V Rakúsko-Uhorsku platil pre podomových obchodníkov zákaz navštevovať kúpeľné mestá počas sezóny. Drotári mali na celom území monarchie výnimku a mohli navštevovať všetky tieto mestá slobodne a kedykoľvek.
Pred vyše dvoma desaťročiami sa kriticky poukazovalo na materializáciu nášho života a na to, že sa tvrdo potláča jeho duchovný rozmer. Súčasný kult vecí, majetku a konzumu neprekáža takmer nikomu. A nikomu neprekáža ani zničujúca unifikácia, ktorá v bežnom živote potláča akýkoľvek náznak individuality.
Neviem si predstaviť, ako by reagovali kníhkupci (nevraviac o vydavateľoch), keby zákazníci reklamovali knihy ako nepodarky preto, že sú plné hrubých gramatických chýb, štylistických lapsusov či zlého skloňovania, prípadne preto, že si kúpili text na úrovni slohovej práce základnej školy tváriaci sa ako literatúra. Aj také sa vydávajú... Čitateľ to však v kníhkupectve nemusí zistiť a možnosť zaplatiť knižku až po prečítaní neexistuje. Najmä pri knižných novinkách si teda zvyčajne kupujeme mačku vo vreci.
Keď sa autá, ktoré mnohí ich majitelia prebrali k životu zo šrotovísk, vynorili na piešťanskej Winterke, ulici pomenovanej po zakladateľovi kúpeľov, horúčkovitému šťukaniu spúští fotoaparátov neodolali nielen profesionálni, ale ani sviatoční fotografi. A príbory podchvíľou menili za fotoaparát aj labužníci, čo sa na terasách reštaurácií práve púšťali do jedla.
Odborník tvrdí, že výmena štátnych úradníkov po každých voľbách ťahá štát ku krachu. Laik uvažuje, že ku krachu ťahá nás všetkých – a treba to povedať neeufemisticky – pažravosť. A šafárenie zo spoločného, ako keď sa nešafári z vlastného. Pritom za vlastné sa, pravdaže, celé veky pokladá iba a výlučne „moje“, nikdy nie „naše“...
Všetci bankám poskytujeme svoje viac či menej ťažko (alebo ľahko) zarobené peniaze, aby s nimi manipulovali, využívali ich, zneužívali a aj pomocou nich tvorili zisk. Ak však chceme so svojimi peniazmi manipulovať my vkladatelia, musíme paradoxne každú finančnú operáciu so svojimi vlastnými aktívami banke zaplatiť. A za čo vlastne platíme? Dnes väčšinou za bezhotovostné, automaticky prebiehajúce operácie...
Pohľad na mňa na operačnej sále bol istotne strašný. Bledý, opuchnutý, hlava ako koleno... Keď som dlho neotváral oči, primár dokonca polohlasne uvažoval, či nezomieram. Nechcelo sa mi prerušiť výnimočne dlhý príjemný pocit zvláštnej poúrazovej eufórie, a tak som najstručnejšie, ako sa len dalo, zhodnotil svoju situáciu: Prd zomriem, vyhlásil som a nálada na operačke sa hneď zlepšila.
„Choď, máš tam Ballu!” prišla mi referovať dcéra vracajúca sa s fotoaparátom na krku z detskej časti Behu mestom Leopoldov. Schmatol som foťák a vyrazil k Spolkovej záhrade. Práve sa chystal pretek veteránov a ja som na ceste uvidel notoricky známu postavu muža s charakteristickým zvučným hlasom, ktorá sa za štyridsať rokov takmer nezmenila. Predieral sa davom a každú chvíľu sa zdravil a podával si ruku s okoloidúcimi.