Trenčín a okolie 2004 – 2009, aktualizovaný výber z textov uverejnených v týždenníku Profesia (2004) a Slovo (2007)

Pani sestrička (a iní)

Grétku Blicklingovú z Trenčína som spoznala, keď mi bolo veľmi ťažko; asi tak, ako ju zrejme spoznalo aj množstvo ďalších ľudí. Najprv pomáhala mne a môjmu partnerovi Milanovi Chvílovi ošetrovať jeho ťažko chorú mamu, neskôr aj jeho. Pokladala som za šťastie, že Grétka si do starostlivosti svojej Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti pribrala ich oboch. Pretože Grétka je nielen vynikajúca odborníčka, ale aj krásny človek.

To, že je Margaréta Blicklingová krásny človek, nehovorím iba ja. Potvrdzovali to aj pacienti z Trenčína a jeho okolia, ktorí sa dostali do jej starostlivosti. Starší pán s ranami na pätách väčšími ako dvojeuro a hlbokými až po kosť ju nazval anjelom. Kým mu jednu po druhej čistila a ošetrovala diery v nohe, on mi rozprával: „Ťažko aj vypovedať, aké je to šťastie, že sme sa dopočuli práve o nej,“ pochvaľoval si, kým mu z jám v svalovine opatrne odstraňovala kusy gázy s masťou, ktorá odvčera splnila svoju hojivú úlohu. „S nemocnicou, sa to nedá ani porovnať.“ A Grétka dopĺňa, že veru trvalo týždne, kým sa po jeho návrate z nemocnice podarilo zanedbané rany dať ako-tak do poriadku. „Kdeže by mi ich boli čistili tak starostlivo ako tuto pani sestrička. Ale ani im to veľmi nezazlievam. Sestier je dnes málo, tam sa jedna starala o celé oddelenie a ledva stíhala to najnutnejšie. Teraz sa to hádam pohne k lepšiemu,“ pokračuje starý pán, kým mu na rany na jednej nohe svieti biolampa a druhú Grétka ponára do hojivého kúpeľa.

Nemá kto

Domáce prostredie je pri akejkoľvek liečbe priam nezaplatiteľný liek. Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), ktoré sú obdobou voľakedajších terénnych sestier, preto možno pokladať za veľmi progresívne. Aj napriek tomu, že hoci odborne sú nielen na rovnakej, ale veľmi často na vyššej úrovni ako zahraničné sestry, materiálne sa ich postavenie vôbec nedá porovnať.

Grétka Blicklingová to zažila, keď bola približne pred piatimi rokmi na niekoľkotýždňovej stáži v Rakúsku. Dva týždne ošetrovala jediného človeka za nepomerne vyšší honorár, než aký dostane za prácu so všetkými svojich pacientmi na Slovensku. Napriek tomu, že doma denne ošetrí od šestnásť do tridsať ľudí, zmluvy má so všetkými poisťovňami a s približne dvadsiatimi lekármi a autom pritom pendluje po celom Trenčíne a jeho okolí. Cez víkendy sa venuje papierovaniu a ak je to potrebné, chodí aj k pacientom; to platí aj cez sviatky. Navyše prakticky nevypína mobil, aby bola k dispozícii nielen priamou pomocou, ale aj radou. Je zároveň výkonnou sestrou i šéfkou a manažérkou agentúry a zamestnáva ešte dvoch ľudí. Stanovuje, koho treba ošetrovať denne, ku komu už vzhľadom na hojenie rán stačí ošetrenie obdeň či raz za týždeň.

Prečo vtedy nezostala pri jednoduchšej práci okolo jedného pacienta? Lebo sa jej hlboko dovnútra predralo s úľavou vyslovené ktorýmsi z tých slovenských: „Ako dobre, že ste už tu!“ Vedomie, že doma ju potrebujú mnohí, ju napĺňa radosťou. Skúsenosť z ošetrovania pacientov v Rakúsku však pokladá za veľmi užitočnú. Podmienky aj platy neporovnateľné, zato kvalita práce slovenských zdravotných sestier vynikajúca a – žiadaná. Bohužiaľ. Bohužiaľ preto, lebo aj to je dôvod, pre ktorý v slovenských nemocniciach sestry už niekoľko rokov chýbajú. A tie, ktoré pracujú v ADOS-och musia neraz naprávať to, čo sa preto v nemocniciach neošetruje, ako by sa malo.

Úcta aj k tým v plienkach

Je dačo pred dvanástou a Grétku, pre ktorú je pán Peter od rána už ôsmym ošetreným pacientom, strieda opatrovateľka, ktorá mu podá obed. Ja nastupujem do jej auta, ktoré je pojazdnou ambulanciou, ošetrovňou aj kanceláriou a ideme do Kubrej. Čaká tam staršia pani s hlbokými ranami na členkoch, ktorá výdatne preháňa dcéry, čo sa o ňu prišli načas starať jedna zo západných Čiech, druhá zo severnej Moravy. Starkej, ktorá pre boľačky na nohách už ledva prejde z izby do kuchyne, sa nepáči, že jej vybavili nosenie obedov. Ona by si vraj mesačne navarila lacnejšie ako za 70 eur. O sťahovaní k dcéram nechce ani počuť. Ani o návšteve urológa, aby potvrdil jej čiastočnú inkontineciu a predpísal jej dospelácke pampersky. Cestou do auta sestrička s jednou z dcér dohovára stratégiu, ako to so starkou vyriešiť, aby nebolo treba dotýkať sa jej ostychu. Sestra Blicklingová je taktná. Ani brvou nedá najavo, ak ju u pacientov zaskočí nejaký ich problém s hygienou, chudobou, zlou náladou či nevedomosťou. Takmer o všetkých sa vyjadruje s nefalšovanou úctou. To, čo mnohí napriek svojmu zdravotnému stavu dokážu, ale aj čo dokážu ich blízki, si ju podľa nej zaslúži.

Cestou od pani Amálie sa zastavíme v kubranskej lekárni po lieky, zdravotnícky materiál a pampersky pre Janka. To vraj čosi uvidím. Ale najprv treba zasa prefičať cez Trenčín a potom sa osviežiť kyselkou kúsok za Kostolnou. V extrémne sparnom lete býva pristavenie pri prameni kyslastej minerálnej vody skvelej chuti životabudivé. A niekedy tak pôsobí už aj pohľad z auta na okolité kopce a nádhernú prírodu. „Tak si dobíjam energiu,“ usmieva sa Grétka. Dnes je v pláne ešte aj Chocholná-Velčice a Štvrtok, kde má nového pacienta, ktorý si z nemocnice priniesol preležaniny na pätách. Preležaniny a zúbožený stav chorých, ktorí sa vracajú z liečby v nemocniciach je vraj veľmi častý jav. Daň redukcii pracovných miest v zdravotníctve.

Láskou sme živí

„Ešte chvíľočku, na toto nesmiem zabudnúť,“ zdôrazňovala Grétka, keď som s ňou na obchôdzku po pacientoch išla prvý raz. Zabudnúť nechcela na trochu piškót a granúl pre psa takmer osemdesiatročnej starenky zo Svinnej, ktorej bolo treba ošetriť nohu otvorenú po ťažkom zápale žíl. Tie piškóty a granuly hovoria o Grétke viac, ako by prezradil náročný psychologický test. Psík aj starenka, zakrývajúca bolesť z rany za úsmev, sa sestričke potešili rovnako. Pre oboch je nádejou na čosi lepšie. Gázu, peroxid vodíka, hojivú masť na zapálené žily aj ďalšiu na ranu, si Grétka nachystala skôr, ako si starká zobula kapce a ponožky. V kuchynke s okienkom ako dlaň bola taká tma, že ak mala na ranu vidieť, musela otvoriť dvere na dvor, lebo v dedine vypli elektrinu. Napriek tomu mala Grétka v okamihu na gáze špachtličkou roztreté hojivé masti, a kým si starká vyložila boľavú nohu na malý stolček, bola pripravená. Z gázy šikovne vystrihovala kolieska podľa obvodov rany, aby masť nepoškodila okolité zdravé tkanivo, babičke pritom nakazovala, aby si zakúrila, lebo noha potrebuje teplo, hoci tušila, že namiesto pri peci vysedáva na jesennom slniečku preto, lebo kurivo je drahé.

Ani tie misy neprekážajú

Bez auta by Grétka svoju prácu robiť nemohla. Preto jej pri zakladaní ADOS-u prišla veľmi vhod celoživotná láska k autám a šoférovaniu. „Bola som ešte celkom malá a už by som sa bola rada vozila celkom sama aspoň na motorke,“ spomína. Otec, jej to dovolil, len čo sa dalo, takže sa s jazdením skamarátila veľmi skoro. Rovnako skoro sa dostala do kontaktu aj s ošetrovaním rán. Už trojročná sa totiž pri jazde na bicykli často zranila tak, že potrebovala odborné ošetrenie. A na sestričkách pri ňom mohla nechať oči.

A tak odjakživa chcela byť zdravotnou sestrou. Až keď ju rodičia zneistili otázkou, či jej nebude prekážať vynášať celý život spod pacientov misy, skúsila najprv strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Po maturite si však urobila zdravotnícku nadstavbu a šesť rokov robila gynekologickú sestru. Potom študovala ďalej, aby mohla ošetrovať psychiatrických pacientov v trenčianskej väzenskej nemocnici. A keď sa po po dvadsiatich šiestich rokoch praxe v nemocnici rozhodla venovať sa pacientom doma, absolvovala ďalšie pomaturitné štúdium so špecializáciou na domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Stala sa aj diplomovanou sestrou, stále chodí na kurzy, školenia a konferencie, kde si ustavične dopĺňa poznatky a navyše vždy študuje každú novú diagnózu, ktorá sa u jej pacientov vyskytne. Lebo je nevyhnutné, aby o ochorení čo najviac vedela ona aj aby učila pacientov a ich rodinných príslušníkov – nebáť sa ochorenia či rany, naučiť sa, ako svojmu blízkemu uľaviť a pomôcť. Naučiť sa aj prekonať odpor, ak má povedzme vývod po operácii hrubého čreva a pri čistení zapácha. A čistiť ho ako Grétka – ako keby utierala pôvabne usoplený noštek novorodenca. Zaobchádzať s chorým s citom, pochopením a dôstojnosťou.

Jankov anjel

Kým sa dostaneme do Chocholnej, pýtam sa na pacientov, ktorých som so sestrou Blicklingovou navštívila pred troma rokmi. Ako je na tom muž po druhej mozgovej mŕtvici a jeho žena, ktorá ho opatruje už desiaty rok bez vystriedania? Už vtedy jej dochádzali sily aj peniaze, ako náhradu gázy strihala, prala a žehlila handry, lebo zdravotnícky materiál poisťovne aj tým najťažším pacientom platia len obmedzene. On je vraj na tom stále rovnako, manželka upadá do čoraz ťažších depresií, akurát tie limity sa trošičku zdvihli...

Pred paňou, ktorá nás od brány maličkého domčeka vedie k Jankovi, sa treba pokloniť. Kedysi žil celkom sám na jednej z neďalekých kopaníc a keď ho zrazu začali kváriť storaké ochorenia a telo mu začali zožierať rany aj špina (niektorého chlapa dostať k umývadlu je nad ľudské sily), vzala si ho k sebe. Sama vážne chorá, bieda v jej domčeku dýcha z každého kúta, ale nedalo jej nechať človeka skapať ako divú zver, čo ho aj musí baliť do pampersiek.

„Vážim si ju za to,“ hovorí Grétka, keď sa vraciame do Trenčína, a ja si uvedomujem, že to povedala takmer pri každom pacientovi alebo človeku, ktorý sa oňho staral. A na pozadí toho, čo som videla, si uvedomujem aj to, že je veľmi užitočné vyjsť aspoň občas zo závetria hoci aj len závetria štandardu priemernej strednej či až nižšej strednej vrstvy. Keby sme to aspoň z času na čas robili všetci, bolo by hádam v našom živote tichšie. A azda bolo počuť aj menej prázdneho kaviarenského teoretizovania, mediálnych škrekov či hlupáckeho internetového brechania. Lebo to, ako sa žije mimo závetria dobrých bydiel, neraz vyráža dych.

Učiteľka i objaviteľka

V ošetrovateľstve je podľa Grétky príjemné všetko, čo sa podarí, no aj skúsená sestra sa ťažko vyrovnáva so stavmi vo finálnych štádiách choroby, najmä, ak ide o pomerne mladých ľudí. A je veľmi náročné, ak treba okrem odbornej starostlivosti pre pacienta poskytovať aj psychickú oporu rodine, ktorú ťažký stav príbuzného veľmi traumatizuje.

„K istým starým manželom som chodievala len sporadicky, merať tlak, no všimla som si, že domáci pán veľmi schudol. Tak som po dohode s lekárkou urobila odbery a ukázalo sa, že má onkologické ochorenie. Po troch mesiacoch sa to isté zopakovalo s jeho manželkou. Oboch hospitalizovali, preliečili a oni chorobu celkom dobre prekonali. Nebyť našej služby, ktorej prostredníctvom prinášame aj istú osvetu, boli by zomreli, lebo svoje problémy pripisovali veku.“

To, že pomohla zachrániť život, bolo pre Grétku radostné a príjemné. Nedobíja ju však len príjemno z pocitu, že pomohla, či cesty krásnym krajom za pacientmi v aute, ktoré ovláda s bravúrou, akú by jej mohol závidieť hocijaký šofér z povolania. Veľmi veľa čerpá i z rodiny. „Moji chlapi, teda manžel a najmladší syn, ktorý na rozdiel od ženatého staršieho a vydatej dcéry ešte býva s nami, akceptujú, že keď prídem domov unavená, potrebujem chvíľočku pokoja či hodinku spánku. Vedia, že dobíjam baterky.“

A pochvaľuje si aj staršieho syna, ktorý je automechanikom, ako bol jej otec, čo ju naučil skvele šoférovať. „Istota, že ak sa mi v teréne pokazí auto, príde a pomôže, je nezaplatiteľná,“ usmieva sa. „Pre mňa je dobré zázemie nevyhnutné, aby som sa svojej práci mohla venovať naplno. Lebo pri tomto povolaní sa ani inak ako naplno, robiť nedá.“ A treba si aj vypestovať schopnosť, aby jej na každom, aj tom najbiednejšom či najarogantnejšom záležalo. Pretože je to človek. „Práve to ma naučila väzenská nemocnica. Tam som sa musela na pacienta sústrediť ako na človeka, a nie ako na toho, kto sa čímsi závažným previnil. A aj pri tejto práci si musím rovnako vážiť babenku z dediny aj vysokopostaveného pána z mesta.“