Prvý raz vyšlo v Smene na nedeľu začiatkom 90. rokov
Prázdne nádoby
Ubíjať človeka sliedením po jeho nedostatkoch je pritom rovnako nebezpečné, ako nekriticky okiadzať, čo je v ňom dobré. Cena ľudskej veľkosti a hĺbky stúpa, len ak je osobnosť v harmonickej rovnováhe. (Anomálie sú obohatením, len ak postihujú géniov.)
Väčšina z nás je celkom obyčajná. Super, menej super, priemer, a zavše aj trochu podeň. V každom je však aspoň štipka nezanedbateľnej ceny. A dobrý hospodár by mal rátať aj so štipkami. No čím viac v nás ktosi živí pocit, že sme menejcenní (nezmestili sme sa do rozmerov paušálneho ideálu; chýba nám rozmer typický pre vládcov nad našimi osudmi; máme navyše čosi, čo chýba tomu, od koho sme závislí; sme iní, než vyžaduje momentálna rodinná úradná, spoločenská, politická či hocijaká iná norma; dráždime, ak nám neprekáža vlastná nepatrnosť, no aj tak si dovolíme nevzdávať sa ľudskej dôstojnosti), tým viac premieňa naše pokorenie na revoltu. No aj – tým menším sa stáva, krpatie, ba raz sa možno celkom stratí – ON. ON – v sebe a pre seba najväčší, v hlbokom súkromí svojho vnútra presvedčený o svojej bezhraničnej – viaccennosti.
S komplexmi menejcennosti či viaccennosti sa človeku ťažko žije. Jedny i druhé ubíjajú. Jedny i druhé uvádzajú do pokušenia šľahať všetkých, čo nás presahujú alebo sú skrátka iní. Šľaháme, lebo závidíme. Závidíme, lebo máme strach. Čo ak nie my, lež odrazu ten druhý stúpne na cene? To by sme nezniesli. A tak radšej programovo šliapeme, dupeme, gniavime.
Lebo náš komplex viaccennosti môže žiť, iba ak denne zhltneme celé hrste cudzieho sebavedomia. Vlastné zdvíhame úbohým devalvovaním svojej inteligencie, duchaplnosti a šarmu a zneužívame seba samých na ponižovanie druhých. Nešítime sa dusiť ľudskú dôstojnosť, ak nie je naša. A pomaly strácame súdnosť. Neuvedomujeme si, že nadutosť naplní náš život iba sebaláskou, a my napokon schudobnieme – osamením.