A predsa trvajú
Som rád, že som svojou spomienkou na vašu mamu, pani Miljkovičovú, trošku pošteklil aj vaše spomienky. Keď sme ako deti bezstarostne behali po ulici, nepripúšťali sme, aké raz budú pre nás dôležité. „To za našich časov...“ Pri tomto konštatovaní našich rodičov sme iba mávli rukou neuvedomiac si, že je to stará generačná povedačka, ktorá už čaká na svoj čas aj v našich ústach.
Pozeráme na ulicu, ktorá bola užitočnou súčasťou našej výchovy a chtiac-nechtiac si uvedomujeme, že je akási iná, pustá. Chlapci už nechodia k Ševčíkovcom, k Začkovi, Zemanovi či k Ryšavej a mnohým iným, aby u nich zvesili a dali zaskliť okno, ktoré nevydržalo nápor našich futbalových či hokejových zápasov. Na nefunkčnej studni pred Patyčkou už nikto nehrá faraóna či sedmu a zvečera nikto tajne nenazerá do sporadicky zastretých okien. Z našej ulice odchádzajú typické postavičky, ktoré nás vyprevádzali do života. Odchádzajú už hodnú chvíľu a nebude dlho trvať, že príde čas nachystať sa aj nám...
Manželia Miljkovičovci s vnúčaťom.
Asi to tak má byť a vždy to tak bolo. Dnes je dnes a zajtra to už bude iba spomienka. Ale pekná spomienka. Aj na dom so susediacimi bránami takmer na rohu a na jeho obyvateľov.
Na pána Miljkoviča, sympatického urasteného pána s veľkými ušnými lalokmi a zvláštne mäkkým spôsobom rozprávania. Bol prirodzenou autoritou. Nie som si teraz istý, či nebol aj organizovaný šachista ako môj otec. Na pani Miljkovičovú, vždy pôsobiacu ako starostlivá usmievavá gazdinka, pripomínajúca mi moju mamu. Ich dcéra Marta, od nás trochu staršie počerné dievča so subtílnou postavou a ku krku zastrihnutými čiernymi vlasmi. Jej príbeh ani príbeh najmladšej Márie som nevnímal tak intenzívne ako kúsok spoločnej cesty s Petrom, aj keď viem, že to jedna či druhá nemali jednoduché.
Peter bol typický predstaviteľ našej uličnej svorky. Bol pri väčšine spoločných nezbied, ktoré sme denne zažívali. Neviem či si pamätám správne, ale vidí sa mi, že práve u Miljkovičovcov som sa prvý raz stretol so starodávnym pucle, tuším s temným vyobrazením plachetnice. Ich kôlňa a dvor boli neraz svedkami bujarých hier na vojakov či streľby z fazuľkáčov. Stretnutie s Petrom však vo mne dodnes vyvoláva malú výčitkou alebo skôr hlodavú otázku… Nemal som ísť jeho cestou aj ja?
Bol som typické železničiarske dieťa, presnejšie – nadšené železničiarske dieťa. Hltal som predpisy, denne som bol na stanici, pozoroval lokomotívy, vlaky a dianie okolo života na stanici. S otcom železničiarom som staval a znova rozkladal modelovú železnicu formátu TT. Formulka „reži-rýchlik Bratislava“ a lístok za 2,20, to bola vstupenka k oknu vlaku, odkiaľ som často pozoroval dopravné predpisy v praxi a už ako malý chlapec sa snažil ohurovať vedomosťami o nich. Strojvodca – to bol môj chlapčenský sen. Zhodou okolností som sa však neskôr rozhodol pre iné, rovnako zaujímavé zameranie. Dnes uvažujem, že všetko je veľmi relatívne. Stačí malá zmena a život prinesie celkom iné súvislosti. Aj hoci – opäť v zmysle generačnej povedačky – železnica vyzerá inak ako za našich čias, keď vidím Petra, ticho mu závidím jeho povolanie rušňovodiča.
Nuž, prepáčte, že som sa dal trošku dal uniesť svojimi detskými túžbami. Pekne sa mi s vami spomínalo. A prepáčte, že sa v tejto čudnej koronavírusovej dobe nemôžem zúčastniť rozlúčky s vašou mamičkou.
Belino Moravčík
