Stanislav Štepka: Vhadzovanie do hry, Mystifikačná humoristická novela, Bratislava, Ikar, 2011
Vhadzovanie bez zhadzovania
Napísať raz čapkovskú reportáž z nejakého futbalového zápasu... Zachytiť nielen nuansy hry, ale najmä atmosféru: vzrušenie, dramatickosť i poéziu vriaceho chvenia emócií vibrujúcich v rovnakom takte s malou koženou guľou, ktorá má schopnosť pohrávať sa s masami ľudí. Tá chuť ma roky neprešla. Asi tak, ako ma neprešla ani spomienka na mamu prilepenú počas futbalových a hokejových prenosov k rádiu, neskôr k televízoru, keď muselo všetko ostatné počkať. Prednejšie bolo žiť hrou, komentovať ju a povzbudzovať hráčov, i keď jej vášnivé výkriky sme s pobavením počúvali len my „domajší“. Ponúkať však čapkovsky ladené reportáže médiám 21. storočia? Vopred prehratá bitka, myslela som si.
Našiel sa však autor, ktorý si myslel iné. A hoci nenapísal čapkovsky ladenú reportáž z futbalového zápasu, napísal, ponúkol a vyšla mu štepkovská novela o kráse malého(?) futbalu Vhadzovanie do hry. V útlej knižke plnej chápavého a nikoho nezhadzujúceho úsmevu sa spolu s ním možno ponárať do snových obrazov doplnených vtipnými ilustráciami Svetozára Mydla.
Vhadzovanie do hry vydalo vydavateľstvo Ikar a S. Štepka v ňom zadiera zádrapčivo, ale nezhadzovačne pod kožu veľkých snov malých (zdanlivo) dedinských ľudí a menej láskavo, ale s nadhľadom, a najmä vtipne, si to vybavuje s veľkými (zdanlivo) krajskými, štátnymi, ba svetovými trpaslíkmi: „Bratislavskí činovníci nám zaželali dobrú noc a medzi dverami len tak mimochodom utrúsili, že sa ráno možno zastavia, keď pôjdu náhodou okolo. Všetci sme naisto vedeli, že ráno pôjdu náhodou okolo.“
Alebo autor podotkne, že „ciele futbalovej budúcnosti sa nedosahujú pomocou rumu, ale pomocou umu“. Nuž, nebolo by od veci, keby to ktosi, a poriadne rukolapne, vysvetlil najmä súčasným do kože sa nespratávajúcim fanúšikom.
Nie to je však cieľom knižky s podtitulom Veľký dedinský futbalový sen alebo Pekne snívať, zľahka sa zobudiť, pretože „Pravda nie je strašne vyčačkaná a pekná, pravda je vlastne strašná. Lebo je pravda.“ S. Štepka svojím futbalovým snom predovšetkým zobúdza a otvára nám oči. Aby sme nezabudli na krásy, pôvaby, radosti, nedostatky, smútky i žiale – na ozajstnosť života tam, kde ho treba žiť, a nie iba slovami prelievať a čímsi ostrým výdatne zalievať. Medzi riadkami aj v nich odkazuje, aby sme v sebe nedali umrieť schopnosti žasnúť – „keď sa ľudia nečudujú, potichu hlúpnu“. Jeho Vhadzovanie do hry odhaľuje zákutia života ako jedinečnej hry; premiéry bez repríz. A k hre, hravosti a humoru ako k dôležitému komponentu úspechu nabáda aj ústami pána učiteľa-trénera, ktorý po prvom (prehratom) zápase s Hornoobdokovčanmi svojim zverencom zdôrazňuje: „Málo trénujeme, v tom to je. Beháte po brehu, preskočíte sporák. Musíte však preskočiť dva sporáky! Len vtedy budete mať istotu, že už čosi viete. A ešte čosi nám chýba, humor. Dovidenia.“ Zverenci celkom nechápu: „Aký humor, čo za humor?“ Ak to oni a najmä čitatelia nepochopia prv, svitne im na konci novely, keď pán učiteľ požičiava hlavnému aktérovi Miškovi svoje zápisky: „Som zvedavý, čo na to povieš. A nehľadaj v tom pravdu. Nepísal som o pravde. Hľadaj v tom svoj sen. Alebo – nič nehľadaj, iba čítaj.“
To je dobré odporúčanie. Aj pre čitateľov – čítajte. Razom sa ocitnete uprostred hry.