Nech je ma radšej menej, ale dlho
to mi okrem iného povedala speváčka Misha v rozhovore, ktorý bol pre mňa najprv profesionálnou povinnou jazdou, ale potom potešením, ktoré s jej dovolením rada posielam ďalej.
Grétku Blicklingovú z Trenčína som spoznala, keď mi bolo veľmi ťažko; asi tak, ako ju zrejme spoznalo aj množstvo ďalších ľudí. Najprv pomáhala mne a môjmu partnerovi Milanovi Chvílovi ošetrovať jeho ťažko chorú mamu, neskôr aj jeho. Pokladala som za šťastie, že Grétka si do starostlivosti svojej Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti pribrala ich oboch. Pretože Grétka je nielen vynikajúca odborníčka, ale aj krásny človek.
Stojím na bratislavskom námestí zatracovanom do neviemkoľkého kolena, pretože premenilo časť historického centra na doprave podriadené monštrum, a je mi to kacírsky jedno. Som dokonca mierne povznesená. Na veľkej, prevažne kamennej ploche uprostred nepríjemne hučiacej dopravy totiž, akoby navzdory všetkému, vyrastajú minútu čo minútu nezničiteľné trvalky.
O pár týždňov sa skončí školský rok. Čas učenia. Čas učenia detí. Tak si to aspoň zvyknú myslieť dospelí.
No môže to byť aj celkom naopak.
Najväčšia sila je v pokoji a harmónii
Som zo Záhoria, a keď som na otázku rodičov, čím by som chcel byť, odpovedal, že rezbárom, nesúhlasili, lebo vraj – ako by som sa s tým živil? Nevedeli, čo je socha, sochárčina, ale páčila sa im predstava, že by som mohol byť fotograf, fotiť svadby, pohreby, krstiny. Zdalo sa im totiž, že tým sa uživím. Mne sa síce z tých odborov na ŠUP-ke, kam sme sa boli s rodičmi pozrieť, fotografovanie vnútorne páčilo najmenej, ale zase sa mi zdalo celkom zaujímavé, že chodiť s fotoaparátom môže byť celkom frajerské.
