Tie dve myšlienky sú presné. Tak akosi by mal fungovať svet. To bolo podstatné, čo sa mi o jeho jestvovaní vrylo do vedomia ešte v detstve. Bolo to dávno predtým, ako to anglický spisovateľ Terry Pratchett tlmočil ako jedno z posolstiev svojej knižky Svobodnej národ, ale keď som si to nedávno na popud svojho syna prečítala, stalo sa to, čo nepochybne poznajú mnohí: pocítila som súzvuk. To príjemné šteklenie, keď vám až srdce poskočí od radosti, že ktosi si myslí to isté, čo vy a navyše to vyjadrí tak prosto a zároveň dohlboka, až vám pri čítaní začnú po chrbte behať zimomriavky.

Na rozhraní môjho ešte trochu detského, ale už začínajúceho dospelého vnímania boli pre mňa ľuďmi, čo by mali hovoriť za tých, ktorí nemajú hlas, novinári. Preto som chcela byť novinárkou aj ja. Stala som sa ňou. A mala som šťastie pracovať v novinách, ktorých tvorcovia sa snažili napĺňať Pratchettovo (hoci vtedy ešte neexistujúce) posolstvo a umožnili to aj mne – hovoriť za tých, ktorí nemajú hlas. Za tých, ktorí nie sú obdarení schopnosťou bez ťažkostí vládnuť slovám a vetám, ale ktorých osudy a životy si zaslúžia zápis do pamäti súčasníkov. Alebo si zaslúžia pomoc. Aspoň slovom. A práve novinári by podľa mňa svojimi apelmi mohli primäť tých, ktorí môžu, aby sa starali a postarali o tých, ktorí nemôžu – tak som to vnímala ako novinárska elévka a neskôr riadna redaktorka v Smene na nedeľu. A na tom vnímaní nezmenil nič ani celý ľudský vek, ktorý mám za sebou. Aj keď sa zmenili noviny a ostatné médiá a aj keď sa zmenili aj novinári.

Nezmenilo sa však nič z večnej aktuálnosti posolstva Terryho Pratchetta, ktoré vložil do úst babičky Bolavej – totiž, že niekto musí prehovoriť aj za tých, ktorí nemajú hlas.
V súčasnosti to znamená, že aj za tých, ktorí napriek existencii internetu umožňujúceho istý typ slobody, možnosť prehovoriť nemajú. Majú však čo povedať a chcú, aby to povedané bolo počuť. Novinár by im to mohol umožniť. Možno sa za nich a zavše aj s nimi podarí mne a iným hovoriť na tejto stránke.

Do príbehov ľudí, ktorí stoja za to, aj do pokračovania príbehu o ceste k Terrymu Pratchettovi a Janovi Kantůrkovi, predovšetkým však do príbehov o vás a vašich myšlienkach sa spolu zahĺbime o pár dní.

Na stretnutie sa teší Marta Moravčíková