Obávam sa, že došlo k hlbokému ohrozeniu demokracie. Viac ľudí z môjho okolia než by mi bolo milé, má totiž celkom iné názory ako ja. A čo je nielen demokraciu ohrozujúce, ale až životu nebezpečné, nielenže majú iné názory, ale rozhodli sa podľa nich žiť.
Raz večer, ako ostatne aj po iné večery, sa môj syn dotiahol v pyžame, bosý a čulý ako rybička, so smrteľne vážnym výrazom v očiach. Kým som ho stačila vyhnať do postele vyhlásil s dôležitosťou ministerského predsedu, že mi musí niečo povedať. Tušila som poznámku v žiackej, tak som sa, ako psychológovia radia, zatvárila čiastočne neutrálne, čiastočne povzbudivo a čakala som.
„Ale ja sa ťa vlastne chcem niečo spýtať,“ začal.
Podchod , ktorý bol v osemdesiatych rokoch minulého storočia súčasťou riešenia priestoru bratislavského Trnavského mýta, je v katastrofálnom, ba až katastrofickom stave. Čo ako som sa usilovala, z električky sa nedalo vystúpiť inak ako rovno do záplavy obsiahnutie, špiny, špiny a ešte raz špiny.
Prístrešky zastávok hromadnej dopravy na bratislavskom Trnavskom mýte dávali už pred pár mesiacmi nádej, že sa nielen s nimi, ale aj s katastrofálne zdevastovaným podchodom, ktorý na ne nadväzuje, konečne čosi deje. Hoci koše na odpadky, ak nejaké sú, bohvie prečo zostali pôvodné, prežraté od hrdze a špinavé až strach pozrieť, stĺpy a lavičky zastávkového električkového uzla sú vynovené, asfalt na nástupných ostrovčekoch vystriedali dlažobné kocky, sklá sú pomerne čisté, ba možno aj nové. Postaral sa o to Dopravný podnik Bratislavy. Kto na Trnavskom mýte nemusel vystupovať, mohol si myslieť, že podobnej úpravy sa konečne dočkal alebo sa dočká aj podchod a blízka tržnica. Veď o pár týždňov budú v Bratislave majstrovstvá sveta v hokeji. Omyl.
V bratislavskej Mestskej tržnici s oficiálnou adresou pôvodne na Malinovského, po premenovaní na Šancovej ulici bolo v ten piatok okolo pol šiestej tak málo ľudí, akoby tam práve niekto ohlásil uloženie bomby. Ako som sa dozvedela od panej, ktorá na jednom z trhovníckych stolov ponúkla produkty svojho políčka, v sobotu to vraj býva ešte horšie. Tak predsa bomba!
Napísať raz čapkovskú reportáž z nejakého futbalového zápasu... Zachytiť nielen nuansy hry, ale najmä atmosféru: vzrušenie, dramatickosť i poéziu vriaceho chvenia emócií vibrujúcich v rovnakom takte s malou koženou guľou, ktorá má schopnosť pohrávať sa s masami ľudí. Tá chuť ma roky neprešla.
Fascinujú ma a obdivujem ľudí úžasne múdrych, pracujúcich s chuťou, ľudí, čo nás kamsi posúvajú, lebo uvažujú úplne inak ako väčšina. Takých ľudí je málo.
To mi raz povedala šéfredaktorka časopisu ŽIVOT, vtedy ešte redaktorka Slovenskej televízie PhDr. Renáta Klačanská, a ja som začala byť zvedavá. Pozhovárala som sa s ňou, rozhovor vyšiel v Nedeľnej Pravde a po nedávnom opätovnom prečítaní som si uvedomila, že má čo povedať aj teraz. Aj posledné dve odpovede, ktoré sa vtedy na novinovú stranu nevošli, ale v počítači zostali a v súvislosti so súčasnosťou môže byť zaujímavou nepredpokladanou pointou ich posledné slovo.