Ďakujem, že podpísali
Viděl jsem tento seriál ještě jako mladík a velice mi utkvěl v paměti. Na tehdejší dobu velmi napínavý a zajímavě zpracovaný příběh. Pamatuji se, že jsme nedočkavě čekali na každý další díl, napísal jeden divák o francúzskom seriáli Abonent na linke U na portáli Československá filmová databáza. Ten seriál sa vysielal v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a moje žitie vtedy nepresiahlo ani prvú dekádu, keď som ho sledoval na kolenách svojho strýka, ktorý dlaňou cenzuroval scény, dnes použiteľné azda aj vo vysielaní pre deti. Príprava na sledovanie so žeravením elektrónok televízora Athos s dvoma pozíciami kanálového voliča mi pripomínala náboženský obrad.
Abonent na linke U zostal spolu s televíznym spracovaním Galsworthyho Ságy rodu Forsytovcov natrvalo vytesaný do môjho vedomia, hoci si už nepamätám na úplný dej ani jedného z nich. Nezabudnuteľná však zostala atmosféra, ktorá pred a počas rodinného sledovania u nás panovala a myslím si, že predznačila významným spôsobom moju výchovu aj spôsob nazerania nielen na vnímanie audiovizuálnych diel, ale aj na život ako taký.
Je to možno až kacírske konštatovanie, ale na sklonku života si uvedomujem, aký veľký vplyv mal na mňa film, televízia aj rozhlas. Dramatizácie rozhlasových hier, sobotná rozhlasová hra pre mládež, zábavná relácia Maratón patria do môjho detstva a mladosti rovnako ako kamaráti, s ktorými sme šantili na našťastie dlho rozkopanej ulici. S úsmevom dnes počúvam o ťažkom právnom, intelektuálnom i materiálnom útlaku za socializmu a nechápem, ako v tomto, ako sa dnes deklaruje, marazme, mohli vznikať diela, ktoré sú klenotmi našej umeleckej tvorby. Prečo mnohé tvoria základnú ponuku každého sviatočného programu?
Preto, že sú stále veľmi žiadané aj generáciami, ktoré už onen svet, keď vznikali nikdy nepoznali? Preto, že boli dokonale urobené, nielen po myšlienkovej ale aj remeselnej stránke, a takých už teraz niet? Preto, že ich tvorili vynikajúci umelci, autori scenáristi, dramaturgovia, kameramani, režiséri a, samozrejme, herci? Áno, preto. A ja dnes tým všetkým, ktorí tie diela vytvorili, ďakujem, že podpísali antichartu…
Šokujúce?
A prečo ďakujem?
V januári 2022, v druhom roku bezprecedentnej vlády hlúposti a nekompetentnosti, som sledoval dokumentárny film Anticharta a následne premiéru celovečerného dokumentu Karel. Pred štyridsiatimi piatimi rokmi, za inej vlády, síce totalitnej, ale ani zďaleka nie takej hlúpej, ako je súčasná, povolali do Národného divadla v Prahe umelcov všetkých možných žánrov. Ich tváre sa mali stať protipólom umelcov a ľudí, ktorí prejavili nesúhlas s vtedajším stavom spoločnosti. Povolali takmer každého, kto mohol poslúžiť na upevnenie a odobrenie totalitného systému a vytvorenie akejsi ilúzie o participácii umeleckej obce s vtedajšími postojmi vládnucej strany. Celá propagandistická mašinéria lačne číhala, ako sa schádzajú na základe pozvánok, v ktorých programe nebola zmienka o politickej alebo antichartistickej téme. Oficiálne išlo o vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. Nie každý z pozvaných mal odvahu byť disidentom, navyše pre väčšinu z nich bola ich práca zdrojom obživy. Predpokladám, že pri rozhodovaní, či podpísať, alebo nepodpísať „prezenčnú“ listinu, si mnohí uvedomovali, pred akým neľahkým rozhodnutím stoja a bolo to na nich vidieť. Zlatá kaplička bola síce plne obsadená, no velikáni ako Werich, Höger, Šmeral, Šejbalová, Huba, Hrušínský, Medřická, Pešek, Gott, Pilarová, Sovák, Kopecký, Vala, Filipovský, Záborský, Vinklář, Štaidl, Slováček, Zagorová a mnoho ďalších, iba smutne a zadumane hľadeli do prázdna. Bolo mi ich ľúto. Režim sa snažil namočiť každého, kto bol mediálne známy. Mimoriadne úsmevné a iba podčiarkujúce, že ide o politickú frašku, bolo, že do Prahy povolali aj večne rebelujúcu a perzekvovanú dvojicu – Lasicu a Satinského. A signatármi boli napríklad aj Jozef Kroner, František Dibarbora, Július Pántik, Karol Machata, Štefan Kvietik, Juraj Kukura, Ladislav Chudík, Milan Kňažko, Andy Hryc, Michal Dočolomanský či Magda a Emília Vášáryové, Peter Dvorský, Milan Markovič, Pavol Hammel, Kamil Peteraj, Boris Filan či Karol Duchoň. Ale aj Eugen Suchoň, Svetozár Stračina, Gejza Dusík, Ladislav Ťažký, Dušan Dušek, Dušan Mitana…
Čo by sa bolo stalo, ak by účasť na tej fraške boli všetci odmietli? Asi by zmizla väčšina skvostov, ktoré títo velikáni dovtedy vytvorili a mnohé by už neboli mohli vzniknúť.
Za podpis na venovaní šéfke školského časopisu Mozaika mladých z hlohovskej esvéešky sa páni Lasica a Satinský hanbiť nemuseli.
A predsa ich hrajú
Prišla však nová doba. Disidenti a zakázaní povstali a začali žiadať zadosťučinenie: pravdu predsa mali oni a všetci, čo kolaborovali s bývalým režimom predsa už nesmú byť na výslní. Možno na to mali aj kúsok nároku a niektorým ukrivdeným sa podarilo na výslnie vrátiť.
A domnelí kolaboranti si odniesli ovocie niekdajšieho strachu a na istý čas sa stratili z očí verejnosti. Spomínam si na Vladimíra Brabca, vynikajúceho všestranného českého herca, hlavného predstaviteľa Tridsiatich prípadov majora Zemana, napriek všetkému súčasnému osočovaniu jedného z najlepších, najrozsiahlejších a profesionálne perfektne zvládnutých seriálov. Áno, niektoré epizódy boli tendenčné viac, iné menej, ale tvorcom tohto tradičného českého žánru sa nedá uprieť, že urobili dielo, ktoré sa napriek nevôli súčasných mocných reprízuje dodnes. Vladimír Brabec si však oficiálny biľag majora Zemana niesol až do hrobu… Podobne to bolo aj v prípade doktora Sovu, Štrosmajera, alebo Cvacha, pri prvých dvoch menovaných v opačnom, teda pozitívnom garde. Ale aj mnohých ďalších z Hubačovej Sanitky či Dietlovej Ženy za pultom Všetci predstavitelia týchto legendárnych postáv boli signatárimi anticharty… „Kolaborantmi“ sme vtedy (ale aj potom) boli do istej miery takmer všetci. Vtedy, aj po zatratení jedného a na piedestál vyneseného ďalšieho režimu. Málokto z nás mal odvahu pomenovať ako to urobilo dieťa v Andersenovej rozprávke Cisárove nové šaty, že cisár nijaké šaty nemá, že je nahý. Preto nemáme právo súdiť. A je vlastne dôvodom odsúdiť niekoho za takto získaný podpis?
Emotívne a úprimne to vyjadrila Marta Kubišová, keď povedala, že Karlovi Gottovi nemá čo vyčítať ani odpúšťať, aj keď ona mala odvahu zdvihnúť hlavu vtedy, keď to bola existenčná záhuba a on nie. Pretože on dvíhal hlavy miliónom ľudí.
Ak by sme hľadali paralelu s dneškom, asi ju nenájdeme. Takmer možno povedať – žiaľ nie. Pretože vládnuca mašinéria sa síce nezmenila, ale úroveň jej predstaviteľov veľmi intenzívne klesá k dnu. Vlastne už na dne leží; ako Titanic. A my zase beznádejne kolaborujeme. Možno dokonca ešte väčšmi ako kedysi. A čo je vari ešte horšie a beznádejnejšie – chýbajú osobnosti, o ktorých podpis by niekto stál…
