Zákazníci na udici

Marta Moravčíková

Výhody pri používaní rôznych kariet rôznych klubových reťazcov majú aj nevýhody. Človek sa k nim zvyčajne dopracuje, len ak nenakupuje chaoticky a podľa toho, kde práve je, keď má na nakupovanie čas, ale premyslene a systematicky. Napríklad podľa toho, kde a za akú zaplatenú sumu mu poskytnú aké bonusy, čo si musí kúpiť, aby dostal so zľavou (teda akože ušetril) tovar, ktorý zväčša vôbec nepotrebuje, ale citujúc jednu z postáv B. Hrabala „nekupte to, když je to tak levný“... Nehovoriac o tom, že klubista musí „svoj“ reťazec pravidelne sledovať – prostredníctvom letákov, plagátov či internetu (ak naň má pripojenie). Inak by totiž jeho pozornosti mohli ujsť nielen rôzne akcie, ale aj často sa meniace pravidlá hry. Skrátka, musí byť na pulze trhu. Presnejšie, na pulze „svojich“ obchodov. To je dosť náročné na čas aj na energiu.

Azda najmenej náročné je byť na pulze obchodov s potravinami. Veď jedenie je nekonečný príbeh. Čo však s kartou, ktorú človek dostane pri kúpe topánok či elektrospotrebiča neraz aj s upozornením, že jej platnosť je obmedzená a že viac sa o tom dozvie, keď bude sledovať aktivity príslušného reťazca či firmy? Topánky ani elektrospotrebiče si predsa nekupujeme každý deň, týždeň ani mesiac. Teda aspoň nie drvivá väčšina z nás. Niektoré firmy si tento hendikep priemerných zákazníkov rýchlo uvedomili a konajú. Znížili napríklad limitné sumy na získanie kariet, predĺžili obdobie, počas ktorého platia zľavy pre verných zákazníkov. Alebo rozšírili dosah svojich klubových kariet tak, že sa dajú použiť aj ako platobné napríklad v sieti potravinových reťazcov alebo kníhkupectiev. Kto chce nový elektrospotrebič, môže teda body na jeho výhodnejšiu kúpu získať aj pri nákupe chleba, zeleniny či kníh.

Za misu „bonusov“

Pri snahe zabezpečiť odbyt tovaru za každú cenu sú inovácie a vynaliezavosť predajcov bezhraničné. Zrejme niet zákazníka, ktorý by sa aspoň raz nebol stretol s rôznymi obrázkami, obdĺžnikmi či štvorčekmi, ktoré treba kamsi ukladať, lepiť, posielať. Tiež som raz čohosi takého dostala pri pokladnici celý pásik. Čo s nimi? Sem ich budete lepiť, vybrala pokladníčka malý plagátik, a keď zaplníte celú plochu, dostanete na ďalší nákup desaťpercentnú zľavu. To by mohlo mať zmysel; výhoda ponúkanej transakcie spočívala v zľave na tovar, ktorý by som si sama vybrala. Po nazbieraní plného počtu koliesok som však dostala namiesto desaťpercentnej zľavy na nákup knižočku kupónov so zľavami na tovar, ktorý by som si nikdy nekúpila. Už-už som ju išla vyhodiť, keď som na konci predsa len našla aj kupón na desaťpercentnú zľavu na ľubovoľný tovar. Bonus – ibaže s umne premyslenou udicou. A k udici aj sieť: formulár so žiadosťou o vydanie zákazníckej karty a prihlášku do vernostného programu, ktorý má zákazníka pripútať ku konkrétnemu reťazcu. Aby sa znova a znova vracal. Ak nie pre kvalitu tovaru či služieb, tak pre zľavy.

Šikovný manéver. Veď hoci mnohí naši občania pohŕdajú jedno- a dvojcentíkmi a sotva si na ne začali zvykať, už žiadajú ich zrušenie, záplava lepkových bodov ani vernostných kariet ponúkajúcich neraz doslova centíkové zľavy, im v peňaženkách nezavadzia. Ani vtedy nie, ak si obchodná spoločnosť, ktorej sa upísali, vyhradzuje právo kedykoľvek zmeniť hodnotu bodov alebo si určiť, na ktoré výrobky sa ich započítanie nevzťahuje, ľubovoľne meniť pravidlá hry, prípadne vernostný program ukončiť. Podaktorým z nás kríza-nekríza centy v peňaženkám prekážajú. Súhlas s istým vazalstvom pre vidinu ušetrenia pár eur nie. Napriek tomu, že vieme: na sledovanie všetkých tých programov a akciových akcií jednoducho nebudeme mať čas a mnohé z toho, čo sme chceli našetriť, necháme prepadnúť v prospech reťazca. Pravda, ak nemáme nešťastie byť nezamestnaní alebo dôchodcovia s najnižšími príjmami či z iných dôvodov nesolventní, a teda chytajúci sa pre zníženie výdavkov aj slamky, vlastne – karty. Ale tak či onak: neprihláste sa keď je to také lákavé...

Veľkí bratia nás sledujú

Aj tí, ktorí hromžili, ba aj stále pokladajú za zásah do súkromia nevyhnutnosť preukazovať sa v rôznych inštitúciách rodným číslom, adresou, údajmi o vzdelaní, rodinnom stave a ktovie čím ešte, poskytujú pri vidine nejakej výhody toto všetko hocikomu. A ochotne. Neprekáža im, že ich sleduje čoraz viac orwellovských „veľkých bratov“. Veď, ako sa nazdávajú, svoje identifikačné údaje neposkytujú zadarmo: dostanú na kadečo zľavy, stanú sa VIP zákazníkmi, ak majú žrebovateľnú kartu, môžu čosi vyhrať, ba možno si vyslúžia aj nejakú striebornú, zlatú kartu či platinovú kartu. Ponúkajú ich nielen banky, benzínky, cestovné kancelárie a rekreačné strediská, lekárenské reťazce a ďalší a ďalší a ďalší, ale napríklad aj zdravotnícke zariadenia.

Žiadateľ o vydanie drvivej väčšiny rôznych typov kariet pritom musí svoje osobné údaje nielen poskytnúť a akúkoľvek zmenu vždy nahlásiť, ale aj súhlasiť s ich spracúvaním. V jednej spoločnosti „na účely poštového styku“, v inej „na účely prieskumu“, v ďalšej na iné účely. A podpisom dáva žiadateľ „výslovný súhlas so spracovaním osobných údajov aj údajov o nákupoch tovaru a služieb (miesto nákupu, čas nákupu, názov tovaru, hodnota a platobné podmienky)“. Najmä však, citujem: „súhlasí s tým, aby spoločnosť sama alebo prostredníctvom sprostredkovateľa(-ov) získané osobné údaje zaznamenala do elektronickej formy, aby ich v elektronickej aj v písomnej forme uchovávala, zhromažďovala, usporadúvala, vyhľadávala, prehľadávala, využívala, prehliadala, kombinovala, premiestňovala, preskupovala, užívala a poskytovala“. Teda odovzdávala ďalej bohviekomu na bohvieaké účely. V niektorých prípadoch je takýto súhlas dokonca neodvolateľný. Ale ak ho aj odvolať možno – kto len trochu pracuje počítačmi a informačnými sieťami vie, že nie je nič jednoduchšie, ako hocijaké údaje za pár sekúnd odkopírovať. A zneužiť. V lepšom prípade využiť.

Podpisy na predaj

Informácie, ktorých prostredníctvom mapuje ten, kto chce nielen naše osobné údaje, ale z nákupných zvyklostí aj spôsob nášho života, aby s nami mohol účinnejšie manipulovať, aby sme žili konali v jeho prospech, sú mimoriadne žiadaný artikel. Obchodné a iné spoločnosti za databázy údajov, ktoré im umožňujú prenikať do nášho súkromia, aby si nás vychovali na svoj obraz a pre svoje potreby, dobre platia.

Pravdaže, ak máme pocit, že reťazcami ponúkané bonusy sú pre nás výhodné, zvyčajne nás také odhaľovanie súkromia vôbec netrápi a podpíšeme, často rovno v predajni, čokoľvek a komukoľvek. A kariet či lepiacich letáčikov a samolepiacich bodov nám v peňaženkách pribúda. A zrejme aj pribúdať bude. Niektoré obchodné reťazce sa na Slovensku budú i napriek kríze rozširovať aj v roku 2010, ba najmenej jeden z nich sa u nás chystá prevádzkovať aj malé obchody.

Dobrá správa pre ich možných nových zamestnancov. Tým skôr, že na Slovensku vlani stúpol počet občanov bez práce a pravidelného prímu o 131-tisíc. Menej dobrá je táto správa pre malých obchodníkov. Ich tržby sa podľa správ z médií do októbra 2009 prepadli oproti rovnakému obdobiu v roku 2008 asi o desatinu; rastúca nezamestnanosť a klesajúce príjmy totiž nútia kupujúcich znížiť výdavky. To znamená, že nielen menej nakupujú, ale aj to, že kupujú tam, kde im poskytnú výhodné ceny a podmienky.

Malí predajcovia o takých megaakciách s výdatnou marketingovou podporou môžu nanajvýš snívať, pretože uskutočniť ich nemajú za čo. A najmä v lokalitách s vysokou nezamestnanosťou, kde kúpyschopnosť klesá na najnižšiu možnú mieru. Jediným bonusom, ktorý zvyčajne môžu ponúknuť, je len ochota dávať tovar aj na úver. Otázka je, ako dlho o svoju v podstate sociálnu výpomoc blížnym stoja. Pri expanzii raťazcov a raste nezamestnanosti, ktorý, ako mnohí predpovedali, zastavili zahraničné automobilky iba dočasne, totiž môžu byť na takúto pomoc rýchlo odkázaní aj oni sami.

Trhplantácia

Predstaviteľom obchodných reťazcov i malým obchodníkom sa nemožno čudovať. Jedným i druhým ide o to isté a na získanie a udržanie zákazníkov je dobrý akýkoľvek prostriedok. A hoci aj mnohí propagátori tézy, podľa ktorej „všetko vyrieši trh“, už pochopili, že to naozaj „všetko“ je aj nad jeho sily, jedno trhu treba priznať: veľké zásoby trikov, ako prilákať zákazníkov a presvedčiť ich, že míňaním peňazí vlastne šetria. Plagátikov na zbieranie bodov, kariet zákazníckych, študentských, VIP, MAX, Región, na taxíky, parkovacích, darčekových, SIM, wifi, hotelových, poukážok na rôzne zľavy na všeličo, je priam nespočítateľné množstvo a takmer nespočítateľné množstvo je nielen ich používateľov, ale aj zberateľov. Lahôdka pre budúcich historikov. Trojpercentné zľavy pre dôchodcov, ako hlása oznam na výklade jedného malého obchodíka na frekventovanej ulici hlavného mesta sa možno v tejto súvislosti zdajú smiešne. Ale je fakt, že ten obchod prežil nielen minulý, ale už aj dvadsať rokov súčasného režimu. A fakt je aj to, že sa všelijakých kariet v peňaženkách nezbavíme – pravda, ak sa nedožijeme toho, že nám do hláv budú implantovať (pravdaže na vlastnú žiadosť, aby v nás implantátmi potlačili neodbytný pocit, že nás ovládajú) čipy, pomocou ktorých nás budú navigovať tam, kde nás budú chcieť mať.