Tamara, sotva dvadsaťročná zdravotná sestra mäkkej okrúhlej tváre s očami ako priezračné zelenohnedé perly, vo vlaku na žilinskej stanici priam zamrela. Srdce sa jej pri tom výkriku roztancovalo od radosti aj zovrelo od úzkosti. Karol je tu! Prišiel k tomuto vlaku len tak, alebo kvôli nej?
Hovorí sa, že lož má krátke nohy. Lenže u nás ich má skôr pevné. A my si veľmi ochotne a radi klameme s vierou, že si klameme do, či v prospech vlastného vrecka. Pravda, že akceptovaním lži sa možno prepracovať nanajvýš k cudzej prosperite, nás však aj tak dobehne...
Bratislava môže byť ako princezná Teja
Lisabon, prvé európske hlavné mesto, ktoré zaviedlo celoplošný participatívny rozpočet.
Aj my chceme participatívny rozpočet pre Bratislavu, píše SILVIA RUPPELDTOVÁ.
Pracujem na vysokej škole a občas sa pýtam študentov, čo je to sloboda. Približne šesť zo siedmich mi raz odpovedalo – to znamená, že môžem robiť, čo chcem. Jeden zo siedmich, a po druhom nádychu ešte jeden z tých šiestich, spomenuli aj to, že to znamená – môžem robiť, čo chcem, kým neporušujem slobodu niekoho druhého.
Obávam sa, že došlo k hlbokému ohrozeniu demokracie. Viac ľudí z môjho okolia než by mi bolo milé, má totiž celkom iné názory ako ja. A čo je nielen demokraciu ohrozujúce, ale až životu nebezpečné, nielenže majú iné názory, ale rozhodli sa podľa nich žiť.
Raz večer, ako ostatne aj po iné večery, sa môj syn dotiahol v pyžame, bosý a čulý ako rybička, so smrteľne vážnym výrazom v očiach. Kým som ho stačila vyhnať do postele vyhlásil s dôležitosťou ministerského predsedu, že mi musí niečo povedať. Tušila som poznámku v žiackej, tak som sa, ako psychológovia radia, zatvárila čiastočne neutrálne, čiastočne povzbudivo a čakala som.
„Ale ja sa ťa vlastne chcem niečo spýtať,“ začal.
Podchod , ktorý bol v osemdesiatych rokoch minulého storočia súčasťou riešenia priestoru bratislavského Trnavského mýta, je v katastrofálnom, ba až katastrofickom stave. Čo ako som sa usilovala, z električky sa nedalo vystúpiť inak ako rovno do záplavy obsiahnutie, špiny, špiny a ešte raz špiny.
Prístrešky zastávok hromadnej dopravy na bratislavskom Trnavskom mýte dávali už pred pár mesiacmi nádej, že sa nielen s nimi, ale aj s katastrofálne zdevastovaným podchodom, ktorý na ne nadväzuje, konečne čosi deje. Hoci koše na odpadky, ak nejaké sú, bohvie prečo zostali pôvodné, prežraté od hrdze a špinavé až strach pozrieť, stĺpy a lavičky zastávkového električkového uzla sú vynovené, asfalt na nástupných ostrovčekoch vystriedali dlažobné kocky, sklá sú pomerne čisté, ba možno aj nové. Postaral sa o to Dopravný podnik Bratislavy. Kto na Trnavskom mýte nemusel vystupovať, mohol si myslieť, že podobnej úpravy sa konečne dočkal alebo sa dočká aj podchod a blízka tržnica. Veď o pár týždňov budú v Bratislave majstrovstvá sveta v hokeji. Omyl.