Je tady pořád

Marta Moravčíková

Bolo to v osemdesiatom šiestom a my sme si vymysleli, že ako darček čitateľom urobíme vianočné číslo Smeny na nedeľu podľa ich želaní. Prečo vtedy na pražskú Bertramku poslali robiť rozhovor s Karlom Gottom, práve mňa, sa už nepamätám. Pamätám sa však, že od osobného stretnutia s ním som o čosi pozornejšie, hoci nie cielene, vnímala nielen jeho piesne, ale aj jeho nepesničkovú komunikáciu so svetom. A hoci som vtedy k rozhovoru napísala aj o tom, ako sa udial, zostalo mi v pamäti ešte čosi navyše.

 

To, ako som našla pred bránou jeho mladučkú obdivovateľku skrytú v kroví, ako ma neposlal preč, hoci pre nedorozumenie s mojím interview nepočítal, aj ako ma po jeho skončení napriek mojim protestom odviezol k stanici metra, sa môžete dočítať v rozhovore, ktorý pôvodne vyšiel v Smene na nedeľu a neskôr na martam.sk. Vtedy som si nechala pre seba, ako som s gazdinou Karla Gotta popíjala v jeho kuychyni čaj, kým novinárska kolegyňa, ktorá prišla na Bertramku skôr, dokončí svoju prácu. Aj to, že som bola trochu uveličená, že máme so Zlatým slávikom podobný vkus. Ten čaj v jeho kuchyni som totiž pila z navlas rovnakých šálok, aké som mala doma i ja. Nespomenula som ani to, ako sme potom sedeli v obývačke plnej trofejí, na konferenčnom stolíku redakčný diktafón (vtedy boli ešte ako menšia kniha), pečivo, maslo, marhuľový džem, káva… Karel Gott sa ospravedlňoval, že ešte neraňajkoval a ponúkol raňajky aj mne.

Na to, či som potom zostala len pri káve, sa už nepamätám. Bola som priveľmi sústredená na rozhovor a na to, aby som, ak by diktafón zlyhal, čo sa stávalo dosť často, stihla z našej komunikácie aj čo najviac zapísať. A tak je pravdepodobné, že namiesto rožka s džemom som mala ústa zamestnané najmä otázkami a ruky perom a zápisníkom. Veľmi dobre sa však pamätám, ako sa ma Karel Gott pri lúčení spýtal, kde parkujem. Zasmiala som sa, že nikde, pretože som do Prahy prišla nočným rýchlikom. A on sa okamžite sa rozhodol, že ma odvezie aspoň k stanici metra, od Bertramky dosť vzdialenej. Protestovala som o to viac, že keď sme vyšli pred vilu, vchádzal bráničkou spevák Milan Drobný. Namietala som, že predsa kvôli mne nemôže čakať, kým sa hostiteľ od stanice metra vráti, no Karel Gott nepopustil.

„Bude to chvilka, Milan to pochopí. Ostatně, on je tady pořád,“ zasmial sa, keď mi otváral dvere auta a pripomenul: „My spolu děláme.“

Na to „on je tady pořád“ som si spomenula, keď som dozvedela, že československá spevácka legenda zomrela. Uvedomila som si, že „pořád je tady“ aj on. Karel Gott.

Jiří Wolker v Balade o očích topičových napísal:

 

      Dělník je smrtelný,
      práce je živá,
      Antonín umírá,
      žárovka zpívá:
      Ženo má, ženo má,
      neplač!

 

Smrteľný je každý človek. Karel Gott nebol výnimka. Svojím spevom i životom si však na dlhý čas vydobyl značnú dávku nesmrteľnosti. A verím, že by sa neohradil voči prirovnaniu k Wolkrovmu „dělníkovi Antonínovi“ ani k parafrázovaniu básnikovej balady, ktorá sa v súvislosti s jeho neúnavnou prácou natíska:

 

      Člověk je smrtelný,
      práce je živá,
      Karel Gott umírá,
      stejně však zpívá.