Celý text nájdete na utopia.sk

Bratislava môže byť ako princezná Teja

Hlavné mesto Portugalska sa svojim obyvateľom a návštevníkom hrdo a oprávnene predstavuje ako „princezná Teja“. O Bratislave sa tiež dlho a oprávnene hovorilo ako o „krásavici na Dunaji“, ako o „malom slovenskom Paríži“, či ešte dávnejšie ako o „najkrajšom meste Horného Uhorska“. Podobne ako Lisabon, aj Bratislavu ospevovali básnici, spisovatelia, cestovatelia, milovali ju hudobníci, výtvarníci aj vinári z bližšieho aj širšieho okolia a z celého sveta. Na rozdiel od Lisabonu, toto všetko je preč.

 

Bratislava je svojim obyvateľom odcudzená – či už tým, ktorí sa v nej pomerne roztrieštene usilujú zachrániť posledný kameň na kameni a posledné charakteristické miesto, alebo tým, ktorí sa nikdy ani nepokúsili vytvoriť si k nej nejaký pozitívny vzťah, čím dali zelenú zabíjaniu živého mestského organizmu, a ešte sa prenáramne čudujú, že nemajúc vzťah k mestu, v ktorom žijú, nemajú čo ponúknuť ani jeho návštevníkom.

Namiesto hrdej krásavice na Dunaji máme len akési vyprázdnené, nič nehovoriace „Little Big City“ a na označenie jeho lokalít už nedokážeme používať ich pôvodné názvy či vlastný jazyk.

Staronová Bratislava

Na rozdiel od Lisabonu, v Bratislave vládne apatia, rezignácia, znechutenie.

No predsa: ešte stále existujú tí, ktorí by svoju nespokojnosť chceli pretaviť do tvorivého zápasu o krajšiu, príjemnejšiu a prívetivejšiu tvár mesta, ktoré im proti ich vôli ukradli.

No predsa: mnohé podobnosti Bratislavy s Lisabonom by jej mohli pomôcť vytrhnúť sa z bolestivej agónie nezáujmu, apatie, rozčarovania a z arogancie developerov a politikov.

No predsa: nielen podobnosti, ale aj odlišnosti v tom, ako pristupuje k riešeniu svojich naliehavých problémov Lisabon aj v čase krízy. Jedným z odlišných mechanizmov je priama účasť obyvateľov na spolurozhodovaní o tvári mesta, jedným zo spôsobov zavádzania tejto účasti je politika participatívneho rozpočtu.

Politiku participatívneho rozpočtu ako nástroja priamej demokracie v komunálnej politike prijali v Lisabone v roku 2007 na podnet Socialistickej strany a Lisabon sa stal prvým hlavným mestom Európy, ktoré zaviedlo model občianskej účasti na rozvoji mesta.

Základná rovnica znie: občania navrhujú, radnica realizuje. Táto myšlienka vznikla v roku 1989 v brazílskom meste Porto Alegre a odvtedy sa rozšírila do celého sveta vrátane Európy. Pretože ide o proces, v ktorom obyvatelia konkrétneho mesta poukazujú na tie špecifické prvky, ktoré považujú za najzávažnejšie, modely participatívneho rozpočtu a účastníckych procesov sa líšia podľa lokálnych podmienok. Univerzálna a definitívna schéma neexistuje, preto sa aj mechanizmy participácie stále upravujú, zdokonaľujú a prispôsobujú novým situáciám.

Každé mesto alebo mestská štvrť prichádza s problémami, ktoré sú rozšírené všeobecne, ale aj s tými, ktoré predstavujú lokálne špecifiká. A občianska účasť – participácia – definovanie týchto lokálnych špecifík priamo umožňuje. Okrem toho je možné uvádzať pripomienky a návrhy riešení zo strany občanov ako najefektívnejší nástroj prebúdzania a zvyšovania záujmu apatických občanov o dianie v ich meste. je to teda jeden z predpokladov vytvárania pozitívneho vzťahu k svojmu životnému prostrediu.

 

Celý text nájdete na utopia.sk