Ľudské nebo Vladimíra Morávka
Ľudstvo je záhada hľadajúca svoje vysvetlenie. To je iba jedna z množstva myšlienok sochára, ktorý sa od 8. júna do 3. júla 2011 prezentuje svojou tvorbou v bratislavskej galérii Michalský dvor. Sochy, ktorými z každého kúska dreva vylupuje to, čím ho naplnil strom, totiž nie sú jedinými poslami, ktorými nás tento umelec núti nazrieť do sveta okolo nás. Sochami, ktoré v skratke vyjadrujú hlboké poznanie o živote, sú aj jeho úvahy. Dozrievajú v ňom, ako v stromoch dozrievajú sochy. Aj tie, podobne ako sochárove úvahy, sa derú von, až keď sa ich dotkne ten pravý človek. V tomto prípade Vladimír Morávek.
Ten, ktorého si vybralo drevo
Keď bola reč o prvých dotykoch so sochárstvom, povedal tento syn kováčskeho majstra: Mňa si vybralo drevo. Nie je to prázdna metafora. Drevo si ho naozaj vybralo. Aby si jeho prostredníctvom predĺžilo život, aby do ľudskej reči preložil to, čo nám cez stromy chce povedať príroda. Alebo aj človek, ktorý sa nehanbí skloniť hlavu pred tým, čo ho prevyšuje. Vladimír Morávek.
Pôvodným povolaním kameraman, nemenej pôvodným povolaním sochár. Svoj život začal napĺňať 4. januára 1949 v Štefanove na Záhorí detstvom, o ktorom vraví, že je to jeho nebo. Nosí ho v sebe a zároveň ho stále hľadá. A nachádza. Alena Heribanová, jeho bývalá kolegyňa zo Slovenskej televízie, kde dlhé roky pracoval spomína, že kamaráti si k nemu pred rokmi naozaj chodievali užívať celé nebo pokoja a pohody drevených anjelov, madon, klaunov a betlehemov.
Svet vidí svojsky
PhDr. Mária Zajíčková v knihe o ňom pripomenula, že je to výtvarne školený autor, ktorý pozná princípy sochárskej tvorby jednotlivých historických slohov, ľudovej tvorby aj moderného umenia. Ako silná individualita s nezameniteľným rukopisom však šiel vždy vlastnou cestou. V zmysle kréda, že umelec je každý človek, ktorý vidí svet svojsky.
Svojskými môžeme podľa neho byť, len ak sa nepretvarujeme a aby malo to, čo robíme, nejakú hodnotu a trvácnosť, musí to vychádzať z nás.
Hodnotu jeho diel potvrdili mnohé výstavy na Slovensku, v Česku, v USA, Taliansku, Rakúsku a Francúzsku. Mnohé sochy sa stali súčasťou domácich aj zahraničných súkromných zbierok, niektoré obohatili Slovenské národné múzeum v Bratislave, Záhorské múzeum v Skalici, Mariologické múzeum v Šaštíne, či Múzeum v Třebechoviciach, viaceré kostoly aj priestory pod holým nebom vo Východnej, v Tatrách, na Spiši, v Poľsku.
Rozumie reči stromov
Píšu o ňom, že je jednou z najvýraznejších osobností súčasnej neprofesionálnej rezbárskej tvorby na Slovensku. Dovolím si nesúhlasiť. Vladimír Morávek nie je neprofesionál.
Nielenže je to akademicky vzdelaný umelec, ale drevosochárskej tvorbe sa venuje od konca 70. rokov minulého storočia a stále sa posúva ďalej.
Rezbár Andrej Irša o ňom napísal, že „dostal rezbárstvo do polohy, kde autor robí to, čo chce, a nie to, čo sa od neho očakáva“. Nie je to úplné. O totiž robí aj to, čo od neho očakáva strom, ktorý sa sťatím ocitá akoby v štádiu klinickej smrti. Tento sochár krásy a harmónie ho kriesi a vracia do života. V podobe, ktorú si strom ukryl do svojich letokruhov a ktorú je dané objaviť len tomu, čo má v sebe toľko vnútorného svetla, že ho má čím zbadať. On ho má v podobe talentu umocneného štúdiom na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave a potom na Filmovej akadémii múzických umení v Prahe toľko, že v jeho lúčoch vidí aj to, čo je iným skryté. Napríklad anjelov, poslov svetla poskytujúcich umelcovi priestor tvoriť krásnych ľudí, z ktorých plynie radosť, vyrovnanosť, pokoj.
Vidí anjelov
„Pozriem sa na kus dreva,“ povedal mi raz, „a vidím v ňom anjela. Aj napriek tomu, že to drevo má vlastný tvar, vlastný charakter, ktorý rešpektujem. A čím som starší, tým ho rešpektujem viac, ba prosím, aby mi prezradilo, čo v ňom je. Potom to skryté veľmi citlivo odkrývam, lebo zahodiť v ňom čokoľvek krásne by mi bolo veľmi ľúto. Drevo je partner a kto z neho chce niečo dostať, musí si s ním rozumieť. Predovšetkým s ním však musí viesť dialóg. Ja si ho predtým, ako začnem pracovať, najprv dôkladne poobraciam, a kým začnem rezať, dosť trpím a až sa bojím, aby som náhodou neodrezal niečo, čo som v ňom nezbadal.“
Život a tvorba Vladimíra Morávka sú postavené na viere, že človek je muž a žena a rodina je základ života. A ešte na tom, že verí ľuďom. Podľa neho je poslaním každého človeka nájsť svoje najskrytejšie rezervy, svoju siedmu komnatu, ktorú treba odomknúť. A on sa o to musí pokúsiť. Keď sa mu to podarí a naučí sa to využívať, stáva sa osobnosťou. Treba s tým však narábať veľmi šetrne. Lebo keď to človek prestrelí, môže jedinečnú danosť, ktorú od života dostal, stratiť. A keď ju zanedbá, zahodí svoj talent.“
Dôkazom, že Vladimír Morávek svoj talent nezahodil, je aj výstava v bratislavskej galérii Michalský dvor.
