Rozbalené myšlienky
Dva príbehy o dvoch malých knižkách, predovšetkým však poézia, ktorá má čo povedať – hádam nie iba autorke.
O Láske v balíčku
Na Štedrý deň dvetisícjeden som od netere dostala knižku s venovaním, ktoré hovorilo, že „každé slovo je túžbou myšlienky pootvoriť dvierka našej predstavivosti a odhaliť poéziu života, ktorá v ľuďoch prebúdza farebné sny. Tá knižka sa volala Úlomky študentskej duše, tvorili ju básne študentov Gymnázia s. Cyrila a Metoda v Nitre a Mária, moja neter, sa v nej prezentovala jedenástimi básňami. Keď som si ich prečítala, uvedomila som si, že tá občas zádumčivá, veľmi citlivá, a radšej blýskajúcim pohľadom ako slovom neraz všetko okolo seba britko glosujúca malá Mária, ktorú som ešte nedávno vodila za ruku, je už veľká a dospelá. A nie hocijako dospelá. Každý jej ďalší text ma utvrdzoval v presvedčení, že formálne síce ešte nie je bez chýb, no práca na sebe to môže veľmi rýchlo odstrániť. Podstatné pre mňa bolo, že jej poézia nie sú len slová. Mária Moravčíková má čo povedať a hovorí to nezvyčajne plnou rečou bez hlušiny, bez prázdnej štylizácie a nafúknutej pózy.
Na každý jej nový text som preto bola zvedavá, ako bývajú budúce mamičky zvedavé na pohlavie svojho potomstva. A každá nová báseň, ktorá jej vychádzala spod pera (doslova spod pera, pretože tvoria akýsi denník jej myšlienok v obyčajnom zošite), ma utvrdzovala v presvedčení, že jej poézia by si zaslúžila obliecť do knižky. Do knižky-darčeka.
Darčeka pre Máriu, ktorej bude pripomínať maturitu, darčeka pre Máriinu rodinu, ktorá jej knihu zostavenú z jej básní venuje so želaním šťastného vykročenia do života dospelých, a darčeka pre všetkých, ktorým možno pripomenie, ako v sebe prebúdzať farebné sny.
Knižku sme nazvali Láska v balíčku a Márii sme okrem želania ďalších básní zaželali, aby sa jej tie farebné sny podarilo žiť. Zdá sa, že sa podarilo – a vznikla ďalšia knižka.
Marta Moravčíková
Čas Namierim naň puškou bez hlavne. Je milenec rozprávkovo bohatý. Hneď s ránom utečie ti zo spálne a už sa nikdy nevráti.
Foto: Pho Tel
Múdrosť Môcť tak objať život a jeho múdrosť vložiť do správnych polí. Bez chyby obracať presné žitia záhyby a vpliesť si do súken mysle spretrhaných aspoň kus pravdy o bytí, ktoré sa tajomstvom pred človekom chráni a jeho hlad po jadre vecí samo si nesie na kostnatom pleci.
Navždy Čistá dlážka a prázdno sa zahryzne do postele bez vlastníka. Dnes nocuje vo večnosti... Preto aj ďalší chodník k žitiu zostane navždy bezmostý. Odchádza život. Skrútené bolesti jeho krásu menia až tak, že pustá smrť, díva sa tvárou vykúpenia. Bezcieľne je hľadať zmysel za tým.. Prečo nám nevracia a násobí len straty? Zem prikrýva nám blízkych perinami, no nad plačom biednym nestojíme sami. Pamäť všetky city prechová, keď bijeme sa o slová s ťažobou, čosi v hrdle sedí, kričí a pýta sa bez odpovedí Spomienka dušu ticho pohládza. Dnes prvýkrát a navždy... odchádzaš.
Blázni Kdesi v diaľke stratili sa ľudia, keď s fľašou v náručí drsne v sebe budia čosi, čo asi nazývajú láskou. Milovanie ponížili na pud bez citu a lásku zhodili do arény o ego pribitú. Naše mŕtve telá pomaličky zožerú klamstvá, nenávisť a geniálni blázni, keď na piedestál staviame si neveru a tvoríme preplnený svet žalostne prázdny.
O Balenom v nádeji
Keby mi bol voľakedy ktosi povedal, že sa raz, čo i len na chvíľu stanem poobchodnou (odvodené od podomovej) obchodníčkou, určite by som sa ho veľmi rázne pousilovala vyviesť z omylu. A predsa som sa pred desiatimi rokmi vybrala začiatkom leta do ulíc a presviedčala kníhkupkyne, aby zákazníkom skúsili ponúkať knihu poézie Láska v balíčku moje netere Márie. Neodmietla ma ani jedna a na moju veľkú radosť sa tento drobný balíček poézie na pultoch dlho nezohrial. Z kníhkupectva Vojtecha Zamarovského si dokonca vari po mesiaci vyžiadali ďalšie kusy.
Knižka vtedy vznikla ako spoločný darček celej rodiny k maturite výbornej študentky, rozdala a rozpredala sa do posledného kusa. A dalo sa predpokladať, že autorku povzbudí do ďalšieho písania.
Výtvarník Milan Chvíla, ktorý do knihy poskytol svoje kresby, dokonca plánoval, že „keď bude dievčina v písaní pokračovať, a tak dobre, ako začala“, urobí do ďalšej knižky ilustrácie inšpirované už priamo jej poéziou. A Mária v písaní naozaj pokračovala.
Päť rokov jej štúdia na vysokej škole preletelo ako ľudský život a ja som začala zháňať jej ďalšie básne. Možno bude dosť na ďalší darček, tentoraz k promócii. A kým ona finišovala s diplomovkou a prípravou na záverečnú štátnicu, rodina finišovala s hľadaním toho, čo si Mária počas piatich rokov na žurnalistike v Nitre pozapisovala na množstvo lístočkov, obálok, zošitov. Našiel sa ďalší „balíček“ invenčných textov poznačených už nielen prvými rokmi a krokmi dospelosti, ale aj skúsenosťami a čoraz hlbšie vyzrievajúcemu kritickému pohľadu na život.
Aj napriek autorkiným, po rokoch už obnaženejším dotykom s poznaním, ktoré nás nenecháva na pochybách, že žiť nie je vždy jednoduché a čo život požičal, musíme vracať. Podstatné je povedať si spolu s ňou, že pred túžbou žiť nás už nik neuchráni.
Ďalších básní, ktoré sme pôvodne chceli zostaviť do knižky k ukončeniu doktorandského štúdia, sme sa zatiaľ nedočkali. Učenia i zápasu o miesto v živote bolo na to, aby vystalo aj na písanie poézie bolo akosi priveľa. Keď som však nedávno dostala báseň z jednej zo zbierok ako list, uvedomila som si, že majú stále čo povedať. A možno nie iba mne.
Marta Moravčíková
(M)uži si Hľadajú ideál, bezchybnú krásu, žijúcu bohyňu s dlhými nohami. Nevedia, čo všetko stratí, kto miluje, no iba očami.
Vytrvalosť (úryvok) Aj my ľudia máme drobnú vlastnosť bohov klopať na zabuchnuté brány. Len pred túžbou žiť nás už nik neuchráni. Nebo je ďaleko, nám stačí žiť aj pod oblohou. Vstávať a klesať, túžiť a strácať, čo život požičal, musíme vracať.
Básničky Píšem v nich vlastnú popravu, úbohé a maličké, s rýmom na konci myšlienky, snežia mi tíško pokoj na hlavu. Už chválim nimi slová sú moje malé sviatky Nestojím však o slávu posypanú hlasným málom. Len jednoducho hádžem medzi riadky všetko to, čo mi za ne ešte stálo.
Mária Moravčíková sa narodila 6. februára 1984 v Hlohovci. Knižne prvýkrát publikovala v zborníku Svet nie je čierno-biely (Úlomky študentskej duše) vo vydavateľstve Garmond. Časopisecky publikovala v časopisoch Profesia, Slovo, Literárny (dvoj)týždenník a v regionálnom dvojmesačníku Leopoldov. Okrem prác v odborných publikáciách (napríklad Didaktické studie, Média a vzdělávání, a ďalšie) jej vyšli dve zbierky poézie Láska v balíčku (2002) a Balené v nádeji (2007), obe vo VM-print Leopoldov.
V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde vyučuje autorské literárne praktikum, žurnalistickú autorskú výchovu, systém a organizácia práce v tlačovom periodiku – semináre, tréning kritického a tvorivého myslenia a vedie mediálny ateliér – print. Je spoluzakladateľkou Centra mediálnej gramotnosti IMEC na UCM v Trnave. V jeho rámci sa venuje edičnej činnosti a koordinácii vzdelávacích aktivít. Je aj lektorkou vzdelávacieho programu Kvalifikačné štúdium predmetu mediálna výchova pre učiteľov stredných škôl. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2007). Doktoradnské štúdium na Trnavskej univerzite v Trnave ukončila roku 2010 obhájením dizertačnej práce Prvky mediálnej výchovy vo vyučovaní materinského jazyka na druhom stupni základných škôl a na stredných školách.