Ďakujeme, odíďte (podaktorí)
Udalosti v zdravotníctve z konca roka 2011 vážne naštrbili môj pohľad na poslanie a postavenie lekára. Hoci pripúšťam, že lekársky stav je u nás nedocenený, vlaňajšia forma lekárskeho protestu a jeho eskalácia ma šokovala. Štrajk a jemu podobné nátlakové akcie totiž chápem ako poslednú možnosť protestu skupiny ľudí, ktorí sa nachádzajú v takej (zvyčajne ekonomickej) situácii, ktorá hraničí so zúfalým, bezvýchodiskovým stavom. Nepoznám však lekára, ktorého by som mohol zaradiť do tejto kategórie.
Je zvláštne, že aj napriek výdatne medializovanej nespokojnosti slovenských lekárov s ocenením zo strany štátu sme dlho zaznamenávali permanentný pretlak uchádzačov o lekárske poslanie. Slovo poslanie som použil zámerne. Ako zamestnanie totiž možno povolanie lekára chápať iba po odborárskych akciách, akých sme v poslednom čase boli (a stále sme) svedkami. A za aké dostal ich slovenský predák, mimochodom, súkromný (teda nie štátom platený) lekár kontroverzné vyznamenanie... A kontroverzné nielen preto, že mu ho udelili v zahraničí.
Pritom všetci, aj protestujúci lekári, vyštudovali najnáročnejší a najdrahší vysokoškolský odbor za relatívne malý peniaz v krajine, ktorej ekonomické, politické a ešte neviem aké atribúty dôverne poznali, takže sa mohli slobodne rozhodnúť pre iné, lukratívnejšie zamestnanie. Nie každý totiž môže liečiť ľudí; na to musí byť obdarovaný...
Nemohol som uveriť, že lekári pripustili, aby ich odchod z nemocníc spôsobil najťažšiu situáciu na detských klinikách, najmä na tých, kde opustili onkologicky choré – deti.
To všetko ma priviedlo k úvahe, že nastal čas, keď by sme mali vstúpiť do štrajku my pacienti. Mali by sme odmietnuť lekárov, ktorí sa pre väčší krajec rozhodli spreneveriť svojmu poslaniu. Mali by sme ich naozaj nechať odísť do zahraničia, kam napokon mohli odísť už dávno. Aj študovať.
Nakazení dobrom
Našťastie, k tým, ktorí by naozaj odísť mali, nepatria všetci. Predsa len totiž existujú aj takí, od ktorých sa môžete nakaziť – dobrom.
Ja som na to mal príležitosť pri sprevádzaní pacienta s diagnózou polycytémia vera. Ochorenie, ktorého zákernosť prvý laický pohľad neodhalí. Je to „hustá krv“ a jej terapeutické zvládanie aj pomocou venepunkcie – púšťania žilou – v nás vyvoláva pocit falošného uspokojenia, že to hádam nebude také zlé. Opak je pravdou. Tretie štádium tejto choroby vrcholí akútnou leukémiou, ktorá má veľmi zlú prognózu s fatálnymi následkami. Lotéria môže trvať desať aj pätnásť rokov, ale aj podstatne kratšie.
Ilustračná fotografia Lighthouse50
My sme svoju cestu s polycytémiou vera začali s naším príbuzným pred šiestimi rokmi v hematologickej ambulancii Národnej transfúznej služby (NTS) Slovenskej republiky, na pracovisku v Trnave.
Do nemocnice nechodíte radi ani ako sprievod, a ak už máte niečo za sebou, zvyčajne vás neprekvapí nie celkom fungujúci systém, rutina, bezúčelné pohadzovanie pacienta a mnoho negatívnych vecí, ktoré sú už pre túto dobu príznačné. Naopak, je prekvapujúce, ak nájdete čokoľvek, čo sa tejto dobe akosi vymyká.
Myšlienka darovať krv ma vždy priťahovala a povznášala, ale pre svoj zdravotný stav som nikdy nemal možnosť zažiť krásny pocit darovania kúska seba v prospech iných. Napriek tomu som však štyri roky pravidelne navštevoval odbernú stanicu NTS v Trnave a nechával sa tu infikovať dobrom, ktoré vyžaruje zo všetkých kútov tohto pracoviska.
Sedím vo veľkej čakárni s opotrebovanými kreslami a sledujem, ako to tu chodí. Zvyčajne tu býva prekvapivo veľa ľudí rôznych vekových kategórií a sociálnych skupín podrobujúcich sa rituálu vyšetrení pred odberom najvzácnejšej tekutiny. Pozerám sa do tvárí ľudí, ktorí by ma na ulici vôbec neoslovili, ale tu ma udivujú svojím príkladom a dostavajú sa v mojich očiach na najvyššie priečky pomyselného rebríčka. Mužní študenti aj útle študentky, zrelé ženy aj starší muži, občas aj uniformy rôznych príslušností.
Trošku im závidím, pretože odmena, ktorú dostávajú v podobe pocitu spolupatričnosti a účasti na utrpení iných, je vskutku kráľovská. Aj personál je tu akýsi iný. Ujímajú sa vás už pri vchode, biele plášte sa mihajú sem a tam, dvere ordinácií sú otvorené. Darcov pozývajú na kávu, na občerstvenie a panuje tu taká prívetivá domácka atmosféra ako v idealizujúcich seriáloch z nemocničného prostredia. A keď sa vás ujme vedúca lekárka, pochopíte, aký úžasný vplyv na chod nejakého organizmu má príklad šéfa.
Môj sedemdesiatosemročný príbuzný s fatálnou diagnózou bol zahrnutý maximálnou starostlivosťou a úsilím o komplexnú pomoc na zmiernenie jeho problémov. A hoci progres jeho ochorenia vyžadoval stále častejšie návštevy, zakaždým sme sa stretli s nebývalou ochotou tohto zvláštneho kolektívu.
Neviem, prečo to tak funguje, či je to tým, že sem chodia zdraví ľudia dobrovoľne odovzdať to najcennejšie, alebo tým, že tu pracujú iba povolaní. Viem však, že kúsok takejto atmosféry by sme si mali želať nielen v zdravotníckych zariadeniach, ale všade okolo nás.
