Stojím na bratislavskom námestí zatracovanom do neviemkoľkého kolena, pretože premenilo časť historického centra na doprave podriadené monštrum, a je mi to kacírsky jedno. Som dokonca mierne povznesená. Na veľkej, prevažne kamennej ploche uprostred nepríjemne hučiacej dopravy totiž, akoby navzdory všetkému, vyrastajú minútu čo minútu nezničiteľné trvalky.
O pár týždňov sa skončí školský rok. Čas učenia. Čas učenia detí. Tak si to aspoň zvyknú myslieť dospelí.
No môže to byť aj celkom naopak.
Najväčšia sila je v pokoji a harmónii
Som zo Záhoria, a keď som na otázku rodičov, čím by som chcel byť, odpovedal, že rezbárom, nesúhlasili, lebo vraj – ako by som sa s tým živil? Nevedeli, čo je socha, sochárčina, ale páčila sa im predstava, že by som mohol byť fotograf, fotiť svadby, pohreby, krstiny. Zdalo sa im totiž, že tým sa uživím. Mne sa síce z tých odborov na ŠUP-ke, kam sme sa boli s rodičmi pozrieť, fotografovanie vnútorne páčilo najmenej, ale zase sa mi zdalo celkom zaujímavé, že chodiť s fotoaparátom môže byť celkom frajerské.
