Všetci sa učíme. A najnáročnejšie je učiť sa byť slobodným. Ozajstná sloboda totiž znamená vysoký stupeň uvedomenia. Aj schopnosť rešpektovať slobodu i víťazstvá druhých.
Ak zábudlivec zabuchne dvere od bytu s kľúčmi v zámke (kedysi také, pri ktorých sa to nemôže stať, neboli) nepomôže ani to, že má rezervné kľúče napríklad u susedov alebo u príbuzných.
Odchádzam z predajne s autom plným cementu a vidím, že skladník na mňa máva – zabudol som si vziať účet. Zastavil som, vystúpil z auta, šiel po účet a bezmyšlienkovite zabuchol dvere. Hneď som vedel, že je zle. Začul som iba cvak, cvak. Auto sa samo zamklo. Už dlhšie mi blbol alarm a občas sa to stávalo, preto som nosieval dva kľúče. Tentoraz som si ich zabudol. Čo teraz?
Keď som raz (to sa u nás ešte platilo slovenskými korunami) ako vodič nastupoval do auta, pre istotu som šiel zo strany spolujazdca. Prečo? Dozviete sa, ak budete čítať ďalej.
Prečítajte si na stránkach █████ Za čo sa bojuje na Ukrajine.
Ak by som dnes napríklad ja pri vstupe do miestnosti pozdravil česť práci, považovali by ma ľudia prinajlepšom za blázna, v horšom prípade za propagátora teroristickej komunistickej ideológie. Možno by som dokonca ohrozil seba aj svoju rodinu besnejúcim hysterickým davom…
Prečítajte si text z časopisu ████████.
Evička bola prekrásna. Ja som mal sedemnásť, ona mohla mať o čosi viac. Stretával som ju vo V-klube. Ona netušila, že existujem, ja som sa na ňu iba ňu díval. Keď tancovala, keď sa smiala a keď popíjala pri bare v obkľúčení tých najfrajerskejších frajerov vtedajšieho Véčka. Keď tam nebola, Véčku niečo chýbalo. Veľmi som vtedy banoval, že mám iba sedemnásť. Je to síce vek plný testosterónu, no také krásky sa nebudú „znehodnocovať“ ani len pohľadom na taký bezperspektívny materiál. Bola skrátka nedosiahnuteľným snom.