Napísala mi
Poetku Zlatu Matlákovú som spoznala ako porotkyňu súťaže Literárny Kežmarok. Bola som tam so synom, vtedy ešte žiakom základnej školy a do reči sme sa dali v rýchliku cestou domov. Ona do Trnavy a potom do Špačiniec, ja so synom do Bratislavy.
Odvtedy sme v kamarátskom kontakte; kontakty sú okrem básní jej silnou parketou. Napokon, čo je človek bez kontaktov? Nepovšimnuté zrnko prachu. Ak, pravda, v niekom nevyvolá alergiu...
Zlatka Matláková patrí k tým, ktorí takú alergiu vedia predýchať a kamarátiť sa napriek všetkému. A tak mi zavše pošle niekoľko nových básní. Presnejšie dosť nových básní. Ako totiž vraví, vníma poéziu nepretržite a aj v každodennosti. Zopár najnovších básní nájdete na záver tohto textu spolu s linkami na rozhovor s ňou, ktorý vyšiel pôvodne v dvojtýždenníku o knihách Knižná revue.
Ona a poézia (vlastne – a život)
Zlata Matláková žije poéziou a s ňou od malička. Najprv ju fascinovali verše v učebniciach a časopisoch. Dvanásťročnej sa jej dotkli básne Charlesa Baudelaira. V hudobnej škole v Modre sa ona dotkla poézie prostredníctvom textu Vinca Šikulu, ktorý tam vtedy učil, napísal jej ho do pamätníka a zhováral sa s ňou o pravdivosti v literárnom texte.
A začala poéziu žiť. Žila ňou aj na hodinách prírodopisu a chémie na Základnej škole v Špačinciach, kde dlhé roky učila, aj na hodinách tvorivého písania, ktoré si k predmetom pribrala, aj na Bienále ilustrácií Bratislava či na iných výstavách, na koncertoch alebo divadelných predstaveniach, kam pravidelne vodievala svojich žiakov. A poéziu žije aj ako dlhoročná členka a teraz už viac rokov ako predsedníčka poroty celoslovenskej súťaže mladých autorov Literárny Kežmarok.
Prečo? To neraz zostáva skryté aj autorom. Zlata Matláková sa však v jednom rozhovore vyznala: „Nesmierne si vážim slovo. Hoci nie je bytosťou, načahuje z mojich veršov pomyselnú ruku v úsilí dotknúť sa a porozumieť si s čitateľom vo veciach prostých a pritom takých dôležitých.“
Publikuje časopisecky, jej poézia vyšla v zborníkoch Nadránom, Právo na pieseň, Výhonky, Horizonty. V rokoch 1985 až 1987 bola spoluautorkou televíznej relácie Poďte s nami. V roku 2007 ju za aktívnu tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť ocenili Medailou sv. Gorazda. Doteraz vydala zbierky Všetky blízke bytosti (NOI 2001), V krajine chodidiel (Magna 2002), Nečakané veci (Tripsoft 2007), Rozopnutá duša (Tripsoft 2009), Nepoznaná (Matica slovenská, 2010). Jej verše vychádzajú aj v talianskych prekladoch. Tie nasledujúce sú z knižky, ktorá ešte len vyjde.
záhrada zosychá bridlica na chodníku má horúčku z toľkého slnka jednostrunné trávy i rozkvitnuté hlavy na rastlinách obracajú sa k zemi vädnú priblíž sa temný mrak neodpočívaj so založenými rukami podaj aspoň prst vylej si dušu budem ťa počúvať v zvoničkách na vrcholoch azaliek
tancovať s neznámym dáš sa do reči so striebornými krokmi sú najprv v hlave až potom v chodidlách nezanechávajú stopy ako slová s bublinkou namiesto duše zaobľuješ ruku na ruke zmätený zo susednej nohy ktorá je cudzia
v cudzom meste otáčavé dvere so štyrmi krídlami rozoberú skupinu čakajúcich po jednom môžu vystúpiť na ulicu zotrvávajú na rovnakom mieste spočitujú telá i dvojnásobné ruky hromadia slová i pohľady do výkladných skríň so zrkadlami ubezpečia ich o približnosti istoty že v meste na každom kroku stretnú povedomú tvár
večerné stretnutie vstúpiť do šiat čo vedia spasiť telo obkolesiť ho lesklým hodvábom s votkanými kovovými vláknami po splývavom odeve bez ramienok akoby tiekli zlaté olivy nahá koža navyše najmä tvár zahmlievajú viac vstaneš a priviažeš sa rukou vrúcne aby som nemohla odísť
