Zdar Boh...
Keď tento rok v Handlovej zavalilo dve desiatky ľudí, bola som v duchu tam.
Pri bani, kde som zakotvila, keď som chcela vedieť, kam dennodenne fáral môj dobrý kamarát.
V škole, kde som bola na besede.
Bola som v duchu v jednom z bytov baníckej kolónie, takom plnom kníh, až sa pod nimi neprehýbali len police, ale aj dlážka a odkiaľ mi roky chodili listy napísané prekrásnym, až kaligrafickým písmom. Boli od kamaráta baníka-básnika, čo nielen kopal uhlie, aj aj vášnivo rád čítal a zbieral autogramy (nielen) spisovateľov a s ktorým sme sa spoznali na vyhlasovaní víťazov Literárneho Kežmarku, práve keď bola v rozpuku Pražská jar.
Na námestí, kde som sa potom s tým baníkom-básnikom a jeho manželkou, ktorým som podpisom dosvedčila vstup do stavu manželského, fotografovala pred vtedajším národným výborom.
Vrátila som sa medzi riadky svojej reportáže Stačí pevná zem, v ktorej som v decembri 1982 v Smene na nedeľu o svojom kamarátovi napísala, že má ruky baníka, srdce básnika a dušu plnú snov.
Mysľou mi blyslo aj banícke rekreačné stredisko Remata, kam ma vzal na akúsi tancovačku, aby som vedela, ako baníci nielen robia a žijú, ale sa aj zabávajú.
A bola som aj na cintoríne, kde som ho v osemdesiatom šiestom bola odprevadiť. Niekoľkokrát zavalený uhlím aj životom odišiel so srdcom puknutým po infarkte a všeličom inom. Skôr, ako mi stihol povedať, aké tajomstvo mi celé naše kamarátstvo sľuboval odhaliť, ale stále mal pocit, že ešte nedozrelo.
Bola som v duchu aj vo voľakedajšom bratislavskom Presscentre, kam jeho kamaráti, s ktorými som na Remate ochutnávala banícku zábavu a ktorí pár mesiacov po kľúčikovom prevrate prišli do našej redakcie s petíciou nadšene podporujúcou zmeny; a ktorí by ju po trpkom prepade životnej úrovne boli najradšej vzali späť.
A potom som siahla do knižnice po útlej knižke. Po knižke výborných básní. Napísal ju on, môj kamarát baník-básnik Janko Juračka a nazval ju Hľadanie znamení. Je plná básní z mäsa a krvi, z práce a lásky, z jednoduchej prenikavej múdrosti, z poznania a z pokory.
Dedikácia február 1979, rok vydania 1978 – pár mesiacov predtým.
Hľadala som v nej báseň Dedovi s veršom
Baňa je veľká čierna truhla
a ešte že
Jeho baňa bola Nová severná.
Keď pod závalom tuho stískal zuby,
iste si myslel, že mu bola neverná.
V knižke však najprv zašuchotala fotografia stĺpčeka, čo vyšiel v ktorýchsi novinách krátko po tom, keď Jankovi oznámili, že je už pre baňu nepotrebný. Nazval ho Čierne a biele... a písal o stretnutí so starým mužom, čo
„Sedel v parku na námestí pozeral kamsi do nikam. Zdal sa mi známy a pozdravil som ho Zdar Boh! V očiach sa mu zažal čierny plamienok. Neveríte, že plamienok môže byť aj čierny? Môže. Ale iba v Handlovej, kde je čierny biely sneh. Hovorili sme o bani, štajgroch, fedrungu a uhlí, šramačkách, cimrovaní, ortoch a zátinkách.(...)
Kus reči je niekedy ako kus chleba.(...)
Áno, ten čierny vzadu, to som ja. To som ja, baník.
Vtedy som ešte fáral a mal svoje, mal svoje slovo i svoje zuby.
Teraz mám more času a všetko ma bolí, aj spomienky, aj sny, aj prebúdzanie.(...)
Už ma nepotrebujú. Mám to čierne na bielom.
O bani by som hovoril stále, ale nemám s kým.(...)
Dnes v noci sa mi snívalo o preberaní závalu v Starej južnej bani, na malom ručnom porube.
Prebudil som sa narobený a dlho som pozeral na bielu stenu, do bieleho ticha svitania
Baňa mi bola hudbou. Aj chlebom. Bol čierny, ale taký býva najlepší.(...)
Tam, pod zemou som sa stal človekom. Baňa mi bola časťou môjho tela a vlastne viac ako žena(...)
Zapísala sa mi neraz do kože. Ale aj do srdca...“
A iné...
Nedalo sa (koľký už v mojom živote raz!) nečítať a neponoriť sa aj do Jankových básní.
Médiá sa predbiehali v informáciách o tragédii a ja som, aj v snahe prehlušiť fakt, že si ďalšia baňa (možno aj pre čiusi nezodpovednosť) zasa vybrala ľudskú daň, čítala znova a znova Jankove básne. S čudným pocitom neurčitej krivdy, že oslava priemyselnej ťažby uhlia v Bani Handlová by vraj, ako sa vyjadrili „zodpovední“, nemala byť.
A mala som intenzívny pocit, že ich ťažkú drinu napriek všetkému osláviť treba. Aspoň slovom. Ešte vždy si pamätám, že keď som ja ešte ako študentka sfárala sedemsto metrov pod zem, bolo tam drinou aj dýchať, nieto rúbať uhlie. Ich drinu nemožno obísť len tak.
Ale akosi to vtedy nešlo.
Čerstvá smrť zvyčajne zobudí aj mnohé z tých smrtí, čo už preboleli.
Slová však nezomierajú. Nimi a v nich sa hľadáme. Ako (mi) vo chvíli posledného banského nešťastia v Handlovej prostredníctvom svojej knihy odkázal mŕtvy, a predsa žijúci kamarát Janko, keď som po jeho knihe siahla znova – otvorila sa mi na básni Hľadanie, a on v jej prvom verši hovorí Mlčať je olovo, nie zlato (...).
Tak nemlčím.
Zdar Boh, chlapi, čo ste za nás bani zaplatili daň.
Úryvky sú z básnickej zbierky Jána Juračku (1943 – 1986) Hľadanie znamení
