logo_sm
Ti, kteří mohou, se mají postarat o ty, kteří nemohou.
A někdo musí promluvit i za ty, kteří nemají hlas.

Babička Bolavá (Terry Pratchett, Jan Kantůrek)

O víne, o živote, o ľuďoch.

O Gabike a Hannesovi

Marta Moravčíková
Fotografie Jerguš Moravčík

Nevidela som ich päťdesiat rokov. Potom mi ich na našej triednej stretávke pripomenul Gabikin brat Peter. A nebyť toho, že mi ponúkol víno z veľkej zelenej dvojlitrovky bez vignety, možno by som ich už viac ani neuvidela.

„Panebože, to je skvostné víno, odkiaľ ho máš?“ spýtala som sa po prvom glgu.

„Predsa od našej Gabiky,“ pozrel sa na mňa trochu začudovane, že som si ten mok hneď nespojila s jeho sestrou, svojou detskou kamarátkou, ktorá sa v časoch, keď to nebolo ani bežné, ani jednoduché vydala do Viedne.

Je v ňom aj láska

Ak vo víne cítiť okrem poctivosti, s akou bolo privedené na svet aj lásku rúk, ktoré ho počali, stojí za to si za ním aj zacestovať. A lásku vo víne Braunsperger & Kroiss cítiť.

Už podbránie domu i Buschenschanku (viechy) na Sieveringer Strasse 108 víta návštevníkov, často dlhoročných štamgastov, nevtieravou pohostinnosťou i znakmi poctivej práce. Veľké oleandre, vitríny s oceneniami, starostlivo obriadený malý traktor, príjemná vôňa jedál, stopercentná čistota, poriadok, jednoducho, vkusne a nápadito zariadený dvor i lokál. K tomu usmievavá a rázna servírka Lisi, jedlá decentne servírujúci Gabikin a Hannesov zať, významný vinár Roland Kroiss i jeho pôvabná dvadsaťročná dcéra Julia. Vo viedenskom Kurieri o nej nedávno napísali, že je to „najmladšia vinárka, ktorá kedy dobyla sviatok vínnej kultúry Summerstag: na vínny trh uviedla vlastné Chardonnay Hackenberg 2016 s názvom – Julia“. Najprestížnejšia rakúska vinárska škola v Klosterneuburgu, ktorú Julia vyštudovala rovnako ako jej mama Erika, otec Roland a brat Andi, ju na vinárstvo, spolu s rodičmi, pripravili dobre. Či sa preň rozhodnú aj synovia druhej Gabikinej a Hannesovej dcéry Sisi Schneiderovej, Tobias a Filip, ešte nevedno.

Keď nám Gabika a Hannes ukazujú pivnicu, kde sa hrozno mení na víno, vhĺbenú do svahu, na ktorom bol voľakedy nad domom Hannesových rodičov vinohrad, nemožno nevysloviť uznanie. Keď nám však predstavujú svoje vinohrady na Hackenbergu, žiada sa hlboko pokloniť. Všetky korene sú obrobené a opatrené do posledného lístočka i zrniečka a vyrovnané ako vojaci na slávnostnej prehliadke. Hannes sa im venuje deň čo deň od rána do večera. Je to jeho láska. Tak ako je jeho láskou Slovenka Gabika.

Gabika Kováčiková z Hlohovca, pôvodne detská zdravotná sestra s ambíciou stať sa lekárkou, ktorej osudom sa však stal Hannes, deti, vnúčatá a vzťahmi naplnený život. Práve ten je vpečatený do vynikajúcich vín, čo sa v ich vinohradoch rodia z ich rúk. Plavé vrkoče, ktoré som jej ako dieťa nadšene zapletala, vystriedal účes „na chlapca“, ale žiarivé modré oči, úsmev aj slovenčina pripomínajúca moje rodisko sa nezmenili. Drobná, krehká i silná, nežná i vecne praktická, nadovšetko milujúca deti, a ako hovorí Hannes (aj po päťdesiatich rokoch vzťahu stále s láskyplným pohľadom hodným filmovej kamery), Gabika kamarát.

Listy cez tretieho

Cesta k ich manželstvu sa začala na Annabále na hlohovskom futbalovom ihrisku pred päťdesiatimi rokmi. Keď mala šestnásť, jej staršia sestra už mala známosť, a pretože vzťahy mladých sa vtedy riadili prísnejšími pravidlami ako dnes, musela Gabika sestru a jej milého všade sprevádzať. Vtedy ešte nik netušil, že robí garde budúcemu riaditeľovi hlohovskej Drôtovne a prvému čs. reprezentantovi v športovej chôdzi zo Slovenska i prvému trénerovi olympionika-rýchlochodca Juraja Benčíka. A nikto netušil ani to, že úloha gardedámy bude pre Gabiku osudová. Jej sestra si totiž raz chcela kúpiť tranzistorové rádio, a to sa vtedy dalo najjednoduchšie od dorasteneckých futbalistov z Viedne, ktorí chodievali na zápasy do Hlohovca. Organizovať ich pomáhal aj Gabikin otec, zapálený futbalista a futbalový fanúšik. Po turnaji, ktorý v roku 1964 vyvrcholil Annabálom, si mladí Viedenčania prisadli k partii Hlohovčanov, kde bola aj Gabika a jeden kamarát ju zrazu upozornil: „Pozri, henten sa na teba stále pozerá.“

Henten, to bol plavovlasý modrooký futbalista Hannes Braunsperger a neuspokojil sa len s pozeraním. Požiadal Gabiku o tanec, potom ju chytil za ruku a dali si koliesko okolo ihriska. Kým kamaráti ich prechádzku pobavene komentovali, oni dvaja mlčali. Gabika nevedela po nemecky, Hannes po slovensky. Jemu však bolo aj bez slov okamžite jasné, že Gabika je tá, s ktorou chce prežiť život a kým nastúpil na autobus do Viedne, dal jej svoju fotku s adresou.

„Myslela som si, že si budeme dopisovať, ako sme to vtedy robievali s Rusmi, tak som mu adresu dala i ja,“ spomína Gabika. „Kamarátka mi potom povedala, že keď bude treba, bude mi listy prekladať.“

O preklady sa však nakoniec postaral Gabikin otec. Dával ich pretlmočiť svojmu známemu, nemčinárovi. A Gabika, v snahe aspoň trochu porozumieť listom z Viedne i bez tlmočníka, sa cestou do Nitry a z Nitry, kam denne dochádzala na zdravotnícku školu, učievala nemecké slovíčka.

Pred Vianocami Hannes napísal, že by Kováčikovcov rád navštívil a prosil, aby mu zabezpečili nocľah v hoteli. Gabikinej mame sa to však nepozdávalo – návštevu predsa nepošle do hotela, Hannes bude bývať u nich. On sa do Hlohovca vybral hneď po Štedrom dni. Vedel však len to, že má ísť vlakom do stanice Leopoldov, kde ho mala Gabika čakať. Vsadil teda na to, že pôjde tam, kam sa v Bratislave na stanici pohrnie najviac ľudí. Bol to vlak do Košíc a aj keď nemal lístok, pretože nevedel, kde si ho má kúpiť, vyšlo to. Cesta, na ktorú sa vybral, aby sa o vyvolenej, ktorá zatiaľ o svojej vyvolenosti nevedela, dozvedel viac, bola úspešná.

Svadba na druhý pokus

Aj po tejto návšteve však medzi mladými stále pokračovalo iba dopisovanie. Intimita prišla prvý raz až štyri roky na to, po sobáši. Naplnila sa za stenou našej obývačky, v ktorej som sa kedysi učievala a spávala. V byte nášho starého dvojdomu, kde býval brat mojej mamy, totiž novomanželom pripravila svadobnú posteľ jeho žena, Gabikina aj moja teta Milka, sestra Gabikinho otca. To aby ich pri prvom objatí – a bolo naozaj prvé, hoci Gabike to neverila ani jej krstná mama – nevyrušovala vrava svadobných hostí veseliacich sa v dome oproti, u Gabikiných rodičov.

V tých časoch sa u nás svadbovávalo doma. Z izieb sa vypratal nábytok, nanosili sa tam stoly a stoličky, zložili sa záclony a pootvárali okná, aby sa cez ne mohlo podávať pohostenie aj zvedavcom z ulice. Vtedy sa totiž susedom patrilo nakúkať a zhodnotiť, či je svadbovanie aké má byť, a svadobným rodičom sa zase patrilo ich počastovať. Vtedy o to viac, že na túto svadbu sa najprv všetci pripravovali zbytočne. Všetko – sobáš, hostina, hudba bolo síce nachystané na druhú polovicu augusta, pretože na jeseň sa začínali oberačky a Hannesa potrebovali vo vinohrade, lenže…

Lenže ten august bol august 1968, Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy a rakúski hostia sa na svadbu svojho krajana so Slovenkou prísť neodvážili. Aj na tú, ktorá sa nakoniec uskutočnila o dva mesiace neskôr, prišli z Rakúska iba Hannesovi rodičia a bratanci.

Spečatiť vzťah tých dvoch by však nebolo bývalo jednoduché ani vtedy, keby boli vojská zostali tam, kde zostať mali. Návštevu Viedne, po ktorej malo prísť rozhodnutie, ako sa to všetko bude vyvíjať, povolili úrady Gabike až po veľkých peripetiách. A budúca pani Braunspergerová zrazu otáľala. Chystala sa Hannesovi napísať, že možno nepríde, keď on predbehol jej list smutnou správou. Jeho brata postihlo po boxerskom zápase krvácanie do mozgu, ochrnul, prestal rozprávať a Hannes je nešťastný, lebo mu nijako nemôže pomôcť.

„Napísať mu v tej situácii, že ešte neviem, či za ním pôjdem, som jednoducho nemohla. A tak, hoci bol apríl, ja v maturitnom ročníku, šla som, a tentoraz robila sestra garde mne.“

Hannesov otec, pôvodne bankový úradník, no po prekonaní brušného týfusu vo vojne invalid, sa vtedy svojej budúcej nevesty spýtal, či by sa do Viedne prisťahovala. Pretože Hannes chce, aby zostala. Gabika si uvedomila, že starý pán ju tým vlastne požiadal o ruku a celá rozpačitá sa pokúšala vysvetliť, že nemá dokončenú školu, nijakú výbavu, musí si niečo zarobiť, že…

„Najprv zmaturuješ, a potom sa rozhodneš,“ povedala jej po návrate domov mama a Gabika sa rozhodla – na rok sa zamestná, aby si čosi zarobila a potom…

Potom prišiel šok. Zmaturovala ako detská sestra, riaditeľka školy ju dokonca ako vynikajúcu študentku nahovárala na štúdium medicíny, no napriek prísľubu miesta detskej sestry ju umiestnili na úrazovku. Keď ju zakrátko predsa len prijali na sľúbené miesto do hlohovských jaslí, uvedomila si, že by pre ňu nebolo ľahké starať sa napríklad aj o deti chlapca, do ktorého bola kedysi tajne zaľúbená. Zrazu si uvedomila, kým je pre ňu Hannes.

„Keď nám v šesťdesiatom ôsmom nevyšiel augustový svadobný termín, vzali sme sa 12. októbra. Hannes sa hneď vrátil na oberačku a potom prišiel až na Vianoce a iba vtedy som mu povedala, že od našej svadobnej noci čakám dieťa. Úžasne sa tešil, boli sme to na krátko osláviť v Tatrách a 1. januára 1969 sme šli do Viedne.“

A veru ukázala!

Pobyt mimo Slovenska vtedy Gabike povolili iba na tri mesiace, o tri ho predĺžili, no potom sa musela vrátiť. Už síce mala rakúsky pas, no zo Slovenska ešte nebola právne uvoľnená a ak nechcela, aby jej úrady navždy zabuchli dvere k rodičom, musela sa podriadiť. Aj keď koncom roka prišla na Slovensko už s maličkou Erikou, ktorá sa jej narodila v júni 1969, musela sa každý týždeň hlásiť na polícii.

„Nakoniec mi povedali, že kým sa moje uvoľnenie z republiky vybaví a budem sa môcť vrátiť do Viedne, moja šesťmesačná dcérka, ktorú som ešte dojčila, musí zo Slovenska preč. Pretože sa narodila v Rakúsku…“

Nakoniec sa Gabikino prepustenie z republiky podarilo urýchliť, a 1. januára 1970 sa mohla s malou Erikou vrátiť k manželovi do Viedne aj ona. Aj potom však na každú cestu k rodičom potrebovala ich notársky overené a úradne preložené pozvanie…

Keď ju Hannesov otec pri prvej návšteve Viedne požiadal pre syna svojsky o ruku, vedela sa dohovoriť iba neurčitkami. Starého pána, s ktorým si vždy dobre rozumela, však jej kostrbatá nemčina neodradila. Vždy ju vedel pochopiť, vždy ju považoval za dcéru, vždy jej bol oporou. Kým sa po svadbe jej rozprávanie v neurčitkoch zmenilo na plnohodnotnú reč, nemala to ľahké, aj keď ju všetci okolo prijali a pomáhali jej. Nepoddala sa. Keď sa všade a od každého, s kým sa stretla, učila nemčinu po slovíčkach, potom aj z príbehov v Neue Post, keď sa mamy chcela spýtať, ako sa čo robí či varí a musela si objednať medzinárodný hovor cez spojovateľku, na ktorý sa čakalo i dve hodiny, keď sa pokúšala prispôsobiť životu, na ktorý nebola zvyknutá… Nič ju nezlomilo. A rozhodla sa: „Ja im ukážem, že niečo viem.“

A ukázala. Najprv tým, že v rodinnej vieche, kde sa dovtedy k vínu ponúkal iba chlieb, syr a saláma, začala pripravovať chutné teplé jedlá, šaláty a koláče, ktoré si hostia stále vysoko cenia. Nezaprela v sebe maminu školu dobrej gazdinej ani otcove gény vynikajúceho cukrára. Teraz už nie je na varenie pre lokál sama, no kedysi jej povinnosti v kuchyni nedovolili ísť ani len na korunováciu prvorodenej dcéry na viedenskú vínnu kráľovnú. Ten titul jej vtedy prisúdila odborná porota a mladučká Erika Braunspergerová mala tri roky na starosti prezentáciu vín a všetkého, čo s nimi súvisí, z celej Viedne a okolia. Na korunováciu ju sprevádzal otec. Aj na rodičká chodil on, pretože Gabika musela variť pre hostí. Erikiných učiteľov spoznala až pri maturite. Nesťažovala sa však a nesťažuje.

Na nič sa nesťažuje ani Hannes, ktorý musel hneď po skončení vinohradníckej školy už ako sedemnásťročný prevziať rodinný podnik. Nebola to maličkosť, inak sa však nedalo. Rodičia ho mali v relatívne vysokom veku a neboli už zdraví, najmä otec už na ťažkú prácu nestačil. Hannesov a Gabikin vzťah bol darom nielen pre Hannesa...

Tá pravá

„Hannes bol ku mne vždy dobrý, nič odo mňa nežiadal. Veď som ani dokopy nič nemala. Naši každému z nás troch detí dali vzdelanie, a to pri ich skromných platoch nebolo málo. Aj s Hannesom sme museli veľmi šetriť, aby sme mohli podnik trochu zveľadiť. Darilo sa to po troške a našetrené sme vždy investovali najprv do vinohradov a do lokálu. Do bytu len najnutnejšie,“ ukazuje Gabika čo a ako kde prestavovali, len aby sa u nich hosťom páčilo. A im sa páči. Okrem pracovitosti na tom má zásluhu i Gabikin vkus. Vodí ma po priestoroch, na ktoré prebudovali pôvodné miestnosti, ukazuje nad svoj byt, kde postavili bývanie pre dcéru Eriku, potom aj pre vnučku Juliu i na svah, kde má dom mladšia dcéra Sissi. Dievčatá s rodinami bývajú síce každá zvlášť, ale blízko seba.

„To keby prišli choroby, problémy, ťažkosti; to bol môj cieľ, k nemu sme išli. Všetkého som sa vedela zrieknuť, len aby sme ho dosiahli.“

Cieľ, za ktorého dosiahnutím je práca, práca a zase práca. Nepretržitá a neofrflávaná, samozrejmá ako dýchanie. Pretože tu každý vie, že bez nej, aj keď je to povedzme „len“ také dennodenné zametanie či utieranie prachu, aby viecha okrem výborných vín a jedla vábila aj čistotou. Bez práce by nebolo nič. O jej nevyhnutnosti sme kedysi vedeli aj u nás… Vedela to a prispievala ňou aj Gabikina hlohovská rodina. Gabikin otec trávieval každú dovolenku v Sieveringu najmä na oberačkách, mama po otcovej smrti opatrovala vnučky, brat Peter okrem pomoci pri oberačkách chodieval pomáhať aj pri prerábaní domu a lokálu. A ako vie naplno robiť, vedel aj na svadbe jednej z neterí pretancovať do prederavenia nové topánky.

Práca, oddych, všetko naplno, bez šudenia.

No nielen varením, upratovaním a obsluhou hostí je manželka vinohradníka a vinára, i celá jeho rodina živá. V zime chodievala Gabika aj s deťmi pomáhať do vinohradov. Hannes vinič strihal a oni postrihané zbierali, aby sa mohlo pomlieť a vrátiť do zeme. Pomáhali aj okopávať, zalievať, oberať, triediť hrozno, umývať fľašky, robiť vždy všetko, čo bolo práve treba.

A + A = láska

Hannes sa nemýlil. Že je pre neho Gabika tá pravá, pravá ako žena aj ako kamarát, a nielen kamarát do pohody, ale aj do pľuští, vedel už keď ju uvidel prvý raz. A to vtedy netušil, že má ešte aj krvnú skupinu rovnakú ako on: veľmi zriedkavé áčko s negatívnym Rh faktorom.

Tí dvaja sa nemohli nestretnúť. A hoci trvalo dlho, kým sa ich vzťah po koliesku, ktoré prešli ruka v ruke okolo hlohovského ihriska, aj naplnil, naplnil sa osudovo šťastne. Tak ako mnohé harmonické páry, aj oni dvaja sa už navzájom podobajú – v ich prípade priam hmatateľným súladom, ktorý prezrádza, že sa majú radi. Možno za to môžu Hannesove usmievajúce sa oči, možno Gabikin úsmev a vnútorná pevnosť, možno všetko dobré i menej dobré, čím spolu prešli. Tak či onak, keď sú spolu, vyžarujú harmóniu a človeku je s nimi dobre. A ich harmónia akoby sa preniesla aj do braunspergerovsko-kroissovských vín. Tento rok si nimi iste pripijú aj na svojej – tentoraz neodloženej – zlatej svadbe.

 


Kontakt: martam @ martam . sk | Webmaster: Fidel