Voči obchodným reťazcom sú slovenskí výrobcovia ešte väčšími vazalmi ako zákazníci, ktorí sa chytajú na udice s návnadami „výhod“. Keď na to, že sú vyciciavanou korisťou prídu zákazníci, môžu reťazec ignorovať. Keď to zistia výrobcovia, môžu nanajvýš – čušať..
Táto reportáž pôvodne vyšla 29. apríla 2000 v denníku Práca, ktorý už neexistuje. Uverejňujeme ju ako memento pripomínajúce, že čoskoro by mohla prestať existovať aj rodná stanička jediného slovenského herca, ktorý si svojím herectvom vyslúžil filmového Oscara. Či sa na jej zániku podpíšu železničiari, ktorí by sa napokon Jozefom Kronerom, v ktorom kolovala železničiarska krv, mohli pýšiť tiež, ale nechcú zľaviť z ceny pozemkov, alebo Staškovčania či my Slováci, nie je podstatné.
Podnetom na tento rozhovor bola prednáška docentky Dr. Evy Polákovej členky Medzinárodnej akadémie vied (AIS) v San Marine, na konferencii pri príležitosti 20. výročia Slovenského syndikátu novinárov začiatkom roka 2010 o etike žurnalistickej profesie, o vzťahu novinárov k nej i k politikom, a najmä k faktom.
O stave dodržiavania písaných aj nepísaných etických pravidiel svedčí aj to, že podmienkou E. Polákovej na poskytnutie rozhovoru bola možnosť jeho autorizácie. Ako to dopadlo?
„Vždy, keď sa ma pri platení nejakého tovaru spýtajú, či zbieram body, zrozpačitiem,“ zdôverovala sa mi nedávno v obchode jedna zákazníčka. „Pretože nezbieram. A neviem, či je to dobré, alebo zlé. To isté platí pri otázke, či mám klubovú kartu, ktorá mi má priniesť rôzne výhody.“
Výhody pri používaní rôznych kariet rôznych klubových reťazcov majú aj nevýhody.
Všetkým čitateľom tejto stránky
Nech máte v roku 2010 všetkého primerane, falošné vinše nech vás neroztrpčia, pretože s MartaCartouMM sa všetky úprimné želania môžu premeniť na skutočnosť.
Keď tento rok v Handlovej zavalilo dve desiatky ľudí, bola som v duchu tam.
Pri bani, kde som zakotvila, keď som chcela vedieť, kam dennodenne fáral môj dobrý kamarát.
V škole, kde som bola na besede.
Bola som v duchu v jednom z bytov baníckej kolónie, takom plnom kníh, až sa pod nimi neprehýbali len police, ale aj dlážka a odkiaľ mi roky chodili listy napísané prekrásnym, až kaligrafickým písmom. Boli od kamaráta baníka-básnika, čo nielen kopal uhlie, aj aj vášnivo rád čítal a zbieral autogramy (nielen) spisovateľov a s ktorým sme sa spoznali na vyhlasovaní víťazov Literárneho Kežmarku práve keď bola v rozpuku Pražská jar.
Nech je ma radšej menej, ale dlho
to mi okrem iného povedala speváčka Misha v rozhovore, ktorý bol pre mňa najprv profesionálnou povinnou jazdou, ale potom potešením, ktoré s jej dovolením rada posielam ďalej.
Grétku Blicklingovú z Trenčína som spoznala, keď mi bolo veľmi ťažko; asi tak, ako ju zrejme spoznalo aj množstvo ďalších ľudí. Najprv pomáhala mne a môjmu partnerovi Milanovi Chvílovi ošetrovať jeho ťažko chorú mamu, neskôr aj jeho. Pokladala som za šťastie, že Grétka si do starostlivosti svojej Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti pribrala ich oboch. Pretože Grétka je nielen vynikajúca odborníčka, ale aj krásny človek.