Oleg
Mám KIU Sportage. Ročník 1997, z tretej ruky. Perfektné auto. Štvorkolka. Automat, alarm. Vyrobená v USA, žerie asi 13 l v meste. Prvých päť rokov ešte aj slušne vyzerala. Posledných desať rokov ju už používam iba po meste: Baumax, Prespor, Hornbach. Odvezie toho strašne veľa. Manželka si do nej sadne iba večer, aby ju nikto nevidel. Hanbí sa. Ja som celkom spokojný. Ani tá spotreba už nejde tak do peňazí. Jazdím málo.
Raz som betónoval v pivnici a zle som odhadol množstvo cementu. Rýchlo som musel ísť kúpiť ešte päť vriec. Pred záverečnou. Do jednej z predajní som to stihol. Zaplatil som v pokladni, vošiel do obrovskej haly so stavebným materiálom. Naložil som cement, zabuchol dvere na kufri, naštartoval a reku, rýchlo preč. Rozrobený betón v pivnici tuhne. Skladník však na mňa mával – zabudol som si vziať účet. Zastavil som, vystúpil z auta, šiel po účet a bezmyšlienkovite som zabuchol dvere. Hneď som vedel, že je zle. Začul som iba cvak, cvak. Auto sa samo zamklo. Posledné dva roky mi blbol alarm a občas sa mi to stávalo. Preto som nosieval dva kľúče. Tentoraz som si ich zabudol. Čo teraz? Mobil nemám a skladníkov mi bol nanič. Nepamätal som si ani naše nové číslo na pevnú linku a na manželkin mobil už vôbec nie. Auto si spokojne vrčalo ďalej a v hale sa hromadil dym z výfuku. Skladník krčil plecami a pripomínal mi, že už musí ísť domov a auto tam nemôže ostať. Zúfalo som začal hľadať nejaký drôt. Nič. Skladník nejaký zohnal. Robili sme obaja všetko možné, no dvere sa nepoddávali. Už som držal v ruke kameň, že rozbijem okno. Bolo päť minút do záverečnej, keď skladník povedal: „Počkajte, zavolám Olega.“
Obr: Pho Tel
Vzápätí prišiel zafúľaný muž. Robil tam asi najposlednejšie špinavé roboty, určite na čierno.
„No što slučilos?“ pýtal sa po rusky, začal chodiť okolo auta a pochopil. „Tebe náda odkryvať dver?“
„Da, da,“ koktal som plynulou ruštinou.
Vzal mi z ruky drôt a začal ho všelijako skrúcať. Nepovedal ani slova, iba sa pristavil pri kapote. Dal na ňu ruku a povedal: „Ťoplaja, očiň ťoplaja, to nedóbre.“
Zase ten drôt skrúcal a začal som mať dojem, že si ma vychutnáva.
„A dengi u tebja jesť?“
„Da, da,“ pokračoval som v konverzácii. „Desať euri,“ povedal zrozumiteľne po slovensky.
Siahol som do peňaženky, vytiahol eurá a povedal: „Chorošo, chorošo, no ja choču smotriť, kak ty eto sdelaješ.“
„Tak? Ty chóčeš? Nu tak davaj dvadsať euri.“
Oleg sa už adaptoval na trhové pomery. Dal som mu 20 eur a mohol som sa aj dívať. Za päť sekúnd bolo auto otvorené. Odvtedy viem, ako sa otvára KIA Sportage najstarší typ s čudlíkmi vo dverách.
