logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

Strach má veľké nielen oči. (22. 12. 2021)

Vyliečenie myšofóbie

Rudolf Hrčka

Na prvú lyžovačku na nebratislavských kopcoch som sa dostal ešte ako žiak základnej školy. Telocvikár Podolský vtedy oslovil aj deviatakov. Idú s prvým ročníkom SVŠ (strednej všeobecnovzdelávacej školy) na Brnčalovu chatu a majú tri miesta voľné. Kto vie lyžovať, môže ísť. Ja s kamarátom Rudom sme brázdili Bubnovku aj Somársku lúku na Kamzíku už dosť suverénne, cítili sme sa. Prihlásil sa aj Vlado zo susednej triedy. Na Bubnovku ani na Kamzík však nechodil. Kde sa naučil lyžovať? Určite iba machroval a chcel sa len uliať z vyučovania. Sánky nám padli, až keď sme ho videli na Brnčalke. Ani Podolský sa na neho nechytal.

 

S Vladom sme sa večer pri gitare skamarátili. Dozvedeli sme sa, že lyžuje iba na Chopku. Rodičia sú z Liptovského Jána, chodili s ním od malička k starým rodičom a v zime aj na Chopok. Je to vraj odtiaľ na skok. My sme ani poriadne nevedeli, o akom kopci hovorí. Keď nám však povedal, že Brnčalka je oproti Chopku iba taký malý prdinec, vyhľadali sme si to na mape a sánky padali druhý raz.

O rok, na SVŠ Cádrova, sme sa všetci traja, už čo by najlepší kamaráti, dohodli: od septembra sme plánovali týždeň v drevenici Vladových rodičov v Liptovskom Jáne. Odtiaľ autobusom do Mikuláša a druhým autobusom do Jasnej, na Chopok. Cez prestávky sme to rozoberali do najmenších podrobností. Vladovi rodičia súhlasili a my sme sa už nevedeli dočkať zimných prázdnin. Snehu tam vraj bude už od novembra. A vraj si budeme musieť na týždeň vziať so sebou koks. Iba drevom by sme tú drevenicu za týždeň nevykúrili. Vraj to aj oni tak robia – ak tam idú na dlhšie, koks berú so sebou, každý 25 kg. Balia ho do vriec z hrubého celofánu a potom do jutových. Inak by to robilo svinstvo a železničiari by na to prišli. Železnici to deklarujú ako orechy... Uhlie ako spolubatožina bolo zakázané.

Nastal deň D

Stretli sme sa u Vlada, ktorý už mal nachystané tri vrecia koksu. Každý z nás vtedy vážil tak 65 kíl, k tomu obrovský ruksak s lyžiarkami, šatstvom a jedlom na päť dní – minimálne 30 kíl. Ťažké drevené lyže do desať a  k tomu 25 kíl „orechov“. Spočiatku v pohode. To dáme. Na zastávku trolejbusu to bolo asi päťsto metrov, dali sme. Srdce šlo každému vyskočiť z hrude. V tom veku sa nepriznáš, že to nejde. Musí. Vlado navrhol, že vystúpime na Pražskej a odtiaľ je iba na skok na prvý perón hlavnej stanice. Asi tristo metrov. Dali sme. Druhá skúška – železničiar. Deklarovali sme orechy, Vlado mal pripravenú výhovorku. Vraj na Liptove idú na dračku. Ukecal ho. Železničiar ohmatával, ohmatával… tvarom a veľkosťou to sedelo na riadne orechy, vzal. A nám sa zrazu lyže a batohy zdali ako nič.

Foto: Justin McDowell (flickr.com)

Tortúru sme zvládli aj medzi stanicou Liptovský Mikuláš a zastávkami autobusov smer Liptovský Ján. Tam už Vlada šofér poznal a povedal, aby sme ten koks dali úplne dozadu. Lyže k tomu a batohy tiež. Pochopil som, prečo bol Zátopek viacnásobný olympijský víťaz. Vraj trénoval v olovených topánkach. Keď sme sa zbavili tých príveskov, zdalo, že nám, že lietame. Autobusár bol taký slušný, že nás vyhodil v dedine takmer pred drevenicou.

Už sa zvečerievalo, boli sme hladí a smädní, začali sme vybaľovať, Vlado nás však zastavil. Každému dal do ruky vedro a nejaké fľaše a vraj musíme ísť nabrať kyselku. V chalupe voda nebola. Kyselka vyvierala pod cestou, asi dvesto metrov od drevenice. Napili sme sa neuveriteľne osviežujúcej vody, nabrali do vedier a fliaš. Začal padať mokrý sneh a dul silný vietor. Vlado trval na tom, že najskôr musíme zakúriť, inak pomrzneme. Rozbalili sme vrece koksu a nasypali do obrovskej drevenej debny. Celofánové vrece sme poriadne zhúžvali a strčili pod koks. Zakúriť sme nechali Vlada. My dvaja sme nikdy predtým do koksákov oheň nezakladali. Vlado čaroval, fúkal, našiel aj staré noviny a triesky a konečne sa to chytilo. Hučalo to, a keď začal koks prskať, bol spokojný. Vraj už nezamrzneme a koksáky budú kúriť päť dní nonstop, vie, ako s nimi narábať. Asi po hodinke sa začalo šíriť príjemné teplo a rozširovali sa aj naše úsmevy. Pripadali sme si ako postavy z kníh Jacka Londona. Vlado nám ukázal cestičku na WC zaviatu snehom. Chce sa ti? Prešliap si. Stále snežilo a fúkal severák. Klondajk à la Liptovský Ján.

Asi o ôsmej večer prišla nejaká babka. Zvítala sa s Vladom a doniesla nám čerstvú teplú kapustnicu. A ten čerstvý chlieb a klobásky v nej! Autobusár Kornel, jej syn, starý mládenec, ako nás stihla informovať, povedal, že už prišli tí traja z Bratislavy a zdali sa mu nejakí zoslabnutí. Navarila teda polievky a nachovala nás. To by sa v Bratislave už nemohlo stať. Boli sme príjemne šokovaní. Popýtala sa, povyzvedala, ako sa voláme, a čo mama a otec, a čo z nás bude, a že na Chopok sa zajtra aj tak nedostaneme, a že tie postele, čo sú u stolára na reparácii ešte ten ožralec nedokončil, a sto iných vecí. Stačila jej hodinka a vymenili sme si toľko informácií, že sme si zrazu boli blízki. Informácia o Chopku a najmä o tých posteliach nás veľmi oslovila. Kde budeme spať?

„No, matrace ostali a spacáky máme,“ povedal Vlado. Jasné, že sa pýtame. Kto to kedy videl, postele na Klondajku. Dojedli sme kapustnicu i chlieb a… Ja som asi z tej kyselky okoštoval viac a ako prvý prešliapal cestu ku kadibúdke. Panebože, len nedostať v zime na Liptove srajdu. To by bolo na smrť.

Potom sme si na drevenú podlahu rozložili matrace, koksáky sálali príjemné teplo. Vlado tam nahádzal zopár lopatiek koksu a vraj to vydrží do rána. Už nehučali, iba tichučko syčali a praskali. Pospali sme ako drevá.

Nedokonalá výbava

Ja som sa nadránom zobudil na čudné zvuky. Taký veľmi tichý, no súvislý praskot. Alebo škrabkanie? Určite myši. Vlastne som s tým nemal skúsenosti. Myši v noci som nezažil. Ani v pionierskom tábore. Začalo mi byť nepríjemne. Čo keď sa mi nejaká dostane do spacáka? Zaspať som už nedokázal. Zobudiť tých dvoch mi bolo trápne. Skontroloval som zips na spacáku odhodlaný čeliť útoku.

Prvý vstal Vlado. Začal hrmotať lopatkou v debne a pridával koks do kachlí. Zobudil sa aj Rudo.

„Drichmite ešte, je len päť hodín,“ odporučil Vlado a vyšiel von na malú. Iba tak pod okno. Do búdky sa mu nechcelo. Dobre vedieť. Ostali sme v spacákoch. Do reči nikomu nebolo. Zrejme zaspali. Ja som ani oka nezažmúril. Načúval som. Je to jasné. Vlado tým lomozom myši vyrušil a teraz sú ticho. Upokojil som sa. Už sa mi chcelo spať. Svine. Bol som presvedčený, že sú tu. Ozývalo sa to opäť, akoby spod tej debny s koksom. Kamoši spia a nič nepočujú. Chvíľku škrabot, chvíľku nič.

Tlačil ma už mechúr, vyšiel som von iba tak, v teplákoch, skoro ma odfúklo. Zašiel som iba za drevenicu. Veď proti vetru sa nedá. Strašne sa šmýkalo. Schody k drevenici ako poleva. Vlado už bol hore a varil vodu na čaj. Rudo ešte vylihoval a rozvíjal tému lyžovačka a Chopok. Zhltli sme chleby a šnicle ešte z domu a zapili čajom. O pol hodiny mal ísť autobus do Mikuláša. Vlado ešte naložil plné kachle a vyrazili sme s malými batohmi a lyžiarkami na nohách, lyže na pleciach. Po schodoch nadol sme mali problém s poľadovicou, no k zastávke autobusu sme prišli včas. Šofér Kornel kričal od volantu, aby sme sa pobrali domov, lebo Jasná nefunguje. Vraj je tam hrozný vietor, sedačky nechodia a cestári nestíhajú pre ľad v Demänovskej doline sypať. Smutne sme sa teda pobrali späť.

Foto: Andy Arthur (flickr.com)

Vlado navrhol iný plán. Hneď za Jánom je vraj slušný svah. Vyšliapeme si ho, upravíme a zopárkrát sa spustíme. Ak budeme vládať. Do zajtra sa to určite upokojí, a hotovo. Tak aj bolo. Po polhodine husieho pochodu v ostrom vetre a snežení sme sa dostali k svahu. Pripomínal Somársku lúku na bratislavskom Kamzíku. Nuž, lepšie ako nič. Na šírku troch lyžiarov sme si poctivo vyšliapali svah s ťažkým mokrým snehom s asi centimetrovou ľadovou krustou. Mohlo to však byť aj širšie; asi budem mať problém. Predsa len tie moje švihy vtedy boli skôr kristiánky. Nevadí. Skúsim.

Prvý šiel Vlado. Perfektne ako vždy. Rudo sa na neho nechytal. V ťažkom snehu sa mu nohy rozchádzali a aj vybočil z upravenej stopy, no zvládol to. Pustil som sa teda i ja. Hotová katastrofa. Hneď na začiatku sa mi nohy rozišli, vybočil som zo stopy a rútil sa bez šance zastaviť. Skončilo sa to držkopádom. Keď som sa postavil, zistil som, že predná časť pravej lyže mi chýba. Zlomil som ju a možno dodnes leží nad Jánom Liptovským. Až na pár modrín a sneh v nose nič vážne. Smutný som zišiel dolu po vlastných a dolyžoval som. Keď sa na to pozerám dnešnými očami, inak to ani dopadnúť nemohlo. Ťažké dlhé drevené lyže značky Súľov so šraubovanými hranami bez umelej sklznice, navyše neodborne navoskované. Viazanie iba na pevno, topánky na šnúrky s voľným členkom. Keď som videl Vladove rakúske blizzardy s otáčavým viazaním, síce kožené, no už vysoké topánky s klipsami, tak som to celé zvalil na svoju nedokonalú výbavu. Veď aj Rudo už mal zalievané hrany a umelú sklznicu. Smutný a sám som sa pobral do drevenice. Oni ešte zostali, vraj celkom dobrý kopec. Nech ho šľak trafí. Bol som naštvaný.

Strach má čujné uši

V drevenici sa svietilo. Schody posypané popolom. Otvorené. Teta zo včerajška sa zvŕtala okolo šporhelta. Bola zo širšej Vladovej rodiny, mala kľúče. Vraj nás čakala až večer a chcela nám navariť niečo teplé. Všetko som jej vysvetlil a pochopila, že obed by bol asi lepší ako večera. Chlapci prídu čo nevidieť. Zvrtla sa a odišla. Doniesla zemiaky, múku, slaninku, vajcia, chlieb, kyslú kapustu a kyslé mlieko. Rýchla ako bosorka. Vraj bola na pošte ešte včera a volala Vladovej mame, že sme tu. Mama ju prosila, aby na nás trochu dohliadla. A ona, duša dobrá, si to vysvetlila po svojom.

„Vieš ty čo, lyžiar môj, budeš kružľať zemiaky. Dáme ich variť a potom vám urobím halušky s kapustou a slaninkou. Také doma nejedávaš, však?“

„Bryndzové mama robieva, ale s kapustou nie.“

„No a kde ti že ja teraz bryndzu nájdem?“

Tak sme sa prekárali a prišla reč aj na myši. Nenápadne som sa jej začal vypytovať na túto háveď.

„No, myši sa držia iba tam, kde sa býva. Tu nikoho niet, tak by pokapali od hladu. Keď niet ľudí, nikto netrúsi, tak nemajú čo jesť.“

Logické. Nechal som teda tému myší tak. Nepriznal som sa, že sa už obávam dnešnej noci, ako budú šramotiť. Opäť sa nevyspím. Jej teória bude mať asi nejaké trhliny. Nešiel som ju však zneisťovať.

Vlado s Rudom prišli premočení, vymrznutí, unavení a hladní. Cesto na halušky nachystané a teta si to užívala. Spomínala, ako kedysi všetci jedávali z jednej misy a ako jej často nič neostalo. Päť detí vylízalo všetko. Nám naložila na taniere, a kopcom. Slaninka rozvoniavala. Prinútili sme ju najesť sa s nami a myslím, že to ocenila. Kornelovi neostalo nič.

„A šak mu na večer niečo nachystám.“

Približne takto to trvalo ďalšie dva dni. Vlado s Rudom chodili na kopec za Jánom, ja som dospával ďalšie dve prebdené noci.

Myši si asi pod pecou robili bunkre alebo čo. Trvalo to vždy tak asi do štvrtej ráno, kým Vlado nevstal a nenakladal do kachlí koks. Ja som doobeda viedol nekonečné rozhovory s tetou Helenkou a pomáhal som jej strúhať zeleninu, čistiť zemiaky, chodil som po vodu a čakal som pri zastávke na Kornela, aby som sa dozvedel, ako je na Chopku. Potraviny, ktoré sme si doniesli z domu, som strčil do ruksaka, previazal ho špagátom a zavesil na hradu. Aby náhodou myši nedorazili cez tunely, ktoré si noc čo noc kopali a nevyplienili nám poživeň. To, že to boli zväčša konzervy, mi akosi nevadilo. Myšofóbia prebila všetko. Aj zdravý rozum.

Konečne Kornel ohlásil, že na Chopku sa začne ťahať a že nás ráno čaká s autobusom. Ja som sa vybral s chalanmi iba tak. Bez lyží. Dva dni, ktoré nám ostávali, boli prekrásne. Mrazivé dni plné slnka a šťastných ľudí. Podrobne som si to prechodil a prevozil na sedačkách. Z Bielej púte až hore na vrchol, potom pešo dolu. Nejaké čajíky a párky v bufetoch. Závistlivo som pozeral po lyžiaroch a napriek tej kráse a už i pohode som sa tešil domov. Hlavne na to, že sa vyspím. Doma, v tichu, bez myší. Rozlúčili sme sa s Helenkou, dobrou, múdrou, prajnou tetou. Volala nás na leto. Na „bryndzovie“ halušky, aké sme vraj na dolniakoch ešte nejedli.

A zase myši

Odvtedy prešlo päťdesiatšesť rokov. Už dávno nelyžujem. Pred pätnástimi rokmi som neslávne skončil v Semeringu s potrhanými kolennými väzmi a som rád, že chodím. Na myši na Chopku som už tiež pomaly zabudol. Ale nedávno...

Foto: Lex McKee (flickr.com)

Manželke som priniesol k sviatku kvety. Kytička skončila vo váze a ozdobný celofán v kontajneri s drevom pri kozube. Sedel som pri ňom, podriemkaval, ohník tíško horel, keď ma prebral podozrivý zvuk. Nikdy predtým som ho doma nepočul. Prečo mi je však potom taký povedomý? Myš? Áno. Ako vtedy v Liptovskom Jáne na mojej prvej lyžovačke nelyžovačke na Chopku. Moja staropamäť sa rozsvietila do belava. Presne ako vtedy. Šíri sa to od kontajnera na drevo. Vstanem a v predstave, že na mňa asi vyskočí zobudená myš, pohýbem kontajnerom. Nijaká myš, zvuky však pokračujú. Zospodu, spod dreva.

Konečne mi svitlo. Dobre vravela teta Helenka, že myši sa nedržia tam, kde niet jedla alebo aspoň omrviniek. Tie zvuky aj vtedy aj teraz produkoval celofán. Vtedy sme strčili pokrčené celofánové vrecia pod koks, a keď sa začalo kúriť, začal sa, pokrčenec jeden, narovnávať. V nočnom tichu to vydávalo tie najstrašidelnejšie zvuky. Vtedy aj teraz. Bolo treba päťdesiatšesť rokov, kým sa kauza myší vyriešila. Nijaké myšie tunely. Teplo a pokrčený celofán. Dokonalý horor so šťastným koncom.

Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel