A ty, advent, vôbec nie si najmenší
Zlata Matláková

Voda v bielych vlniačikoch
podstupuje cestu nadol,
nič ju neobmedzuje,
sneží.

Žena s dieťaťom uprostred seba
to vidí,
zostáva pri okne.

Možno si otvorí agnuštek so svätou tmou, 
alebo rozoberie hudbu,
až sa bude zdať,
že melódia vniká do slov.

Možno odbočí k stolu,
prizrie sa lesku sklenej misky,
spozná úsmev,
tak ho dokončí.

A možno sa bude opäť pýtať:
- Mám jednu dušu naviac,
alebo tú svoju
na dve polovice rozdelenú?