Jasné ako facka
Cesta do hlubin študákovy duše
L. Pešek (vľavo) a F. Futurista
Hnízdo, alebo Matulka? Obecná škola, alebo Cesta do hlubin študákovy duše? Myslím si, že oboje.
Incident spred troch rokov na základnej škole v Trenčíne, po ktorom odišiel zo školskej praxe jeden pedagóg na chvíľu otvoril otázku telesných trestov na školách. Alebo nedávny útok žiakov na východnom Slovensku nielen na zariadenie školy a učiteľov, ale aj na policajtov... Vďačné krmivo pre bulvárne noviny ohlupujúce národ bombastickými titulkami o agresivite učiteľov a telesných trestoch.
Neviem však, či by som úder otvorenou dlaňou – facku zaradil medzi telesné tresty. A pochybujem, že sa s ňou niekto vo svojom živote na vlastnej tvári nestretol a že nebola užitočná.
Napokon – ak niekto povie, že je to jasné ako facka, znamená to, že je to jednoznačné a jasné. Fackou dostávame jednoznačný signál, že sme prekročili únosnú hranicu, ale máme šancu spamätať sa. Veď fackou sa napríklad kriesia aj ľudia v mdlobách.
Svoje facky si celkom dobre pamätám. Neviem, či ich bolo veľa alebo málo, ale v nijakom prípade som ich nevnímal ako telesný trest. Skôr ako dôrazné napomenutie. Samozrejme, boli aj v škole, a väčšinou sme teraz za ne vďační. Aj preto, že vtedy vyzerala škola trochu inak ako v súčasnosti.
Ešte v predzamatovom období, písal sa rok 1983, som sa zastavil v „mojej“ základnej škole. A bol som priam šokovaný z hluku, arogancie žiakov a z bezmocnosti učiteľov pri zvládaní desať až pätnásťročnej svorky rútiacej sa k hrantu. Iné synonymum pre obed mi v súvislosti so správaním tých výrastkov nenapadá.
Je veľmi pravdepodobné, že dnes je táto situácia ešte desivejšia.
Obecná škola. L. Šafránková a J. Tříska
Prečo som v tejto súvislosti na začiatku spomenul dva skvelé české filmy zo študentského života? Aj preto, že ani v jednom z nich nie je zobrazená ideálna či asketická škola. Naopak, Ždimera z Cesty do hlubin študákovy duše píše pod lavicou ľúbostné listy, Kulík má hrozný prospech, Peterka ustavične číta pod lavicou, píšu sa ťaháky, karikujú sa učitelia. Napriek tomu však všade cítiť vzájomný rešpekt. A to platí aj o vzťahu učiteľ a rodič. A hoci ide o skvelú komédiu, koniec, keď sa nevycválaní septimáni snažia pomôcť profesorovi Matulkovi, je priam dojímavý. Pôsobenie učiteľa Hnízda v Obecnej škole k vyvolaniu dojímavého úsmevu tiež nemá ďaleko, hoci používal trstenicu. Jeho rituál však mal povýšiť každú exekúciu na výchovný prvok. A aj povýšil.
Možno namietnete, že sú to iba dramatické diela, nie skutočnosť. Lenže ja si aj po vlastných skúsenostiach zo školských lavíc myslím, že to bol realistický pohľad na vtedajšie školské pomery a vzájomné postavenie žiakov a vyučujúcich.
Dnes je pedagóg pre spoločnosť okrajovou záležitosťou. Rodina zlyháva v základných funkciách a učiteľ má právo iba sa prizerať. Podporovať nemá čo, pretože ako môže podporovať niečo, čo si mnohí žiaci neprinášajú z rodín? A ak si prinášajú aroganciu, neúctu, zlobu a násilie, je ťažké riešiť to dobrým slovom alebo pokarhaním.Výchovna facka? Žiaľ, naša spoločnosť sa dostala do štádia, keď je už aj facka zbytočná, pretože je neúčinná.
Navyše sa niektorí rodičia nápadne podobajú svojim nevychovaným, arogantným a agresívnym deťom. V takom prípade už učiteľovi zostáva iba pasívna rezistencia alebo odchod zo školstva.
A my ostatní? Všetci sa iba prizeráme, ako sa tlupy nedospelých sopliakov potulujú v noci po krčmách, rozbíjajú čo im príde do cesty a nezriedka ohrozujú svoje okolie.
Čo s tým? Je to jasné ako facka. Možno keby nejakú v živote dostali včas, mohlo by sa nám všetkým žiť pokojnejšie.
