Keď mosty nespájajú
V deň otvorenia mosta 25. augusta 1964.
Z kalendára Vlastivedného múzea v Hlohovci na rok 2022.
Foto zo zbierok Vlastivedného múzea v Hlohovci, autor: Kamil Strnisko.
Každodenná spiatočná cesta medzi Hlohovcom a Leopoldovom bez auta sa ukázala ako celkom zdravá, ekologická aj ekonomická. Na oboch brehoch Váhu síce vznikli rozsiahle parkoviská, pretože nie každý má k stanici alebo železničnému mostu iba niečo vyše kilometra ako ja, ale skúsenosť pešo-vlakovej prepravy nie je na zahodenie. Okrem poznania, že chôdza je tá najprirodzenejšia forma pohybu, som začal po pár dňoch „svalovice“ vnímať aj iné, už takmer zabudnuté aspekty života. Dokonca som akýsi spoločenskejší. Cestou na stanicu sa pravidelne stretávam a zdravím s včera ešte neznámymi ľuďmi a som celkovo bližšie k svojmu okoliu. Chodím po známych uliciach a s nostalgiou spomínam, že v peknej budove vtedajšej pôrodnice na začiatku ulice-gaštanovej aleje som sa narodil a že sme tam potom našej tete Lenke nosili hlavy z kaprov na vianočnú polievku… Teraz sa tadiaľ okrem iných ľudí náhlia na vlak najmä študenti so slúchadlami na ušiach, v rukách „hladkací“ mobil. Že ich ani jeden z tých predmetov napriek proklamáciám výrobcov s nikým nespája, ale vlastne rozdeľuje, pochopia možno omnoho neskôr… A potom svorne šomreme na pravidelné nedodržiavanie cestovného poriadku, ktorý zrýchľuje dopravu iba na papieri. Masa ľudí totiž nestačí nastúpiť do vlaku za minútu, ktorú na to určuje grafikon, a tak je bežné, že z ampliónu akoby neživý hlas dispečera z Trnavy hlási, že vlak v Leopoldove je pripravený na odchod, aj keď v tej chvíli iba zastavuje pri nástupišti... Skrátka, úžasný kolorit každodenného života, na ktorý som už takmer zabudol a znefunkčnený most mi ho celkom príjemne pripomenul.
Hlohovec – Šulekovo – Leopoldov
Neviem si síce spomenúť na meno vodiča autobusu premávajúceho v prvej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia na trati Hlohovec – Šulekovo – Leopoldov, no cesty „jeho“ autobusom mám stále v pamäti. Hovorili sme mu Gándhí a spolu s hrobárom Čevanom to bola výrazná postava, ktorú poznal takmer celý Hlohovec. Keď sme nastúpili na zastávke pri bočnom vchode farského kostola oproti sporiteľni do „jeho“ starého červeného autobusu Škoda 706 RO s typickou prednou maskou zloženou z lamiel v tvare pretiahnutej slzy, zavrel Gándhí harmonikové dvere a už sme sa šinuli dolu Beranom pozdĺž Váhu až k dolnej bráne Zámockej záhrady. Tam bol nájazd na starý cestný „šulekovský“ most. Už ho niet, no jeho torzo prežilo až doteraz. Nepamätám si, kedy a prečo ten most zbúrali, ale od roku 1964 sme sa na jeho torzo a torzá drevených pilót ešte starších mostov trčiacich pri nízkej hladine z Váhu, dívali už len z vtedy nového, dnes pre havarijný stav úplne schátraného mosta. On i my sme po rokoch doplatili na ignorovanie faktu, že nielen ľudia, ale aj stavby sa bez dôkladnej pravidelnej údržby dostanú do havarijného až nepoužiteľného stavu. Počas svojej takmer šesťdesiatročnej existencie síce „nový“ hlohovský most podstúpil niekoľko opráv, no týkali sa viac-menej iba vozovky. Bremeno výraznejšej údržby a opráv odkladala mnohé desaťročia každá práve vládnuca moc na tú ďalšiu. Ostatne, ako opravy mostov a iných chátrajúcich verejných budov v celej republike. Hlohovský most teda konečne začali opravovať, aj keď najlepším riešením by podľa mňa bolo postaviť nový, napríklad na mieste bývalého šulekovského. Neviem si totiž predstaviť, ako opraviť obnažené hrdzavejúce armatúry mostných polí a pilierov. Lenže do riešenia smú hovoriť iba kompetentní, alebo tí, ktorí sa za kompetentných pasujú.
Zdroj: hlohoveckymost.sk.
Keď mosty spájajú naozaj
Hlohovský cestný most má našťastie aj staršieho kolegu – železničný most s lávkou pre peších. Mimochodom, nepochybne vďaka cestnému mostu odstavenému aj pre peších ju mesto dalo za nemalú sumu (bezmála 97-tisíc eur) narýchlo opraviť, a tak tento takmer sedemdesiatročný „železný deduško“ zachraňuje v súčasnosti nielen železničné, ale aj pešie spojenie medzi Leopoldovom a Hlohovcom. Vo mne oba mosty vyvolávajú aj spomienku na školské roky v základnej škole, ktorú my Hlohovčania voláme vďaka pozoruhodnej architektúre Kamenná. Mal som šťastie, že som do nej patril, pretože v čase, keď to mladý sopliak najviac potrebuje, som tam stretol výnimočných učiteľov. Jedným z nich bol a je aj legendárny učiteľ telocviku, tréner atletiky, športový nadšenec a popularizátor športu Martin Balla. Kamenka nemala telocvičňu, tak sme migrovali medzi sokolovňou, škvarovým ihriskom hádzanej pri škole a, čuduj sa svete, aj hlohovskými mostmi. Raz ročne nám Martin pripravil nezvyčajnú zaberačku – beh medzi nimi. Od bitúnku cez železničný most po hrádzi a cestným mostom naspäť. A táto asi dva a polkilometrová trasa sa nám mnohým vryla do pamäti na celý život. Spájala nás. Spájala nás navzájom, spájala nás s naším učiteľom, so školou aj s mestom. Tak ako mosty spájajú ťažko prekonateľné prekážky – rieky, priepasti medzi bralami, dve strany frekventovaných diaľnic... Pretože hlavnou funkciou mostov je spájať. Hoci, občas sa ukazuje, že to vždy nemusí byť pravda…
Aj Most SNP v Bratislave vytlačil synagógu.
Foto: Jerguš Moravčík.
V súčasnosti kolabujúci hlohovský most začal namiesto spájania rozdeľovať, už keď ho začali budovať. Musela mu totiž, podobne ako bratislavskému Mostu SNP, ustúpiť židovská synagóga a názory na jej odstránenie stavali ľudí proti sebe. A postupom času sa pomaly vkrádal aj iný fenomén rozdeľovania – odcudzenie a anonymita. Prevážame sa cez mosty (a nielen cez ne) tam a naspäť a nechávame sa unášať predstavou, aké je to úžasné, rýchle a jednoduché spájanie s okolitým svetom. V skutočnosti sme si však zvykli vnímať predovšetkým štarty a ciele svojich ciest, nie to, a tých, ktorí by nám na tých cestách mohli byť spoločníkmi. Ešte že nás občas spoja schátrané mosty, po ktorých nám arogantná ignorancia tých, čo ich schátrať nechali, musí chtiac-nechtiac zakázať, aby sme po nich chodili a... vďaka tomu sa dostali bližšie k sebe.
