Je hrdina tento doktor

Marta Moravčíková

To o slovenskom lekárovi-spisovateľovi napísal čilský spisovateľ Luis Swart-Chulbott.

Bol to človek hodný úcty a nasledovania, vyjadril svoj obdiv iný slovenský lekár Ľuboš Fellner.

Pre lekára Ladislava Sányho sa zase stalo snom vybudovať „doktorovi-hrdinovi“ múzeum v jeho dlhoročnom pôsobisku na ostrove Brač v Chorvátsku.

Keď si L. Sány šiel pred sedemnástimi rokmi pozrieť do obce Selca dom, v ktorom od 6. januára 1894 do 2. júna 1907 ten slovenský lekár žil, visela na budove obecného úradu, kde mával ten trojjedinný muž ordináciu a lekáreň, pamätná tabuľa od občanov Selce. Teda od občanov obce Selca. To zdôraznenie je namieste, pretože Selcu si pri skloňovaní bez výnimky pletú všetci, čo o nej píšu či hovoria, so slovenskými obcami „Selce“, ktorých máme na Slovensku trojo – v okresoch Banská Bystrica, Krupina a Poltár…

Ale späť k tabuli, ktorú v roku 1931 odhaľoval tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry, ako uvádza vo svojej reportáži Emil Polák, šéfredaktor a editor Nového slova, a ktorá vyjadrovala úctu a poctu bračských Selčanov mužovi, po ktorom je pomenovaná nielen poliklinika a najmodernejšia operačná sála v nemocnici v Punta Arenas (Čile), ale aj jedna z planétok našej slnečnej sústavy, presnejšie asteroid 23444 objavený Milanom Antalom – KUKUČÍN, hoci…

Hoci ak by sme chceli plne rešpektovať MUDr. Mateja Bencúra, pretože o neho ide, mali by sme jeho pseudonym písať s krátkou koncovkou -in, teda Kukučin. Ako uvádza literárna vedkyňa Mária Rapošová, tento pseudonym si MUDr. Bencúr zvolil, pretože bol synom mamy-Kukuče, ktorej tá prezývka prischla pre slabý zrak. Navyše v Jasenovej, kde sa lekár-spisovateľ narodil, volali Kukučin či Kukučina aj ostatných príslušníkov rodiny, pretože tam žilo viac rodín Bencúrovcov, tak ich odlišovali prezývkami. Pod pseudonymom s krátkou koncovkou potom vychádzali Bencúrove prózy na Slovensku, v Česku, Srbsku i v Poľsku. Bez jeho vedomia mu ju predĺžili až matičiari, a on, aby neurazil, sa proti tomu neohradzoval.

Pocty „nevymediálnenej“ osobnosti

Fakt, že uctiť si aj chorvátske účinkovanie zakladateľa modernej slovenskej prózy by sa patrilo aj nám Slovákom, si naši oficiálni predstavitelia uvedomili až roku 2011. Až vtedy, pri príležitosti 150. výročia Kukučínovho narodenia, pribudla na múr obecného úradu v Selci ďalšia pamätná tabuľa z bračského mramoru. Venovalo ju, ako sa na nej píše, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky. V roku 2017 sa pri nej zaskvela aj Kukučínova busta, ktorú odhalil dokonca vtedajší slovenský prezident. Na istom spravodajskom portáli sa pri tej príležitosti ocitlo ohromujúco zavádzajúce, ktovie skadiaľ vydolované nepravdivé tvrdenie, že po usadení Kukučína v kúpeľnom mestečku Lipik v chorvátskej Slavónii „tam zomrela jeho manželka Perica Didolićová a o dva roky nato zomrel v slavónskom Pakraci aj on“…

Pravda je pritom taká, že Kukučín síce 21. mája 1928 v Pakraci naozaj zomrel, ale jeho manželka Perica zomrela až vyše 40 rokov po ňom, ako deväťdesiatjedenročná, 7. augusta 1971, a zomrela – na Slovensku, v Trnave. Predtým sa potĺkala po rôznych psychiatrických ústavoch, kam ju odložili príbuzní. Zväz slovenských spisovateľov však začiatkom 60. rokov 20. storočia upozornil Okresnú prokuratúru v Trnave, že ju tam ako psychicky zdravú držia protiprávne, a tak jej ako manželke významného slovenského spisovateľa pridelil okresné orgány v Trnave byt, zabezpečili lekársku starostlivosť a opatrovateľku.

Umelá „inteligencia“ zatiaľ toto informačné protirečenie o dátume smrti aj o poslednom bydlisku Petronily (Perice) Bencúrovej vyriešila tak, že na internete ponúka (v niekoľkonásobnom rozpore so skutočnosťou) informáciu o jej úmrtí v prospech – Seliec. Neuvádza však, ktorým z tých troch, čo na Slovensku máme a ktoré nemajú s Pericou nič spoločné, prisudzuje jej dožitie a skon…

O tom, že v novembri 2022 pribudla do Selce okrem pamätnej dosky aj lavička slovensko-chorvátskeho priateľstva, ktorú z kameňa vytesali miestni kamenári, sa môže presvedčiť každý návštevník obce.

Bencúrova Selca

Mnohé z toho však MUDr. Sány, pri nápade a potom snívaní o Kukučínovom múzeu na Brači ešte v roku 2008 nemohol vedieť. Vedel skôr to, že Matej Bencúr si spisovateľské meno odvodil z prezývky svojej mamy i to, že Matej Bencúr chcel po absolvovaní Učiteľského ústavu v Kláštore pod Znievom, pedagogickej praxi v Jasenovej i neskorších štúdiách a maturitných skúškach v Kežmarku a v Šoproni pôvodne študovať teológiu. Na štúdium medicíny na Karlovej univerzite v Prahe ho presmerovala nespokojnosť s protislovenskými pomermi na teologickej fakulte. A na tom rozhodnutí mal asi podiel i jeho spolužiak Dušan Makovický, neskôr osobný lekár spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého, u ktorého potom Matej v Prahe býval. Štúdium medicíny však nebolo lacné a budúci MUDr. Bencúr nadobudol v Prahe okrem vedomostí aj dlh dvetisíc zlatých. A pretože po lekárskej praxi v Bratislave, vo Viedni a v Innsbrucku nenašiel na Slovensku miesto, ktoré (ako spresňujú viaceré zdroje) by ho platom zo zadlženia vytiahlo, stal sa v roku 1894 na pozvanie pražského priateľa, Chorváta Marka Didolića obecným lekárom v Selci na ostrove Brač v chorvátskej Dalmácii. Tam mu totiž ponúkli ročne 1 500 zlatých, vlastnú lekáreň, byt, kurivo, sluhu a k tomu aj špeciálne taxy od majetných pacientov.

Didolićovci si tú ponuku mohli dovoliť. Boli to bohatí hospodári produkujúci a predávajúci olivový olej, víno a med, s obchodným zastúpením v Záhrebe, Ľvove či v Prahe. Bohatí a osvietení.

Podporovali zjednotenie Dalmácie s Chorvátskom a Slavónskom, i zavedenie chorvátskeho jazyka do verejnej správy a súdnictva, a ich „dvor“, dom-palác, bol v období chorvátskeho národného obrodenia centrom kultúrneho a politického života.

Nech sa však MUDr. Bencúr dostal do Selce z akéhokoľvek dôvodu, podstatné je, že tam zanechal výraznú profesionálnu aj ľudskú stopu. Podľa jedných zdrojov si ho tamojší obyvatelia ctili pre starostlivosť o úbohých a ponížených, ktorých údajne navštevoval na somárovi či mulici a nielenže mnohých bezplatne liečil, ale pomáhal im aj materiálne. Podľa iných, ako na svojom blogu píše ďalší slovenský lekár a Kukučínov obdivovateľ, Ľuboš Fellner, najmä muži zo Selce ho radi nemali, „lebo ich ženy za ním chodili nielen ako za lekárom“. Či tak za ním ženy chodili neskôr aj v čilskom Punta Arenas, kde si ho vraj tiež cenili najmä pre súcit s nemajetnými, nevedno. Prinajmenšom spisovateľskú hodnotu M. Kukučína však hádam nič z toho nedehonestuje. V očiach L. Sányho, ktorý chcel pred sedemnástimi rokmi na jednej zo svojich chorvátskych dovoleniek aspoň očami ohmatať dom významnej rodiny Didolićovcov, v ktorom prežil Kukučín toľké roky a našiel tam aj manželku Pericu Didolićovú, iste nie.

Selčiansky šok

Ten dom-sídlo či dom-palác, ktorý roku 1943 zničil požiar, síce Kukučínovi neposlúžil ako obraz románového Domu v stráni, ako sa mnohí mylne domnievajú, no mal pre neho prinajmenšom rovnaký význam. Veď okrem životnej partnerky v ňom našiel aj možnosť uskutočniť jednu z náplní svojho života – pomoc tým, ktorí to potrebovali. A keď dávno po Kukučínovi zastal doktor Sány pred zničeným areálom didolićovského sídla, vstupu doň nič nebránilo, tak vošiel. Len čo však prešiel bránou vedúcou k veľkolepej trojpodlažnej stavbe, zmeravel. „Strašný zážitok,“ spomína. „Krásna veľká železná brána, ako vchod do paláca, no keď sme s manželkou vošli, bola pred nami dvojmetrová burina! Povedal som si vtedy: to sa Slovensko nehanbí? Náš literárny velikán tu žil trinásť rokov, čerpal tu námety a písal knihy a my… Mohli sem poslať aspoň študentov, povedzme literárnej vedy či medikov, aby to vykosili…“

Zo šoku v roku 2008 sa zrodilo presvedčenie, že s tým treba niečo urobiť. Je príjemné, ak si naše osobnosti ctia v cudzine, no bolo by príjemnejšie, keby sme si ich ctili tiež. A keby sme to dávali najavo aj inak než len rečami, ba niekedy ani tými nie. Zdalo sa však, že chátranie domu zvýznamneného nielen významným Slovákom, spisovateľom Martinom Kukučínom, ale aj významným a osvieteným didolićovským rodom, ako by bolo nielen oficiálnemu Slovensku, ale aj Selci celé tie roky ľahostajné. Našťastie – nebolo.

A hoci pre L. Sányho prišlo to radostné poznanie až tento rok (2025) v júni, začala obec Selca pracovať na vzkriesení veľkolepej stavby a aj pamätnej izby Kukučína v nej, rátajúc aj s penziónom pre umelcov, ktorí by do Selce chodili tvoriť, už oveľa skôr. Vyplýva to aj z vyjadrenia vtedajšieho starostu Ivicu Škrpaca v reportáži Emila Poláka v Novom slove z 5. 7. 2011, a neskôr aj z materiálov na oficiálnej internetovej stránke Selce. A intenzívne sa palác začal „kriesiť“ od roka 2016. Sen nášho lekára sa teda začal plniť už vtedy; prinajmenšom administratívne. A on, aj keď to netušil, dúfajúc, že sa Didolićov palác začne už-už zviechať zo zániku, chodil k nemu vytrvalo rok čo rok, no rok čo rok od neho odchádzal smutný, že sa nič (teda aspoň navonok) nemení. Tento rok v júni však zašiel ešte aj k obecnému úradu, kde mal Kukučín kedysi ordináciu i lekáreň (tá je tam aj teraz) a – zmeravel znova. Tentoraz však od radosti. Urobila mu ju informačná tabuľa obecného úradu. Všimol si na nej totiž oznam, že Didolićov palác sa bude rekonštruovať.

Selca má záujem o spoluprácu; bude ho mať aj Slovensko?

Napísal teda súčasnému starostovi Selce Ivanovi Marijančevićovi, že by u nich v Selci rád založil Múzeum Martina Kukučína. Akoby tušil, že je to správna chvíľa, pretože to múzeum, ako to vyplýva z oficiálne zverejnených dokumentov, sa prinajmenšom od roka 2016 chystá založiť aj obec Selca. Už v rámci Operačného programu „Konkurencieschopnosť a súdržnosť 2014 – 2020“ totiž naplánovala na roky 2016 až 2018 nielen rekonštrukciu Didolićovho paláca, ako „budúceho centra mesta, ktoré bude kombinovať turistické informačné centrum, výstavný a galériový priestor, multifunkčnú sálu s dielňami, reštauráciu, obchod so suvenírmi a cirkevnú zbierku“. V rámci tohto projektu sa navyše rátalo, a podľa všetkého stále ráta, s pamätnou izbou „Didolić ako súčasťou výstavných priestorov, ktoré budú venované rodine Didolićovcov, významným občanom Selca, a aj s „pamätnou izbou Kukučín ako so súčasťou výstavných priestorov, ktoré budú venované spisovateľovi a lekárovi slovenského pôvodu, ktorý mal významný vplyv na kultúrny rozvoj“, uvádza sa v dokumente.

Odpoveď selčianskeho starostu Ivana Marijančevića na list bola teda iste aj vzhľadom na to, že v obnovenom Didolićovskom paláci sa s Kukučínom od začiatku projektu obnovy rátalo, veľmi ústretová: Som rád, že ste si všimli, že konečne začíname s kompletnou rekonštrukciou Didolićovho paláca, v rámci ktorej určite plánujeme venovať časť Martinovi Kukučínovi (zvýraznila autorka). Rád by som sa s Vami stretol, aby ste mi predstavili svoj nápad. Máme mimoriadny záujem o spoluprácu.

Ústretovosť chorvátskej strany je povzbudivá. Dôležitá však bude aj ústretovosť strany slovenskej – a nielen slovná. A tak sa doktor Sány obrátil aj na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. A ústretový bol aj generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva a štátneho jazyka Peter Lukáč. Zapojenie Slovenska do budovania Kukučínovej pamätnej izby/múzea sa teda zdá nádejná. A treba dúfať, že sa takou nebude len zdať, aj keď na ňu nepochybne budú potrebné financie nielen chorvátske a nielen z európskych fondov. Bolo by logické, aby sa okrem ministerstva kultúry pridali patričnými iniciatívami napríklad aj ministerstvá zdravotníctva či školstva, určite cestovného ruchu a športu či Slovenská národná strana, ktorej by takáto iniciatíva iste veľmi pristala, Slovenská národná knižnica v Martine – trebárs len papierovou replikou sochy Ivana Meštrovića (ak ešte existuje), ktorú dala vyrobiť Galéria literatúry a umenia Literárneho múzea SNK na výstavu Tri odysey M. Kukučína či inými dokumentmi. A ďalšie a ďalšie inštitúcie…

Ak by sa teda slovenská a chorvátska strana dohodli – aj na medzištátnej zmluvnej úrovni, no najmä, ak by spolupracovali s hmatateľnými výsledkami, mohlo by sa raz Slovensko pýšiť nielen „zmuzeálnením“ rodného domu Martina Kukučína v Jasenovej. Lebo tam sa narodil ako Matej Bencúr (pre svetlé vlasy prezývaný Belko) dedičnému richtárovi Jánovi Bencúrovi-Jurišovi a Zuzane Paškovej prezývanej Kukuča. Na pýšenie by nám nemalo stačiť, že sme po ňom pomenovali zopár ulíc a školu v Dolnom Kubíne a v Revúcej. Mohli (a mali) by sme sa hrdiť aj tým, že sa veľmi reálne, teda činmi, pridáme k vybudovaniu Kukučínovej pamiatky v chorvátskom Didolićovskom paláci, ktorý sa má stať kultúrnym centrom tejto chorvátskej obce. Centrom, ktoré môže mať vzhľadom na turistický ruch (veľmi početne „napájaný“ i Slovákmi) medzinárodný presah.

Nielen Chorvátskom bol Kukučín živý

Keď sme pri tejto zahraničnej Kukučínovej stope – možno by sme sa jeho prostredníctvom mohli svojou vlasťou hrdiť nielen na ostrove Brač. Veď tento významný predstaviteľ modernej slovenskej prózy bol aj veľký svetobežník. Zrejme nie náhodou bola, ako píše Hela Krčméryová, jeho najobľúbenejšou pieseň vari najznámejších slovenských vandrovníkov „Drotári, drotári, jako dzivé husi, po tom šírom svece potúkac sa musí“, ktorá sa dostala aj do jeho cestopisu Prechádzka po Patagónii.

Tak ďaleko ako drotári, vandroval aj on. Pacienti, chudobní aj bohatí, si ho v Selci užili len do roku 1907. Ako sa uvádza vo viacerých dokumentoch, chcel vtedy uniknúť svárom dvoch rodín, do ktorých sa nechcel miešať. Jednou z nich totiž bola rodina jeho manželky, takže by sa tomu asi nebol mohol vyhnúť. Preto sa pridal aj s ňou k juhoslovanským vysťahovalcom odchádzajúcim do Južnej Ameriky. Zakotvil v Čile a po absolvovaní nemocničnej praxe a nostrifikácii diplomu v Santiagu de Čile pôsobil ako lekár v rokoch 1908 – 1922 v Punta Arenas. A predpokladá sa, že práve tam pridal k svojej tvorbe ďalšiu pozoruhodnosť: lekárske poznámky i svoje prózy si začal zapisovať šiframi zostavenými z viacerých tesnopisných systémov i vlastných znakov. Boli veľmi komplikované a rozlúštil ich až kryptografológ a knihovník Ladislav Lorenc (1907 – 1964). Ten v r. 1953 – 54 zostavil úplnú abecedu Kukučínovho tajného písma a ako v r. 2020 uviedlo Literárnovedné oddelenie Oravského múzea P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne, do r. 1956 prepísal sedem zväzkov Kukučínových zápisníkov vrátane jeho neznámych prác.

Popri medicínskej práci v Čile pracoval Dr. Bencúr, dalo by sa povedať, aj ako čiastočný (a žiaľ, neveľmi úspešný) farmár, pretože s Pericou kúpili veľkú farmu vo vrchoch Logo Argentino. Perica však v ďalekej krajine pre odlúčenosť od rodiny trpela silnými depresiami, vyše roka strávila v nemocnici, a doktor sa po jej vyliečení a po vzniku Československej republiky vrátil roku 1922 na Slovensko. A rovnako ako na chorvátskom Brači, aj v Južnej Amerike ho v deň odchodu vyprevádzali zástupy vďačných pacientov a pacientok v loďkách až ďaleko na more. Ktorý lekár by sa tým mohol popýšiť dnes?

Okrem zástupcov čilského Červeného kríža, ktorého bol prvým lekárom, ho vyprevádzal aj guvernér provincie, mešťanosta Punta Arenas a Porvenire, a spisovateľ Luis Swart-Chulbott vtedy v denníku El Magallanes napísal, že „doktor Bencúr (...) ide pomáhať a utešovať väčší počet chorých, ktorých bolesti sú oveľa väčšie, neľudskejšie a zdĺhavejšie ako tie, ktoré denne vidí, utišuje a lieči tu. (…) Nedáva svojim nespočetným chudobným omrvinky zo svojho stola. Pri cene stanovenej na 20, 30, 40 pesos za lekárske návštevy, on berie za ne 5 pesos. (…) A chudobným, tým naozaj utisnutým, dr. Bencúr neúčtuje ani tých päť pesos za návštevu, nie; on im daruje 10, 20 pesos, aby si mohli kúpiť lieky. Je hrdina tento doktor Bencúr…“

Lúčenie

Počtom možno menej smútiacich, (no iba z pohľadu spoločenských konvencií) sa ich v roku 1928 lúčilo s doktorom Bencúrom alias Martinom Kukučínom na záhrebskom cintoríne Mirogoj. No boli to zástupcovia významných chorvátskych inštitúcií, od vojska cez samosprávne aj kultúrne inštitúcie až po „radových“ Slovákov z Báčky a Sriemu, predstavitelia českých a poľských spolkov, Matice slovenskej i chorvátskej či slovenskí študenti zo Záhrebu. A ako píše Andrej Labáth, pri obrade sa „odobralo od nebohého jedenásť rečníkov“. Vtedajší národovci však ťažko niesli, že namiesto najvyšších predstaviteľov štátu prišiel Kukučína odprevadiť „iba“ čs. konzul v Záhrebe. Pritom, keď opakovane (najprv v Tatrách, potom na Brači) zmoknutý do nitky dostal zápal pľúc a podľa niektorých prameňov aj pobrušnice a 21. mája 1928 zomrel, rozhodla Ministerská rada v Prahe, že Martin Kukučín má byť pochovaný „na útraty“ Československej republiky. Ibaže Perica Bencúrová to vraj striktne odmietla. To však neodradilo predstaviteľov Matice slovenskej, aby sa neusilovali zariadiť neskôr prevoz Kukučínovho tela na Slovensko a vdovu nakoniec presvedčili. Pod podmienkou, že keď zomrie aj ona, uložia ju k nemu, dala Perica ešte v roku Kukučínovho úmrtia previezť jeho telo na Národný cintorín v Martine a postarala sa (aj finančne) o vybudovanie náhrobku z bračského mramoru, pod ktorým teraz leží spolu s ním.

Telesné pozostatky významného spisovateľa teda naši voľakedajší národovci napokon dostali vďaka veľkorysosti jeho manželky, Chorvátky Perice Bencúrovej na Slovensko, a hoci až na zásah spisovateľskej obce, predsa len sa Slovensko postaralo aj o ňu, aj keď dosiaľ nikto nepamätal na pamätnú tabuľu na dome, kde v Trnave dožila. Možno ju raz po rekonštrukcii pripevnia na jej rodný, didolićovský dom v Selci. A ak sa Ladislavovi Sánymu podarí uspieť pri rozhýbaní spolupráce slovenských a chorvátskych inštitúcií na rekonštrukcii didolićovského domu, kde Selčania už teraz rátajú s Múzeom M. Kukučína, iste sa tam nájde miesto nielen na pripomenutie Pericinho významu pre Slováka Kukučína (a teda pre slovenskú kultúru), ale aj na pripomenutie slovenského podielu na vybudovaní múzea venovanému v chorvátskej Selci na ostrove Brač slovenskému spisovateľovi. Pretože nielen Čiľania, aj my by sme mali vedieť, že „je hrdina, tento doktor“.

---

Zdroje

www.selca.hr, Mgr. Lukáš Tkáč, PhD., Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava, Bubo Travel Agency, Mária Rapošová: Životná odysea Martina Kukučína, Stanislav E. Jančárik: Slovenská Argentína, https://zdravie.pluska.sk, Turčianske kultúrne stredisko Martin, Zdenka Bencúrová: Martin Kukučín, lekár s veľkým srdcom, Literárnovedné oddelenie Oravského múzea P. O. H. v Dolnom Kubíne. Peter Štrelinger, Slovenské národné noviny, Slovenská národná knižnica v Martine.