom denne šoféroval a zásadne „pod vplyvom“. V tom čase nebola premávka v Bratislave taká ako dnes. Dopravné zápchy vtedy neexistovali a neexistoval na to ani názov. Križovatky riadili policajti s píšťalkami. O to nápadnejšie bolo, že na jednej z najzložitejších križovatiek vtedajšej Bratislavy, na Dostojevského rade, vznikla zápcha. Policajt pískal odušu, mával terčíkom, no jedno osobné auto nie a nie sa pohnúť. Policajt sa k nemu rozbehol, otvoril dvere a k jeho nohám padol na dlažbu menší zavalitý muž. Pribehol ďalší policajt, muža schmatli, naložili do najbližšieho auta a odviezli do nemocnice na Bezručku, ktorá bola za rohom. Starší kolega práve ambuloval a keď v malom mužovi, ktorého mu položili na stôl, spoznal Poldiho, okamžite volal prednostu. Kým prišiel, kolega vyhodil policajtov pred dvere, urobil EKG a zmeral tlak. Oboje bolo v poriadku. Na porážku to tiež nevyzeralo. Prišiel prednosta, pozerá na EKG ide k dverám a hovorí policajtom: „Vďaka vám bude pacient žiť. Pozrite na tento infarkt.“
Asi tiež videli infarkt a odišli spokojní s pochvalou a dobrým pocitom. Do správy napíšu, ako zachránili pacienta s infarktom. Rovno na križovatke počas služby.
„A kde má ten infarkt?“ pýta sa kolega prednostu v obave, že niečo prehliadol. Prednosta prikázal sestričke, aby prišla s vozíkom, uložila Poldiho na jedinú dvojposteľovú izbu, kam okrem neho nemali už nikoho iného prijať. Potom sa obrátil na kolegu a dal mu kontrolnú otázku: „Zapojil si do diagnostiky aj čuch? Alebo máš nádchu?“
„Prečo, Stanko, prečo?“ zneistel kolega ešte viac.
„No preto, lebo Poldinko je ožratý ako sviňa.“
Tak aj bolo. Poldinko na druhý deň odišiel bez veľkých fanfár z kliniky.
„Poldinko je dobrý človek. Načo ho vláčiť po policajtoch. Prišiel by minimálne o vodičák,“ zhodnotil kauzu prednosta a Poldinko mu to do smrti nezabudol.
Sprosto, ale láskyplne
Okrem impozantného brucha provokoval Poldinko najbližšie okolie v rámci koprolálie aj vulgarizmami. Hovno, riť a podobné drobotiny nepoužíval, to bolo pod jeho úroveň. Možno to používali jeho vnuci. On sa láskal, kde len mohol, iba slovami na vrchole slovenského rebríčka. Jeden by povedal no a čo, tak rozprávajú mnohí. Iste. On však požíval tento slovník najradšej na verejnosti a bez ohľadu na situáciu a prostredie. Skutočne diagnóza.
Malý príklad. Pondelok 7:00, nemocnica v Bratislave na Bezručovej. Prízemie, priestor pred veľkým nákladným a osobným výťahom v jednom. Mám za sebou dlhú a ťažkú nedeľnú službu, stojím pred výťahom s ostatnými pasažiermi, nevnímam, kto všetko je v tom dave. Určite pacienti a personál idúci do práce. Ticho prerušuje známy hlas.
„Aááá, svátosti, ná teda jako po nedeli? Jako? A vytrtkaná? Vytrtkaná? Parádno, jak sa patrí?“
To sa prihováral malý, v dave stratený Poldinko našej sekretárke, staršej panej, bigotnej katolíčke. Chúďa, nezmohla sa ani na prežehnanie. Našťastie prifrčal výťah a pobaveno-pohoršená masa sa pohla. Opieram sa v kúte o stenu, hádam ma nezbadá. Zbadal.
Ilustrácia: J. Moravčík
„Aáá, Rudko, ná jako? Po službe? Po službe? Idem hore. Myslíš, že ten dlhý kokot je už v robote? Nesem mu trocha omšového a týto kurevsky ščiplavé klobásky. Nech sa zadrhne.“
To hovoril o našom prednostovi, ktorý mal skoro dva metre, ľúbil víno i klobásky a Poldinka vytiahol z prúseru. Poldi našťastie vystúpil na štvrtom, ja som šiel na piate, zostal bez odpovede.
Na medicíne nás učili, že pri odoberaní anamnézy je niekedy potrebné zapísať doslovné vyjadrenia pacienta. Vraj to niekedy pomáha v diagnostickom procese. Asi je to pravda. Keď si spomeniem, ako mi popisoval tie jeho „kurevské“ bolesti v pravom boku, ľutujem že som to nezaznamenal tak, ako som počul. Mohol som tam diagnózu koprolália pokojne pripísať. Mal by to aj na papieri a primár Lukáč by nebol vyrýval.
