Klamstvá naše každodenné
Socializmus
Deklarovali sme úspechy a plánovito napredovali v ústrety lepším zajtrajškom. Štatistiky, výkazy neuskutočnenej práce, drobné zlodejstvá, všadeprítomná korupcia, nedostatok čohokoľvek, ale – zohnať sa dalo všetko. Dennodenná všeobecná schizofrénia.
Našli sa aj takí, ktorí dokázali verejne povedať, že cisár je nahý, žiaľ, v smutne známych päťdesiatych rokoch za to niektorí zaplatili aj životom. Vtedy to boli „špióni“, neskôr „disidenti“, ktorí z rôznych pohnútok nahlodávali zaužívaný kolotoč fungovania „vyspelej socialistickej spoločnosti“. Porekadlo o lži a krátkych nohách potrebovalo štyridsať rokov na to, aby sa naplnilo. Neviem však, či skutočnou príčinou pádu minulého režimu nebolo najmä zneužitie utopistickej myšlienky o rovnosti na praktickú nerovnosť. Rozdiel, medzi tými čo nemali, alebo mali tak akurát, a tými čo mali až nadmieru veľa, bol, na rozdiel od kapitalistického systému, predsa len limitovaný („abychom příliš nepopudili“). V osemdesiatom deviatom však padli a otvorili sa neobmedzené možnosti pokračovať v trendoch, pre ktoré už bol minulý režim priúzky.
Kapitalizmus
Fotografia: Marta Moravčíková
Zrazu všetci kričali, že cisár je naozaj nahý a že zvíťaziť musí pravda. Tútorstvo štátu sa označilo za najväčšiu chorobu, ktorú treba liečiť privatizáciou. Všetkého. A výkladné skrine Západu nás motivovali k priam vrcholovým privatizačným výkonom. Naivita kľúčmi štrngajúcich ľudí, roky klamaných, zároveň však roky rozmaznávaných sociálnymi istotami, bola bezmedzná. Prišla spravodlivosť a pravda. Naozaj?
Vlny rozdávania papierikov kamuflovali bezbrehé rozdávanie štátneho majetku. Objektívne treba pripomenúť, že štát sa podobne správal aj vtedy, keď sa rovnako bezbreho zoštátňovalo. Rozdiel bol v tom, že v čase zoštátňovania prichádzali o výrobné prostriedky tí, ktorí sa zvyčajne pričinili o prosperitu svojich firiem, a v čase privatizácie ich dostávali a dostávajú aj špekulanti, ktorých zaujíma iba momentálny bezprácny zisk.
„Toč se, toč, korouhvičko“, tento výrok Vlastu Buriana z filmu Katakomby, ktorým komentoval prezliekanie kabáta úradníčka, ktorý si chcel za každú cenu udržať miesto, lebo živil rodinu – to je ten pravý folklór, ktorý v našich končinách ovládame všetci najlepšie. Východné vetry vystriedali západné a všetko mal vyliečiť všemocný trh.
A ten veru liečil. Vyliečil vyprahnuté konzumné chute našinca na spotrebný tovar, na cestovanie, na snobstvo, ale aj na násilie, aroganciu, nekultúru, a aj na drogy.
Je nepochybné, že pád železnej opony potešil okrem občanov predovšetkým, a najviac, predstaviteľov západného kapitálu. Veď otvorenie nenasýteného východného trhu preň znamenalo z neba spadnuvšiu konjunktúru. U nás sa so štvorročnou (výnimočne s osemročnou) pravidelnosťou striedali vlády – raz ľavá, potom pravá, väčšinou však každá bez schopnosti správne hospodáriť. A namiesto gazdovania každá najmä predávala, predávala... Všetko, čo jej prišlo pod ruku, a aj pod cenu, teda nevýhodne, len aby zaplátala svoju nekompetentnosť. A čuduj sa svete, predáva, lebo má stále čo, ešte aj dvadsať rokov po páde „hospodársky neschopného“ socializmu.
Mistrál
Na konci prvého desaťročia nového milénia prišlo vytriezvenie z kapitalistického ošiaľu. Neomylný trh k nám v podobe amerického mistrálu privial svetovú finančnú a potom hospodársku krízu. Finančníci začali klientom ponúkať hypotekárne úvery, obrazne povedané, za dampingové ceny, resp. poskytli úvery aj tým, ktorých budúca kredibilita bola minimálna. Prečo si bankári začali píliť konár na ktorom sedeli? Azda iba preto, aby získali klientov na poskytovanie úverov, vediac, že keby bolo treba, ktosi ich zachráni?
Prirodzene, na podliezanie latky jednou bankou zareagovala v trhovej ekonomike aj druhá a potom ďalšia a zaraz sa začal chvieť bankový sektor na celom svete. Nespôsobil to však hlúpy Jano, ale najlepší manažéri najväčších bánk, ktorí za to dostávali pre bežných ľudí až nepredstaviteľne vysoké platy... Tak ako u nás dostávajú manažéri zlaté padáky za pár rokov či mesiacov roboty, prípadne si pri prechode zo šéfovského postu v rozhlase na šéfovský post v rozhlase a televízii vezmú astronomické odstupné...
Zmena finančnej krízy na hospodársku netrvala dlho. Samospasiteľný privátny sektor a trhový mechanizmus začal kolabovať a paradoxne ho mal liečiť hospodár označovaný za najhoršieho – štát. A liečil. Len Spojené štáty americké poskytli na záchranu bankového sektora miliardové injekcie. Hovorilo sa tomu príznačne – nalievanie. Čo myslíte, odkiaľ boli tie peniaze? Predsa z tlačiarne cenín.
Deficit
Tento módny výraz určite poznáte. Viete však, čo znamená? Je to život na dlh.
Každý z nás už pravdepodobne raz, dvakrát využil možnosť pôžičky. Dovolili ste si však dlhodobo míňať viac, ako zarobíte? Ak áno, iste vás nazvali hazardérmi a zlými hospodármi, ktorých dlhy budú musieť splácať ešte vaši potomkovia. Ak však potomkovia použijú rovnaký spôsob valenia snehovej gule pred sebou a konečné vyrovnanie bude v nekonečne, je všetko v najlepšom poriadku a môžeme sa ďalej správať ako doteraz – po nás potopa.
V súvislosti s deficitom sa vynára aj mnoho, pre nás laikov až tajuplných pojmov: dlhová služba, rating, všakovaké analýzy, štátne dlhopisy, úroky... Inými slovami chaos, alebo mechanizmus balansujúci na hrane fungovania, ktorý má jednoduchý výsledok – požičiavame si, splácame úroky z úrokov a, samozrejme, niekto nám požičiava s perspektívou, že z nás vytlčie zisk pre seba.
Medzinárodný podvod
Fotografia: Cath69
Blankytná obloha a na nej kopa žltých alebo zlatých hviezdičiek. To je idylický obrázok Európskej únie, ktorá má vlastnú štruktúru, v ktorej sú uprataní zväčša bývalí, doma už nepoužiteľní politici členských štátov. Sotva sa dajú charakterizovať inak. Veď tento výkvet Európy nevidí okolo seba zástup promenádujúcich sa nahých cisárov a správa sa horšie ako bežní štamgasti z miestnej krčmy.
Ak by som oklamal mamu, dostal by som po zadku, otec by mi dal zaucho a druhýkrát by možno už nebolo potrebné ani jedno, ani druhé.
Ak by som okradol štát o marginálnu čiastku, exemplárne by ma potrestali.
Ak by som ukradol milióny, je pravdepodobné, že ak by som sa aj dostal pred súd, môj prípad by sa vliekol roky, a nakoniec by som možno vyviazol bez trestu.
Ak klame štát začlenený do hviezdičkového spoločenstva, tak sa mu na nápravu škôd, ktoré dobrovoľne napáchal a zámerne zakrýval, zložíme všetci...
Ba čo viac – na to, aby sme potenciálnych klamárov a zlodejov podporili, dokonca urobíme zbierku, pretože podvod a nepravda sú základom, na ktorom sa stavia už aj v medzinárodnej politike. Teda – už... Veď to tak bolo vždy.
