Mačkopes
Cink, cink, ozve sa mne a manželke za chrbtom náhlivé zvonenie, aby sme sa pratali nabok z chodníka pred elektrokolobežkou, na ktorej stojí moletná žena. Pretože ona je predsa rýchlejšia. „Za málo…“ odpovedám na nevyslovené poďakovanie za to, že som jej ustúpil. Prezretá panička nepoďakuje, ani keď sa táto situácia opakuje pravidelne. Starého koňa, pardon, kobylu, už móresom nenaučíš. Neviem si predstaviť, čo by bolo, ak by sme aj my s manželkou podľahli súčasným trendom, mali v ušiach slúchadlá a počúvali hlučné tóny súčasnej „hudby“. Nuž, Jatrenica, tak sme ju nazvali, by nás akiste prevalcovala, pretože rozbehnutý vagón sa zastavuje ťažko.
Bohužiaľ, nie je to ojedinelý prípad. Takýchto „nemotorových“ vozidiel sa po chodníkoch a cestách pohybuje stále viac a ich „vodiči“ sú čoraz arogantnejší a podstatne mladší, ako som bol ja, keď som sa uchádzal o prvé vodičské oprávnenie.
Na každého iný meter
Donedávna sa kolobežkár na elektrokolobežke považoval za chodca. Dnes je to už vodič nemotorového vozidla na úrovni bicyklistu. Na cestu teda môže iba od 15 rokov, ale v obytnej zóne, cestičke pre cyklistov, poľnej a lesnej ceste aj do 15 rokov. Ak sa elektrokolobežka pohybuje po chodníku, nesmie presiahnuť rýchlosť chôdze a nesmie ohroziť chodcov. Utópia. Považovaný za chodca nemusel elektrokolobežkár nosiť prilbu, teraz mimo obce prilbu nosiť musí, rovnako ako bicyklista. V legislatívnom chaose sa hovorí aj o maximálnej rýchlosti do 25 km/h a nad 25 km/h v spojitosti s hmotnostnými parametrami. To sa však bude brať do úvahy až od roku 2024 v súvislosti s povinným zákonným poistením, bez ktorého už pred päťdesiatimi rokmi môj pionier na cestu nemohol. O prísnom zákaze požitia alkoholu ani nehovoriac. Súčasnosť? V obci môže vodič elektrokolobežky vypiť aj alkoholický nápoj do výšky 0,5 promile alkoholu v krvi…
Foto: Elvert Barnes (flickr.com)
Cítim sa diskriminovaný. Vlastním vodičské oprávnenie skupiny C, no prišiel by som oň, a ešte by mi aj naparili pokutu od dvesto do tisíc eur, keby som jazdil pod vplyvom hoci len toho 0,5 promile. Ak by som si však trošku hrkol pred jazdou na elektrickej kolobežke alebo elektrobicykli, mohol by som podľa súčasnej legislatívy jazdiť bez akýchkoľvek zábran, bez prilby a vodičáku napríklad po Bratislave aj sto kilometrov bez rešpektovania čohokoľvek… Za zmienku stoja aj takzvané zdieľané kolobežky zelenej farby, ktoré sa povaľujú po mestách, ako by po použití nestáli človeku ani za slušné odstavenie za svoju službu. Legislatíva je deravá, prax alarmujúca a policajti slepí.
Aj motorček je motor
Kolobežkári ohrozujú seba, a najmä iných, rýchlou jazdou všade, kam sa pozriete, bez prilby, ochranných prvkov, neraz s deťmi pred sebou. Najhoršie je, že detskí „vodiči“, ktorí iba prednedávnom zápasili s rovnováhou na bicykli, preháňajú sa po parkoch aj po cestách veľkou rýchlosťou, bez znalosti elementárnych pravidiel cestnej premávky. Podľa mňa je však akékoľvek vozidlo s pomocným motorčekom vždy iba motorovým vozidlom, rovnako ako podľa mňa platí, že ak to miauká, má to pazúry a chvost je to mačka. Na Slovensku to asi vždy neplatí, a treba počkať na vyjadrenie Európskej únie. A keby odtiaľ povedali, že je to pes, servilne povieme – je to pes.
Foto: Kristoffer Trolle (flickr.com)
Mŕtvych kolobežkárov pribúda, kolízii s chodcami tiež, akoby si človek nevážil istý pocit slobody a namiesto dobrovoľného podriadenia elementárnym pravidlám ani čo by nahrával nevyhnutnosti, aby sa takémuto spôsobu prepravy utiahla uzda. Napríklad aj povinnosťou absolvovať autoškolu a získať vodičské oprávnenie na takéto „nemotorové vozidlo“.
Možno by však pomohla aj všeobecná vzájomná úcta, aby som nemusel neúspešne vychovávať paničku nezákonne sa pohybujúcu po chodníku na elektrokolobežke. Ak by môjmu zvolaniu „za málo… predchádzalo „ďakujem“ možno by som tieto riadky ani nepísal…
