Kľúčové problémy
Je veľmi pravdepodobné, že kľúčových (doslova) problémov nejeden z nás zažil celú plejádu, takže z príhod s nimi by pokojne mohol vzniknúť seriál. Ja sa môžem „pochváliť“ niekoľkými. Klasický, zavše priam beznádejný, ktorý zrejme poznajú najmä obyvatelia činžiakov a panelákov je zabuchnutie dverí.
Ak ktosi z rodiny zamkne, keď vaše kľúče zostali zabudnuté kdesi v útrobách bytu, dá sa to vydržať, aj keď možno s preplnenými nákupnými taškami, ak ten ktosi musel kvôli niečomu odbehnúť iba na chvíľu. Lenže ak už napríklad sedí niekde vo vlaku na druhý koniec republiky a zábudlivec nemá rezervné kľúče napríklad u susedov či u príbuzných, pomôže jedine havarijná kľúčová služba. Pravda, ak má majiteľ nedobytných dverí poruke jej telefónne číslo či ak ho nejaký snaživec neodstránil z brány, kam ho iný snaživec, súcitiaci so zábudlivcami, nalepil.
Ak zábudlivec zabuchne dvere od bytu s kľúčmi v zámke (kedysi také, pri ktorých sa to nemôže stať, neboli) môže pomôcť aj ochotný sused alebo domovník. Ja som si v jednom z úplne prvých panelákov so starými dverami i zámkami zabuchla nejeden raz. Vtedy našťastie pomohol dobrý duch nášho domu, domovník pán Haman. Teraz, v novších a menej prítulných panelákoch bez domovníkov či bez iných dobrých duchov domu, je to horšie. Ten vtedajší, náš pán Haman, mi nielen zabuchnuté dvere otvoril, ale sa so svojou metódou so mnou nezištne podelil. A prinieslo to ovocie. Aby som sa vyhla problému, keby som sa zase zabuchla a pán Haman by náhodou nebol doma, zaobstarala som si potrebné propriety a skryla ich mimo bytu tak, aby som sa k nim v prípade potreby mohla dostať. A kým sme si na dvere nedali namontovať bezpečnostnú zámku, zišlo sa mi to veru ešte veľa ráz.
Foto: Jessica Paterson
Horšie to bývalo so synovými kľúčmi od auta. V tom sa, žiaľ, „pomamil“. Raz mal po mňa prísť po skončení rozhovoru s akýmsi odborníkom. Rozhovor musel ísť na druhý deň do tlače, takže aby som ho spracovala, potrebovala som sa dostať domov rýchlejšie ako mestskou dopravou. Odborníka som však v jednej z bratislavských kaviarní morila otázkami (a on mňa odpoveďami) trochu dlhšie, ako som predpokladala a syn tiež potreboval šetriť čas. Okrem môjho odvozu mal ešte iné povinnosti, nuž ma prišiel trochu popchnúť. Popchnutie vyšlo, ibaže sa ukázalo, že je to málo platné. Keď sme totiž prišli k jeho staručkej škodovke, márne sa šacoval, kľúče od zapaľovania nenašiel. Objavil ich, až keď sa pozrel na palubnú dosku... A tak namiesto plnenia neodkladných povinností plnil môj syn svojou prítomnosťou najprv trolejbus, potom autobus cestou domov po rezervné kľúče, a zase naopak. Ja som zatiaľ plnila povinnosť strážkyne auta, aby som prípadného viťúza ovládajúceho umenie otvárať dvere áut aj bez kľúčov odradila od pokusu ufujazdiť s ním. Výsledok – spracovaný rozhovor sa do tlače dostal včas, ja v ten deň do postele vôbec nie.
To všetko však nie je nič proti kľúčovým problémom, ktoré ponúka MUDr. Rudolf Hrčka v príbehu Oleg a Jerguš Moravčík v príbehu Ako šetriť.