Šľachtic histórie
Bola som pri tom, keď prišiel spisovateľ Vojtech Zamarovský, čestný občan mesta Trenčína žijúci v Prahe, osláviť do rodného Trenčína osemdesiatku. Značku auta, z ktorého pomohli tomuto mužovi chorobou nachýlenej postavy, no šibalsky usmievavých očí a ostrého jazyka, si už nepamätám. Kopu oficialít, ktoré odzneli na jeho adresu, tiež nie. Zato ma na prijatí tohto na tamojšom okresnom úrade zaujalo, že si s ním všetci, od najstaršieho kmeťa, až po pánov a panie, čo by mu mohli byť pomaly vnúčencami, na jeho želanie tykali. Vojtech Zamarovský totiž patril všetkým ochotne a rád. Tak rád, ako rád dal Matúšovmu mestu časť svojej knižnice i súkromných historických zbierok, aby bolo čo dať do Múzea antiky, ktoré tu jeho ctitelia vybudovali a po ňom pomenovali. Parkinsonovou chorobou na kolieskové kreslo pripútaný autor štrnástich kníh preložených do pätnástich jazykov, prvý nositeľ Ceny Egona Ervína Kischa, má ctiteľov dosť. Je ako šperk, akým sa radi ozdobujeme, ak chceme dať najavo, akými klenotmi sa môžeme popýšiť. Charakterizuje ho neodmysliteľná cigareta, chorobou absolútne nepoznačený bystrý úsudok okorenený zavše pobavenou iróniou a oči, ktoré za silnými sklami okuliarov vždy, a napriek všetkému, dávajú najavo, že si myslia svoje. Hádam preto, lebo na ľudí a ich pechorenie hľadia cez prizmu poznania historických faktov.
„Ako to, že sa do Európy vraciame? Vari sme sa z nej vysťahovali?“ hneval sa Vojtech Zamarovský na poklonkárov všetkému zahraničnému, ktorí v 90. rokoch 20. storočia ustavične omieľali frázy o návrate našej krajiny do Európy. „Žijeme tu predsa s prastarým domovským právom, sme plnoprávnymi dedičmi spoločnej európskej civilizácie a kultúry. Máme svoju identitu i dlhú a živú demokratickú tradíciu, ktorá sa zakladá na samospráve miest a dedín na čele s volenými predstaviteľmi,“ zdôrazňuje. „Nemali sme síce svoj štát, ale to neznamená, že sme nepoznali demokraciu. Nemusíme sa ju učiť ako nejakí analfabeti a aj v novom usporiadaní máme na čom stavať.“
Jeho rozprávanie je šťavnaté, plné historiek a príkladov. Ako jeho knihy. Lebo jeho vzorom boli vždy antickí historici, ktorí pokladali za prednosť, ak boli ich diela pútavé.
„Nie ako tie dnešné, ktoré historici píšu len pre historikov,“ vraví pán Zamarovský.
Úlohu urobiť s jubilujúcim spisovateľom rozhovor som dostala nečakane a prijala som ju trochu s obavami. Ako sa vyhnúť opakovaniu známych faktov a názorov?
Veď o Vojtechovi Zamarovskom je všeobecne známe takmer všetko. Lichotivé i nelichotivé, ako to už v živote býva. Dôležité je však to, čo trvá. Ako jeho knihy.
Narodil sa v roku 1919 v rodine kominárskeho majstra, ktorého predkov povýšili v 13. storočí do šľachtického stavu, lebo jeden z nich zachránil kráľa pred utopením. Hoci Vojtech Zamarovský chcel byť letcom, pre problémy so zrakom sa stal právnikom, ekonómom a odborníkom na menu. Spisovateľom sa stal (aj) preto, lebo po vylúčení z komunistickej strany to všetko už robiť nesmel, takže sa začal naplno venovať svojmu koníčku – histórii. Napísal štrnásť kníh, ktoré boli preložené do pätnástich jazykov, dohovorí sa po anglicky, francúzsky, nemecky, vie po latinsky a po starogrécky, prerozprával eposy Aeneas, Gilgameš a Sinuhet, preložil deväť ďalších kníh, no z jazykov, ktoré ovláda, sa mu najviac páči slovenčina.
V mnohých rozhovoroch uviedol, že raz nechtiac prespal v pyramíde, inokedy spadol do pichľavých vavrínových kríkov, miluje Grécko, neznáša necitlivé jazykové korektúry najmä pôvodných gréckych mien a názvov, a o svojej dcére preto tvrdošijne hovorí, že sa vydala nie na Cyprus, ale na Kypros. Navštívil všetky miesta, o ktorých písal, pri príprave kníh si nerobí poznámky, pretože je presvedčený, že to, o čom píše, by mal mať v hlave. A jeho hlava nie je hocijaká. Jeho knihy o gréckej histórii si aj Gréci cenia tak, že ich preložili a zaviedli do škôl ako študijné čítanie. A podľa neho sa človek cíti v Grécku ako vo svojej duševnej pravlasti. Práve tam si veľmi zavčasu uvedomili, že na formulovanie zákonov nepotrebujú nijaké pomazané hlavy, dokážu ich formulovať sami. Po nich to robili Rimania a pán Zamarovský hneď podotkne, že v celom rímskom práve nepozná toľko novelizácií, koľko sa ich u nás urodí za jediné volebné obdobie. A novela novely zákona neznamená iné ako nekvalitnú prácu.
Výtvarník Milan Chvíla (vľavo), veľký ctiteľ histórie a diela čerstvého osemdesiatnika Vojtecha Zamarovského (vpravo).
Hotový rozhovor idem autorizovať do Trenčianskych Teplíc, kde mu hostitelia umožnili ozdravný pobyt. Práve dojedol a teraz pri káve a cigarete obdivuje veľké plátno s Trenčianskym hradom, ktoré mu o generáciu mladší krajan, výtvarník Milan Chvíla priniesol k osemdesiatke. Vojtecha Zamarovského pohľad na Trenčín stvárnený z miesta medzi Hrabovkou, kde sa narodila jeho mama a rodnými Zamarovcami nadchol tak, že sa rozhodol sedieť na náčrt-štúdiu k budúceho portrétu. Popri tom debatuje o histórii, o politike, no najviac o Trenčíne a o budúcnosti Slovenska.
„Národ, ktorý si neuvedomuje svoju minulosť, nemá čo čakať od budúcnosti,“ hovorí. „Historici by sa mali prestať škriepiť o detailoch a priniesť radšej dobre podanú syntézu dejín. Takú, ktorá by chytila mladých čitateľov,“ zdôrazňuje.
Kým sa, zaujatý témou a portrétovaním, prenáša v rozprávaní do rodných Zamaroviec, na Trenčiansky hrad či Sihoť, ale aj do milovaného Grécka, izba sa pomaly zapĺňa gratulantmi, a tak sa lúčim. Rozhovor o tom, ako sa aj z odbornej verejnosti začína vytrácať úcta k faktom, k vlastným dejinám a jazyku sa hádam podarí dokončiť neskôr. Možno v Prahe, keď ho príde krajan Milan Chvíla portétovať. Nepodarilo sa. Kým sa návštevu podarilo uskutočniť, maliar i spisovateľ zomreli. Knihy a obrazy nie.
