„Národ, ktorý si neuvedomuje svoju minulosť, nemá čo čakať od budúcnosti,“ povedal spisovateľ – historik Vojtech Zamarovský. „Historici by sa mali prestať škriepiť o detailoch a priniesť radšej dobre podanú syntézu dejín. Takú, ktorá by chytila mladých čitateľov.“
Švagor známeho lekára raz nedal prednosť v jazde, a zrazil sa s autom mladej vodičky. Chcel to vybaviť bez policajtov, pretože si dal pred jazdou nejaké pivko a rumík a ponúkol aj slušnú sumu. Vodička však nie a nie a zavolala policajtov. Chlapík teda vzal mobil a zavolal švagrovi-lekárovi. Ten mal práve službu a vymyslel plán, ako z galiby von.
Mamy sú mamy, aj keby u nás nemali oficiálny „oslavovací“ deň. Prečítajte si, ako to pri mojej polstoročnici vnímal môj syn.
Marián zúril. Slúžili sme spolu, na večernej vizite sme vošli do pacientkinej izby a on jej bez opýtania otvoril nočný stolík a prehľadal skriňu. A bez opýtania sa prehrabal aj v jej cestovnej taške s osobnými vecami. Nič. Ona tiež nič, iba sa opovržlivo usmievala. Ako pri pocite víťazstva. A mne ten úsmev vŕtal v hlave.
Dostala som raz ponuku prenocovať v spacáku v depozitári Oravskej galérie. Ak sa vraj nebojím myší, ktoré tam zvyknú korzovať celé noci… Bojím, ale aj tak som vzhľadom na okolnosti s vďakou prijala.
Keď naďabím na taký spadnutý kvet nikdy neodolám a vždy ho zodvihnem. A nedávno som si takto priniesla kvet – spojenca.
Odvážila som sa na vianočnú prechádzku a vo vzdialenosti dvoch zastávok električky od domu som zrazu pocítila intenzívny žblnkot v črevách. Čo teraz? Musím sa prestať hýbať a blahorečiac vynálezu mobilov si zavolať taxík. Kým však príde, a netrvá to ani päť minút, je neskoro…
„No dobre, daj si teda pätnásť kvapiek Guttalaxu,“ vravím a odišiel som ambulovať. Pred polnocou som sa zastavil na oddelení. Druhá sestra mi referovala, že Žoržika už nevládze ani chodiť...