Nie som väzenkyňou minulosti

Je mi ľúto tých ľudí, ktorí nevedia svoje životy naplniť láskou a  namiesto toho žijú nenávisťou. Pritom všetci máme viac spoločného, ako toho, čo nás odlišuje. Všetci chceme byť milovaní a  milovať. Nenarodili sme sa pre nenávisť. Jej nás iba niekto naučí. Vtlčú nám do hlavy, že sme lepší ako druhí. Ale to nás neposilní. Nebudeme sa cítiť lepšie preto, že si do niekoho môžeme kopnúť.

* Môj učiteľ mi prízvukoval, že všetka sila, všetky city aj všetka láska prichádzajú nie zvonka dnu, ale znútra von. Vtedy som ešte nerozumela, čo hovorí, ale keď som bola v Osvienčime, uvedomila som si, akú cennú radu mi dal na prežitie.

* Osvienčim bola škola, ako zmobilizovať vnútorné sily, keď zvonka nemôžeš nič čakať. Čím viac budeš čakať, že sloboda príde zvonka, tým hlbšie upadneš do depresie.

* Láska je čas. Keď s niekým nechceš byť, automaticky vstaneš a  odídeš. Ale ja som sa v Osvienčime nemohla postaviť a odísť. Musela som sa naučiť, ako to zvládnuť.

* Život, to sú straty a  nálezy. Ľudia väčšinou nariekajú nad tým, o čo prídu. Len málokto sa vie tešiť z toho, čo mu zostáva. Osvienčim ma naučil hľadať nádej v beznádeji. Boli sme tak strašne blízko smrti! Ale dostala som druhú šancu na život a  každý okamih prijímam ako dar.

* Spomienky mi stále zostávajú, ale nežijem nimi. Mám 87 rokov a  žijem pre dnešok. Pred minulosťou neutekám, ale ani sa do nej už nechcem veľmi ponárať. Mňa viac zaujíma, čo môžeme urobiť dnes, aby sa holokaust nikdy neopakoval. Žiaľ, svet sa z tej lekcie nepoučil. A ak sa z nej nepoučí, stále bude hroziť, že sa niečo podobné zopakuje. Žijem tým, že pomáham ľuďom, aby našli v sebe dobrú silu, ktorá im umožní prežiť život bez pocitu menejcennosti. Aj tulák, ktorý žobre na ulici, má dušu. Ani on nie je o nič menej ako iná ľudská bytosť.

* Väčšinou sme trpeli strašným hladom. So sestrou a  kamarátkami sme sa však aj o to málo, čo sme mali, dokázali podeliť. Platilo vtedy a platí aj dnes: všetko, čo máme, je to, že máme jeden druhého. Nie je nič viac ako my spolu.

* Ja som dokázala odpustiť. Ak neodpustíš, zostávaš väzňom minulosti. Lebo najväčší koncentračný tábor máme v hlave. A kľúč od neho držíme vo vlastnom vrecku. Žiaľ, odpustenie mnohí chápu inak. Vnímajú ho ako ospravedlnenie, potvrdenie, že všetko bolo v poriadku. To je však niečo iné. So spravodlivosťou to nemá nič spoločné. Odpustenie znamená, že zavrhnutím nenávisti si sama dávam dar. A oslobodím sa. Nedovolím minulosti, aby ovládla môj dnešný život.