logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Z akadémie vied do praxe. (22. 11. 2021)

Vyšlo v knihe:
Rudolf Hrčka a priatelia (2019): Pri stole...

Na martam.sk vychádza so súhlasom autora.

Pochybnosti o mojej lekárskej odbornosti

Rudolf Hrčka

Nasledujúci príbeh je z knihy Pri stole, ktorú autor MUDr. Rudolf Hrčka uviedol takto:

Stôl je čarovné miesto. Musia sa však pri ňom stretnúť blízke duše. Kedysi takto stolovali naši predkovia. V krčme. My už asi päť rokov takto „krčmujeme“ v práci počas menzového obeda. Zostalo nás sedem. Traja najaktívnejší už odišli do penzie. Rednú naše rady. Ostávajú spomienky. Je to čisto pánsky stôl a tomu zodpovedajú aj témy rozhovorov. Dámy nech prepáčia.

Ďakujem svojim priateľom spolustolovníkom a spoluautorom. S nimi to boli tie príjemnejšie chvíle strávené v práci. Možno budú niektoré detaily iné, ako som ich počul, všetko zase ani papier neznesie. Pointu som sa však snažil vždy zachovať. Tieto spomienky možno ostanú to jediné, k čomu sa radi vrátime, keď už naše stoličky budú ohrievať mladší.

Možno takí mladí, ako bol autor, keď po rokoch v Slovenskej akadémii vied nastúpil ako internista do vtedajšej bratislavskej nemocnice na Bezručovej ulici.

 

V roku 1980 som nastúpil na internú kliniku v Bratislave na Bezručovej ulici. „Budete také obyčajné internistické embryo,“ prízvukoval mi vtedajší riaditeľ ÚNZ, MUDr. Radko Menkyna. To vtedy, keď ma musel prijať a snažil sa mi to zhnusiť tou pravdivou vetou. Bol som naozaj embryo, ktoré po piatich rokoch na akadémii vied zabudlo temer všetko z normálnej medicíny. Domov som chodil smutný, vystresovaný a šíril som okolo seba samú negatívnu energiu.

Vtedy sme ešte s Markou bývali u svokrovcov a svokor, ktorý sa o prechod svojho jediného zaťa Rudolfa z akadémie vied do nemocnice zaslúžil najväčšou mierou, začal mať obavy. Zrejme si predstavoval, že budem chodiť z práce spokojný, veselý, bezstarostný. Možno si aj vyčítal, čo to vykonal. Ten môj vysoko morózny stav bol najvýraznejší po prvých príchodoch zo služieb. Nikdy som v nich nedokázal pokojne spávať, aj keď sa nič nedialo. Iba som sa prehadzoval, čakal, kedy zase zazvoní telefón a ráno som vyzeral ako pokrčené desiatové vrecko. Prvý rok na klinike som ako posledné embryo vyfasoval tie najneobľúbenejšie, teda piatkové služby. Po celom týždni má toho človek dosť, teší sa na víkend, piatky nikto slúžiť nechcel. Ja som sa potom o ôsmej ráno zvyčajne vypotácal z Bezručky, prešiel k Prioru a nasadol na električku smer Vajnorská. Niekedy som si tam i podriemal. Okolo pol deviatej ma už na stole čakala káva, pusa od Marky a dobroty na stole.

V malej kuchynke vládla pohoda. Za stolom sedel svokor, svokra a Marka sa zvŕtala okolo sporáka. Všetko to dozorovala svokra. Pod jej velením všetci čakali na Rudolfa. Už bol z neho normálny doktor. Z nemocnice. Už mal aj nočné služby a chodil unavený. Asi som už začal vzbudzovať aj rešpekt. Boli zlatí. Trpezlivo na mňa čakali a raňajkovať sa začalo, až keď som si sadol aj ja.

„Ná Mária, kde létáš? Rudolf je už za stolem, ideme jest,“ upozorňovala svokra. Akosi zabúdala, že ten stôl plný dobrôt, tú vôňu kávy a celý ten katering musel aj niekto pripraviť. Iba sme sa s Markou na seba pozreli a považovali sme to za akýsi úvod do raňajkovej diskusie. Začala ju svokra.

„Ná teda Rudolfe, vitaj, jakú si mal službu?“ vyzvedala.

„Ale šak, prežil som, čo už narobíte,“ tak akosi všeobecne som zvykol odpovedať.

„A koľko ľudí ti umrelo?“

Mal som iba dve možnosti.

„Nuž nikto, stará mama, nikto,“ to bola najčastejšia, tzv. prvá alternatíva.

„Tak to ti teda naozaj gratulujem,“ usmievala sa stará mama, svokra Valika a s chuťou sa pustila do raňajok. Trochu horšia bol alternatíva číslo dva.

„Ale, jedna pacientka zomrela.“

„ A koľko mala rokov?“

Ak bola staršia ako Valika, bolo to ešte ako tak.

„No chuderka už to má za sebú, už je na pravde božej, dobre sa jej stalo.“

Horšie bolo, ak zomrel niekto mladší než Valika.

„Ná teda, chudera, ešte nemosela,“ vzdychla, trochu posmutnela a aj do raňajok sa dostávala iba tak postupne. Keď som pochopil, že pravda vždy nepoteší, už mi ľudia v službe takmer neumierali. A ak mimoriadne predsa len niekto, bol oveľa, ale oveľa starší ako Valika a skôr to boli muži. Čo si budeme kaziť raňajky.

Foto: Jc Olivera (flickr.com)

Ilustračné foto: Jc Olivera (flickr.com)

Po čase začala moja sláva pri poslužbových raňajkách nebezpečne žiariť. Prvý sa z toľkého svitu začal mrviť svokor Jožko. On vlastne ani netušil, akému doktorovi to dal svoju milovanú cerečku. Asi si ma chcel preveriť, pretože keď som Valike zreferoval údaje o svojej úspešnej službovej mortalite, začal mi dávať hlboko fundované medicínske otázky. Chvíľami som až lapal po dychu.

Vedel som, že má klasické humanitné vzdelanie s latinčinou a gréčtinou, netušil som však, aké fundované otázky dokáže dávať aj z medicínskej oblasti. Začal som sem-tam, a potom už dosť výrazne, habkať a asi tušil, že zahmlievam. Raz si dokonca na svoju otázku pomerne presne odpovedal sám.

A ja som sa začal tých poslužbových raňajok aj trochu obávať. Utešoval som sa síce, že medicína je široká, všetko sa vedieť nedá, on však vyťahoval jeden problém za druhým. Raz z internej, raz z tropickej medicíny, inokedy z chirurgie. Videl som, že sa za tým raňajším stolom začína cítiť zase spokojný. Neožiarený slávou, ktorú Valéria dopriala mne.

Raz som čosi hľadal v jeho pracovni, čo bolo vlastne také malé papiernictvo. Na stole ma zaujal veľký zošit, nožnice, lepidlo a noviny. Sobotňajšia víkendová Práca. Boli tam inzeráty, šport a kopa všelijakých rád pre záhradkárov, domácich majstrov a tak. Mňa však zaujal ešte nenalepený podlhovastý stĺpček. Názov – Radí vám lekár. A pod tým radil lekár, odborník na tropickú medicínu niečo o elefantiáze. O tej elefantiáze, na ktorú ma sobotu predtým môj svokor takmer nachytal. Ták, tak takto teda… Jožko si vystrihuje stĺpčeky z Práce, lepí ich do zošita, naštuduje a potom pri raňajkách skúša Rudolfa pred najvyššou, priam atestačnou komisiou. Rudolfa uboleného, nešťastného, unaveného po blbých službách na klinike. V prvom návale hnevu som to chcel schytiť a spýtať sa ho čo o tom vie a prečo to robí. Potom mi však napadlo niečo iné. Keď ty takto, tak ja tiež tak.

Odvtedy moja prvá cesta zo služby viedla k novinovému stánku. Kúpil som si víkendovú Prácu a v električke som si naštudoval stĺpček Radí vám lekár. Normálne ma to prebralo. Zase som sa začal tešiť na raňajky; teraz už dvojnásobne. Marka dostala oveľa dlhšiu pusu, Valériu som potešil nulovou mortalitou, ona mi srdečne gratulovala a ja som už rozžiarený netrpezlivo čakal na Jožkovu otázku o pľúcnej embólii, ktorú som si dopodrobna naštudoval v električke.

„Rudolfe a čo by si robil, keby ti do služby priviezli takú pľúcnu embóliu? Niekde som čítal, že sa na to môže aj umrieť.“

„Dobre ste čítali, starý otec, dobre,“ a potom som už len videl, ako sa Jožkov víťazoslávny výraz tváre pomaly vytráca. Nielen, že som mu povedal to všeobecné, čo radil lekár v Práci, ale pridal som aj čosi navyše. Chudáčisko, nezmohol sa ani na kontrolné a doplňujúce otázky, ktoré on veľmi rád.

Takto to bežalo asi mesiac a bodoval som ako blázon. Marka mi potom prezradila, že pochybnosti, ktoré spočiatku o mojich medicínskych vedomostiach Jožko mal, sa úplne vytratili. Vraj som sa už po počiatočnej neistote musel v tej novej práci dobre uchytiť. Pozoroval vraj, že ma to začína i baviť. Zvyk kupovať si po službe víkendovú Prácu vo mne dlho pretrvával. Napriek tomu, že svokor už so skúšaním prestal, človek nikdy nevie. Nemohol som ho sklamať. Navyše tam občas boli naozaj také informácie, o ktorých som mal iba hmlisté vedomosti. Vlastne mi pomohol dovzdelávať sa. Veru tak, milý môj Jožko, bol si pôvabný.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel