K politike a politikom som vôbec veľmi kritický. Stojím si za definíciou, že politika je umenie zneužiť čokoľvek. To neznamená, že by politici nemohli robiť dobrú robotu, alebo že by neboli potrební, ale dobrých je len veľmi málo. Pekný je Chandlerov výrok o policajtoch: Tú prácu by mali robiť tí najlepší, no nie je na nej nič, čo by tých najlepších priťahovalo.
Jeho diptych Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici mnou v najlepšom zmysle slova zatriasol tak, že mi nikdy nevymizne z pamäti. Je z Povstania, no takmer sa v ňom nestrieľa, zato sa dohlboka načiera do životov i smrtí, najmä však do duší tých „najobyčajnejších“ ľudí, ktorí Povstaním hýbali (a ono hýbalo nimi) bez toho, aby si na nich po jeho zavŕšení niekto spomenul, nieto aby ich ocenil… Michal Záleta ich tento rok v najnovšej knihe Pamäť dvora oslávil aj poéziou.
Európsky týždeň mobilnej schizofrénie
Na kedysi úrodných slovenských poliach pestujeme, okrem štyroch veľkých automobiliek, plodiny nie pre chov hospodárskych zvierat (ten sme už úspešne zlikvidovali), ale pre podniky vyrábajúce prímesi do palív.
Všetko – sobáš, hostina, hudba i obligátne nakúkanie cez okná bolo nachystané na druhú polovicu augusta, pretože na jeseň sa začínali oberačky a ženícha potrebovali vo viedenskom vinohrade v Sieveringu, lenže… Lenže ten august bol august 1968. Československo obsadili vojská Varšavskej zmluvy a rakúski hostia sa na svadbu svojho krajana so slovenským dievčaťom prísť neodvážili.
Bolo to bezmála pred siedmimi rokmi, v deň s takmer magickým dátumom – 12. 12. 2001, keď som v zákulisí činohry Slovenského národného divadla robila do časopisu svetového významu rozhovor s MICHALOM DOČOLOMANSKÝM.
Nevedno, akým krížením minulosti s prítomnosťou sa to stalo, ale v posledných rokoch všetko nasvedčuje tomu, že tento podľa encyklopédií vyhynutý druh plazov znova ožíva.
O 21. srpnu, Krymu, protiruské hysterii...
Prečítajte si text z portálu literarky.cz