Foto: Facebook
Zuzkin zásah
Keď som to vysoké štíhle dievča s plavými vlasmi stretla na chodbe redakcie Pravdy, netušila som, že to bude moja budúca kolegyňa v Nedeľke, teda v týždenníku Nedeľná Pravda. Uvedomila som si akurát sebavedomie, ktoré z nej sálalo.
Keď som s ňou neskôr, už ani neviem prečo, vetu po vete rozoberala jej texty, zistila som, že jej sebavedomie sa nebráni korigovaniu. Úprimné začudovanie, keď som jej označovala, čo a prečo by v jej textoch mohlo a malo byť inak, aby to bolo dobré, rýchlo vystriedala zvedavosť a ochota pracovať na sebe.
Keď som ju prvý raz navštívila a hrala sa v obývačke s jej malou dcérou, zistila som, že je to láskavá, ale zároveň energická mama so závideniahodnou dôslednosťou pri výchove. A že je to starostlivá, zodpovedná a milujúca mama.
Keď mi po rokoch priniesla na autorizáciu text o mojej výstave péefiek v galérii Focus na katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave, povedala som jej, že na jej texte o výstave niet čo upravovať a že ju už nemusím učiť. Že však raz budem pyšná na to, že som ju čosi z novinárčiny naučiť mohla. Aj preto som sa nebála dať jej talentu a pracovitosti priestor v zahraničnom časopise, ktorého som bola vtedy redaktorkou.
Keď som s ňou sedávala v jedálni vtedajšieho bratislavského Presscentra, pretože hoci v inej redakcii, pracovala som aj po odchode z Pravdy o pár rokov v tej istej budove, rozoberali sme už nie texty, ale možno jedny z najkrutejších udalostí v jej živote. Nebolo ich málo. A boli nielen kruté, ale neskôr aj tragické. Ona však pri ich riešení prejavovala mimoriadnu cieľavedomosť, silu, rozhodnosť a vytrvalosť. V osobnom i pracovnom živote. Dokázala to, čo by dokázal iba máloktorý chlap. Chlap v najlepšom zmysle toho pojmu.
Keď sa na dlhý čas, ktorý ďaleko, ďaleko presiahol rok, odmlčala, bolo mi to ľúto. Moje obohatenie ňou bolo zjavne väčšie, ako to bolo naopak. Umožnilo mi to však zasa sa raz zmieriť s tým, že život ľudí s ľuďmi je večný kolobeh stretnutí a rozchodov. A aj to, že je prirodzené, ak žiaci odchádzajú zo života učiteľov navždy.
Keď som však občas musela profesionálne osloviť ľudí, ktorí boli mimo zorného uhla môjho záujmu, ako výborná novodobá novinárka s obrovským množstvom kontaktov mi napriek svojmu kamarátskemu odmlčaniu bez zaváhania „otvárala“ svoj telefónny zoznam.
Keď sme sa po tom dlhom čase stretli, povedala mi, že za jej odmlčaním bolo očarenie novým vzťahom. Dialógy, občasné stretnutia oživené jej darom vynikajúco interpretovať udalosti, sa obnovili. Umožnilo mi to nazrieť do inej dimenzie jej života a života novej rodiny. Najmä vtedy, keď sa dialo niečo kľúčové.
Keď sa po krátkom oživení, v ktorom sme dokonca plánovali spoločnú prácu, odmlčala znova, dúfala som, že to nie je preto, lebo azda očarenie vzťahom pominulo. Vnucovať sa v takej chvíli by bola hrubosť. Priateľstvo nemôže fungovať ako jednosmerka.
Keď som sa, žiaľ, iba z internetu dozvedela, že Zuzkiným povolaním už nie je novinárstvo, bolo mi to ľúto. Potešilo ma však, že stále pracuje s textami. A s ľuďmi. Že robí niečo podobné, čo som s ňou kedysi na chodbe redakcie Pravdy pri mnohých jej textoch robila ja, keď som sa jej pokúšala odovzdať to, čo dobrí novinári kedysi naučili mňa.
Keď som sa so Zuzkou stretla naposledy, keď ju už moja prítomnosť nemohla obťažovať v zdraví ani v chorobe, lúčila som sa s ňou bolestnejšie, ako keď som sa s ňou musela nechcene rozlúčiť ako s kamarátkou a novinárkou. Pretože som sa lúčila bez možnosti stretnutia.
P. S.
Keď som sa na jednom pracovnom stretnutí stretla so Zuzkinou spolužiačkou zo strednej školy, spýtala som sa jej, či vie, že Zuzka... Nevedela. Nevedela, že Zuzka už nie je. Nevedela sa z toho spamätať a sotva som ju vyprevadila, dostala som od nej túto esemesku: Bože, stále myslím…
Keď som chcela pokračovať v čítaní, mobil sa zablokoval. Klávesnica bola nepoužiteľná, nedal sa vypnúť, nedalo sa s ním robiť nič. Až keď som si uvedomila, že za tým Bože, stále myslím… nemôže byť nik iný, iba Zuzka Lajdová, začal mobil zasa poslúchať a ja som si mohla prečítať – teraz už kompletne: Bože, stále myslím na tú Zuzku.